Katarína Baginová: Vždy sa dozvieš najväčšiu pravdu, keď sa opýtaš toho druhého

Všetci máme jazyk, učili sme sa rozprávať a predsa máme problém komunikovať. Prečo?

Najčastejšie nám to v komunikácii s niekým škrípe preto, lebo chceme viac hovoriť ako počúvať. Stretám sa s rôznymi ľuďmi, ktorí sa dostávajú do krízy a najväčší problém majú v komunikácii. Za slovom „komunikácia“ sa dokáže skryť veľmi veľa: Neviem sa poriadne vyjadriť. Mám pocit, že ma ten druhý nepočúva. Nedávame si pozor na intonáciu, to znamená, že toho druhého podráždime, urazíme alebo sa ho dotkneme. Nevieme, čo robiť so svojimi emóciami. To spôsobí, že hovorím tak, ako nechcem, nie tak, ako chcem. Trestáme sa mlčaním, sarkazmom, iróniou, všeličím možným.

Vyjdeme však z domu a pri cudzích alebo v práci si dávame pozor. Doma si už pozor nedávame, pretože si myslíme, že doma vedia, aká som, čo sa budem na niečo hrať… Keď to je dlhodobo, vzťah sa pokazí. Nedá sa to vydržať donekonečna. Ak nepolievaš kvetinku, kvetinka zvädne.

Z tohto pohľadu vyzerá komunikácia ako obrovský vedný odbor…

Myslím si, že áno. Som pôvodne pedagogička a kde môžem, tam hovorím, že komunikácii by sa malo venovať v miernej forme už na prvom stupni, na druhom stupni aj celý predmet, na strednej škole riadne. Aby človek, ktorý v istom veku odchádza do nejakého vzťahu, mal aspoň základy počúvania, hovorenia, pýtania sa. Aby porozumel sebe, prečo sa mu deje to, čo sa mu práve deje. Nech si povie: toto budem určite robiť, lebo tuším, že druhý to potrebuje, pretože takto dokážem oveľa viac vnímať jeho emócie.

Viete, zo školy vieme toľko neužitočných vecí. Jasné: musí byť všetko, prírodoveda, geografia, matematika, fyzika, chémia… No v okamihu, keď sa rúca náš vzťah, a najdôležitejšie zo vzťahov je manželstvo, všetky vedomosti sú nám nanič, lebo nemáme základnú vedomosť. Vedomosť, ako komunikovať s najbližšími. Dokonca niektorí sa učia, ako sa budeme rozprávať o tom, ako sa budeme rozprávať. Je to zvláštne, ale tu niekde treba začať: čo teda nebudeme robiť, čo budeme robiť, respektíve, čo nebudem a čo budem robiť ja, lebo iba to mám v rukách.

V okamihu, keď sa rúca náš vzťah, všetky vedomosti sú nám nanič, lebo nemáme základnú vedomosť. Vedomosť, ako komunikovať s najbližšími.

Väčšinu ľudí nikto komunikovať neučil. Pritom to potrebujeme, vďaka nedobrej komunikácii totiž narážame. Ako teda dobre komunikovať?

Keby to bolo také jednoduché, hneď teraz by som to nadiktovala, ľudia by to začali skúšať a zrazu by bolo všetko úžasné. Komunikácia je však individuálna a jedinečná pre každý pár a pre každého človeka. Ak niekto cíti, že niečo škrípe v jeho komunikácii s manželom, s manželkou, s dospievajúcim dieťaťom, má najbližší rozhovor začať otázkou: „Rada by som sa s tebou porozprávala a veľmi túžim nepohádať sa s tebou. Prosím, povedz mi, čo nemám robiť ako prvé alebo ako by som mala začať, aby ťa to nedráždilo“.

Vždy sa najväčšiu pravdu dozvieme, keď sa opýtame toho druhého. Môže to byť čokoľvek, čo môže toho druhého dráždiť, uzatvárať alebo sa mu môže nepáčiť. Treba si povedať: Teraz to skúsim, počas tohto rozhovoru. Nebudem skákať do reči, nechám ho dohovoriť. Dám si domácu úlohu, že aspoň dnes si nebudem pripravovať protiargument, vysvetlenie, ospravedlnenie, moju skúsenosť, ale skúsim sa opýtať: „Ako presne myslíš to, čo mi hovoríš?“ Samozrejme, pozor na intonáciu, lebo túto vetu možno povedať aj takým tónom, že tresnú dvere.

