Kam bude Cirkev posielať misionárov dnes? (synoda)

Kristus nepoznaný medzi svojimi

Znie to ako paradox, ale jednou z prvých výziev synodálneho procesu je otvoriť pole Cirkvi pre misiu. Pápež a synodálni otcovia už nehovoria len o misiách „ad gentes“ (k národom). Má to svoj dôvod: samotné prostredie Cirkvi sa mnohými faktormi súčasnosti stalo misijným prostredím, kde znovu treba vrátiť poznávaním viery a žitím lásky spoločný zápal pre Boha.

Pravdivý a dôsledný pohľad do mnohých farností, spoločenstiev, komunít, modlitebných združení až po rodiny samotné nie je optimistický. Chýba nám nadšenie, radosť z toho, kým sme a kam ideme. Je to predovšetkým v dôsledku neznalosti toho, čomu a komu veríme. Pápež teda vidí dobre: Cirkev sama je skutočným misijným územím, kde treba ohlasovať. Zároveň sa misijným územím stáva presne to miesto, kde každý z nás je.

Prvý misijný kontinent: Rodina

Najmenšia bunka Cirkvi sa musí stať najdôležitejším životným projektom, nie opovrhovaným a spochybňovaným modelom spolužitia muža a ženy. Faktom je, že rodina je momentálne aj v bežnej farnosti ponechaná sama na seba. Pritom každá potrebuje zažiť prijatie, nie odsúdenie, a to predovšetkým ako rodiny medzi sebou a tiež vo farnosti. Ak sa rodiny nestanú našou prioritou v službe, strácame Cirkev. Chýba sprevádzanie mladých manželských párov v prvých rokoch manželstva, hrozí rozpad krehkého vzťahu. Hoci sú už programy pre formovanie sprevádzajúcich párov do tejto služby, stále nemajú plošne vytvorený pastoračný priestor a uznanie.

Výborným a odskúšaným tipom sú rodinné spoločenstvá, preto je potrebné vytvoriť priestor a podmienky pre ich fungovanie aj zo strany kňaza a aktívnych manželských párov. Stretávanie sa v rodinách v dohodnutom, minimálne mesačnom intervale pomôže prepojeniu spoločenských vzťahov medzi rodinami, ako aj rastu viery a jej prežívaniu v každom páre. Benefitom okrem dobrého manželského vzťahu je aj formácia detí či prirodzené priateľstvá, ktoré trvajú dlho. Rodiny, ktoré sú vedené a formované, sú najlepšími aktérmi služby vo farnosti, čiže investícia do nich sa vráti!

Druhý misijný kontinent: Mladí

Veľmi potrebujú, aby sme ich počúvali s plnou sústredenosťou a pozornosťou. Nepotrebujú našu kritiku, chcú, aby sme ich brali vážne. Mladí sa sťažujú, že ich nik nepočúva, nemajú sa s kým zdieľať, hľadajú miesto prijatia. Nájdu ho v Cirkvi? Zároveň veľmi potrebujú našu autentickosť a milosrdenstvo. Asi žiadna generácia mladých nebola taká zmätená a zranená vinou zlého obrazu žitej lásky v rodinách a tlakom médií ako táto. Berme na to ohľad. Nie každý je taký vytrvalý ako mladý človek z neveriaceho prostredia, ktorý hľadal, s kým sa rozprávať o viere, ako to zaznelo v skupine. Paradoxne, našiel pomoc v osobe kolegyne svojej mamy, ktorá ju poznala ako veriacu blízku mladým. Mladí sú nádejou pre lepší svet: ak ich tak nasmerujeme, vyformujeme. Potrebujú osobitne sprevádzanie vo viere a blízkosť práve v čase, keď bojkotujú rodičov už len z princípu.

V pracovnej skupine zaznelo aj toto svedectvo: „Pracujem s mladými, zápasím s tým, že na Slovensku sú síce veľké spoločenstvá, ktoré majú svoje dobré meno, ale mladým také chýba vo farskom prostredí. Ťažko urobiť chválové spoločenstvo s lídrom tam, kde je päť mladých.“ Pritom radosť zo stretávania sa s kvalitným vedením motivuje robiť mladých ďalšie veci. Rovnako to platí aj po absolvovaní programov pre mladých, ako je napríklad Alfa – čo s nimi potom? Ako môžu pokračovať? Kam môžu patriť? Farnosť by mala byť ako rodina – aby si tam každý, aj mladý, našiel svoje miesto.

Prijatie je vo farnosti kľúčovou skúsenosťou.