Spomenula si všetky „ne“, ktoré by v komunikácii nemali byť. Veľakrát, najmä medzi manželskými pármi, je však problém komunikácie v tom, aby ten druhý počúval s plnou pozornosťou. Čo s tým?

Ak by som cítila, videla, vnímala celou svojou osobnosťou, že ma ten druhý nepočúva, s tým nemôžem nič urobiť. Nemôžem ním začať triasť a hovoriť: „Počúvaj ma!“ Zároveň však veľmi chcem, aby ma počúval. Jediné, čo mám v rukách, je v „ja“ jazyku povedať: „Veľmi ma zraňuje to, že ti teraz otváram srdce a vidím, že možno premýšľaš nad niečím iným. Veľmi by som si priala, aby si ma teraz nejakých päť-desať minút počúval najviac, ako sa to len dá. Je to pre mňa nesmierne dôležité!“ Ešte stále nemám istotu, či to urobí. Ale neurobila by som to, že by som toho druhého obvinila: „Samozrejme, ako vždy ma nepočúvaš! Ja sa tu môžem namáhať a…!“ Len čo tam dám obvinenie, útok v intonácii, ten druhý sa ešte viac nahnevá: „OK, ja toto naozaj nepotrebujem počúvať!“ A pohádame sa. Na začiatku komunikácie mám preto v rukách len toto: prosbu, vysvetlenie o počúvaní naplno.

Je aj iný spôsob, ako pomôcť tomu druhému počúvať pozorne?

Je ešte jedna možnosť. Keby mne niekto povedal, že ho nepočúvam, začnem uvažovať, čo by mal povedať ten druhý, aby som ho začala počúvať. Čo by muselo odznieť a ja sa spamätám? Každý váš čitateľ zrejme dosť pozná toho druhého, s kým žije. Teraz si stačí predstaviť, čo najprekvapivejšie by mohlo odznieť, aby ten druhý upriamil pohľad na mňa. Skúste si sadnúť a pripraviť si to, čo chcete povedať na papier. Užitočné je položiť si tiež dôležitú otázku: „Prečo to vlastne chcem zmeniť? Kvôli čomu mi na tom tak záleží? Kvôli komu idem robiť nejaké komunikačné zmeny? Kto alebo čo mi v tom môže pomôcť?“

Bez sebapoznania, čo sa mi deje, prečo sa mi to deje, bez poznania, ktoré moje návyky z detstva ma limitujú, hoci som ich ani nechcela preniesť do svojho života, to asi zmeníme ťažko. Viacerí si už možno povedali, že v živote nebudem hovoriť tak ako môj otec alebo ako moja mama – ale poznáte to… Ešte aj intonáciu použijeme takú istú. Je veľa toho, čo si treba o sebe uvedomiť, spoznať sa a pracovať s tým. A aby sme sa nepomýlili, ako začať, najlepšie je sa opýtať toho druhého.

Mnohé manželské páry dokážu komunikovať o povrchných veciach. Pre nás ženy je to však nepostačujúca komunikácia. Ako komunikovať, aby to nebolo o pive, rožkoch a zaplatení smetí?

Dovolím si povedať iba za seba, zrejme by som začala asi nejako takto: „Tak veľmi by som si priala porozprávať sa s tebou o niečom hlbšom. Veľmi túžim, aby to dnes nebolo o niečom prevádzkovom. Takých rozhovorov máme dnes za sebou už veľa. Čo keby sme to skúsili. Čo by mohlo byť pre teba takou témou, o ktorej by si sa so mnou porozprával hlbšie? Skús, prosím, povedať, lebo mi veľmi záleží na tom, aby sme sa rozprávali hlbšie. Túžim vedieť, o čom premýšľaš a ako. Mám ťa príliš rada na to, aby som dopustila, že skončíme iba pri prevádzkových rozhovoroch.“

Toto je v mojich rukách, vyjadriť za seba, po čom túžim. Neviem, čo spraví ten druhý, ale môžeme si predstaviť aj negatívnu reakciu: „Počuj, ale na to naozaj nemám teraz náladu. Som unavený.“ Ďalej sa môžem opýtať: „Čo je za tým, že si mi odpovedal práve takto?“ Alebo povie, že nemá chuť, záujem. Vtedy sa môžem opýtať: „A keby si náhodou iba na malú chvíľu záujem mal, ktorú tému by si otvoril?“ Rovnako môžem zareagovať takto: „Jasné, rešpektujem, ale ak by sa to predsa zmenilo, budem tu a rada si na hlbší rozhovor počkám.“ Horšia reakcia je: „Hneď som si to myslela, to si celý ty! Jasné! Ako vždy stále unavený. Pozri sa na kamarátkinho muža, ako sa on s ňou krásne rozpráva!“ To je najhoršie, čo môžeme začať robiť: porovnávať ho s niekým iným a vyčítať mu, že to nedokáže. To je ideálna cesta k tomu, aby si povedal – toto naozaj nepotrebujem! Cesta je povedať za seba, aké je to pre mňa dôležité a pokúsiť sa nemať očakávania, že sa všetko hneď zmení a pôjde to podľa mojich predstáv.

My ženy občas zabudneme, že sme si nevzali ženu a muž môže občas zabudnúť, že si nevzal muža. Preto sa aj veľmi rýchlo posekáme.

Úplne prirodzené a ľudské je, že nemáme rovnaký názor. Ako zareagovať, aby sa naša komunikácia nezasekla kvôli tomu, že navzájom s niečím nesúhlasíme?

Áno, veľmi často sa stáva, že máme na jednu vec iný názor. Jeden vidí šestku, druhý deviatku, hoci je to iba o uhle pohľadu. No vďaka Bohu, že sme rozdielni! V takejto situácii si môžeme každý za seba povedať: „Dobre, tak teraz je tu niečo, na čo máme iný názor. Čo je mojím cieľom? Skúsiť sa s ním o tom porozprávať.“ Hovorí sa, že môže pomáhať, keď raz vyhrá jeden, raz druhý. Vždy je tu však niekto, kto sa vtedy cíti zatlačený do kúta, kto cíti, že teraz v rozhovore nejakým spôsobom prehral.

No je tu ešte aj možnosť, keď sa dá skúsiť hľadať nejaká tretia cesta. Taká, ktorá nie je pôvodne ani jedného, ale napokon s ňou budú súhlasiť obaja. Treba si tiež uvedomiť, že druhý má na to iný názor nie preto, že ma chce provokovať, alebo že ma nemá rád, ale je jednoducho iný. My ženy občas zabudneme, že sme si nevzali ženu a muž môže občas zabudnúť, že si nevzal muža. Preto sa aj veľmi rýchlo posekáme. Ako je možné, že to nevidí, že to takto nechápe… No nechápe, pretože je muž a vidí to úplne inak. Keď je však naším cieľom buď problém vyriešiť, alebo sa dnes nepohádať, tak si môžeme povedať: „Dobre, poďme sa o tom porozprávať inak ako doteraz, a dajme si za cieľ, že sa o pätnásť minút zasmejeme a nepohádame sa. Čo si o tom myslíš? Ak súhlasíš, ako začneme? Čo teraz spravíme?“

Jedna vec je umenie komunikácie medzi manželmi. Problém však začína aj vtedy, keď nám vstupujú deti do puberty. Rodič zápasí s tým, ako nebyť dotieravý a na druhej strane, ako nestratiť vzťah…

Ťažká otázka… Tí, ktorí už majú pubertálne deti, vedia, že je to obdobie, keď sa pýtame: „Kto mi vymenil moje dieťa?“ Keď sme predtým chodili na návštevy a mali sme menšie deti, tak sme si v niektorých situáciách hovorili: „Tak toto sa nám určite v živote nestane!“ A aha: prejde pár rokov a máme to tu! A možno ešte v horšom vydaní. Ak budeme dennodenne na všetko tlačiť s rovnakou intenzitou, že toto neexistuje, aby si povedal, toto neexistuje, aby si sa takto správala, tak to bude iba príkaz, príkaz, príkaz, hádka, hádka, hádka….