Tretí misijný kontinent: Farnosť

Všetky farnosti dostávajú výzvu otvoriť sa a pozývať mladých, rodiny, singláčov, veriacich a neveriacich do formačných programov a následne do stretiek, kde zažijú prijatie, pomoc a podporu rovnako ako prvé spoločenstvá kresťanov. Prijatie je vo farnosti kľúčovou skúsenosťou. V každej farnosti potrebujeme malé rodinné spoločenstvá na sprevádzanie manželských párov životom rastu vo viere, vo vzťahu k sebe navzájom, k deťom, Bohu, spoločnosti. Ak farnosť ponúkne dobrý priestor pre rodiny, bude to priťahovať aj ďalšie, budú po takom zázemí túžiť. Farnosť má byť teda priestorom pre ohlasovanie, zdieľanie sa, prijatie a službu rodín. Bez vzájomného načúvania potrebám medzi laikmi a kňazmi to však nepôjde. Počúvanie sa navzájom vytvára priestor na poznanie a prijatie, na vytvorenie atmosféry druhej rodiny, zázemia, kde sa radi vraciame. V takejto rodine je radosťou práve z poznania ponúknuť možnosť slúžiť podľa jedinečnosti darov každého z nás pre dobro všetkých.

Kňaz má byť tým „hýbateľom“, ktorý vďaka počúvaniu a pozorovaniu osloví a ponúkne službu na mieru tak, aby bol zapojený každý. Zároveň musí byť dobrým „uchom“: laici si totiž oveľa rýchlejšie a pozornejšie všimnú potreby vo farnosti, ktoré kňazi ignorujú. No boja sa ozvať, prísť za nimi, ponúknuť riešenie a participáciu, hoci často vedia čo, kedy a ako urobiť lepšie. V skupine zaznela aj výborná skúsenosť s kňazom, ktorý prišiel do „pustej“ farnosti: pozval do spolupráce manželské páry, spolu s nimi naštartoval aktivity. Po jeho odchode kontinuitu života farnosti zabezpečili práve ony… Potom už pozvanie ďalších „nevisí“ len na kňazovi – môžu to byť aj manželia, niekto mladý.

Štvrtý misijný kontinent: Práca

Zamestnanie sa pre ľudí produktívneho veku stáva ďalším misijným kontinentom – už len kvôli množstvu času, ktorý trávia v práci, a ľuďom, s ktorými sa tam stretávajú. Nie je možné, aby svoju vieru nechali pred dverami pracoviska. Ideálne by bolo mať kresťanské odbory: oveľa ľahšie by sa vnášali zásady sociálnej náuky Cirkvi do pracovného prostredia. Otázne je, koľko veriacich ľudí pozná, o čom sociálna náuka Cirkvi, čo sa týka práv a ľudských podmienok zamestnanca aj zamestnávateľa, hovorí? Aj tu je potrebné vzdelávanie a vedenie. Zároveň je pracovné prostredie prirodzenou zónou evanjelizácie, ak doň vstúpia zrelí a vyformovaní jedinci z fungujúcich farností.

Čím začať misie?

Katechetizáciou dospelých, nielen mladých a detí. Tu sa začína poznanie toho, čo nám Boh ponúka, aký je, akú Cirkev máme budovať a čím máme byť. Bez poznania toho, v čo a prečo veríme, ťažko môžeme mať motiváciu a nadšenie hovoriť o poklade, ktorý sme dostali – a ešte ťažšie o tom presvedčíme slovami či životom niekoho iného. Bez dôsledného poznávania a následnej formácie a rastu sme presne takí, ako hovorí Písmo: vlažní, bez chuti, tvaru a farby, len vypľuť (alebo aj opľuť). Navyše: bez poznania a formácie neuveríme naplno a nebudeme jednotne ťahať za jeden povraz, ísť za jedným cieľom. Ak máme byť misionármi, potrebujeme vedieť, prečo a čomu veríme.

Kedysi sa pri nedeľnom stole rozprávalo o tom, čo počuli v kostole, témy Cirkvi boli domácimi témami. Je to tak aj dnes?

Kedysi sa veriaci predstavovali vetou: „Pochádzam z kresťanskej intelektuálnej rodiny.“ Znamenalo to, že sa pri nedeľnom obede rozprávalo o tom, čo počuli v kostole, témy Cirkvi boli domácimi témami. Je to tak aj dnes? Príkladom, ako to môže a má fungovať, je aj zážitok jedného člena skupiny z rímskej farnosti: plný kostol ľudí pri programe pre dospelých o Desatore… Ľudí to oslovuje! Nepoznanie a chýbajúca formácia je príčinou rozdelenia a neprijatia v Cirkvi samotnej, ktorá nás stojí veľa. Ak odhodíme škobenosť, maniere (pred biskupom inak, pred kňazom inak, pred rodinou inak, v práci inak) a staneme sa ľudskými, prirodzenými a otvorenými kreativite Ducha Svätého, urobí to veľa! Potom môže nastať situácia, ktorá zaznela v pracovnej skupine „Cirkev je misia“: „Premenení, rozlišujúc bludy a vo vernosti Petrovi, odvážne, každý v svojom povolaní a spoločne svedčme o Pravde s láskou a prirodzenou ľudskosťou.“