Možno je lepšie roztriediť, čo stojí za zmienku, čo za premlčanie. Nad čo sa ako rodičia povznesieme a čo stojí za veľmi vážny rozhovor, ak je niečo už úplne cez čiaru. Čo vlastne chcem, aby sa moje dieťa dozvedelo a cítilo? Čo chcem, aby si myslelo, aby vedelo? Dajme tomu pätnásť-šesťnásť-sedemnásťročný chlapec, pubertiak ako vyšitý… Ak chcem, aby dieťa stále vedelo, že som ochotná sa s ním rozprávať, pretože mi na ňom záleží a mám ho rada, iným spôsobom budem pristupovať napríklad k neskorému príchodu odniekiaľ. Prvé, čo môžem povedať, je: „Cítim obrovský strach, obrovskú bezmocnosť, že nemôžem urobiť nič, iba čakať a pritom nevedieť, či sa ti niečo nestalo.“ Reakcia však môže byť: „Čoho sa bojíš, prosím ťa? Však normálne prídem…“ Ako zareagovať? Moja reakcia môže vyzerať takto: „Zraňuje ma, keď v tvojej intonácii počujem, že to berieš na ľahkú váhu. Nedokážem ti to zrejme dosť opísať, aký je ten strach obrovský. Celú noc som nespala a ráno idem unavená do práce. Rada by som sa s tebou porozprávala, čo s tým. Čo navrhuješ?“

Čo určite v komunikácii s dospievajúcimi nerobiť?

Všetci sme asi boli v tomto veku rovnakí. Dospievajúci vníma dospelého ako niekoho, kto mu chce ísť do súkromia, kto chce príliš veľa o ňom vedieť, kto sa mu mieša do života, kto mu neverí. Čo môžem urobiť ináč v komunikácii s ním, aby mi dieťa začalo veriť, že mu verím? Ako sa to robí? Ak neviem, opýtam sa dieťaťa: „Čo by som ti teraz mala povedať, aby si mi dôverovala, že ti dôverujem?“ Niekedy je odpoveď dieťaťa šokujúca: „Nestaraj sa do mňa, to mi stačí, hej?“ Tu sa spýtam, čo by som mala robiť namiesto toho. Samozrejme, dieťa môže v návale drzosti odpovedať aj „staraj sa o svoje veci.“ Opäť mu môžem iba povedať, čo prežívam: „Mrzí ma, ako mi odpovedáš a rada by som vedela, čo je dôvodom, že si mi to práve teraz takto povedal, čo sa deje?“ Dávam tým najavo, že mu chcem porozumieť, že ho mám rada. Väčšinou však zvykneme odpovedať: „Chápem, že si v puberte, aj ja som bola v puberte, aj ostatní, tak to azda všetci prežijeme!“ A už začínam dávať rady.

Napríklad môžem mať nešťastne zamilovanú dcéru do spolužiaka alebo do niekoho iného a ona je teraz z toho úplne hotová, pomerne často to od rodičov a mojich klientov počúvam. Naša častá reakcia býva: „Neboj sa, čas to vylieči, všetko prebolí. Ja ti rozumiem, čo prežívaš, aj ja som bola zamilovaná!“ Viete, čo prvé dieťaťu ide pravdepodobne hlavou? „Ach, jaj, vôbec nerozumieš! Nikto mi nerozumie.“ Stačí pritom iba skúsiť zmeniť postoj a úprimne, pravdivo povedať: „Ani si neviem predstaviť, aké to musí byť ťažké!“ Povedať dieťaťu pokojne: „Čo by ti teraz najlepšie padlo?“ A dieťa si môže vybrať – môže povedať: „Horúcu čokoládu.“ Alebo: „Mami, keby si sa ma týždeň nič nepýtala.“ Môžem však ostať ticho a vôbec sa toho ticha nebáť a dcéra možno povie: „Poďme sa prejsť!“ Dôležité je, aby mal v takejto situácii mladý človek široký priestor povedať, po čom práve túži, čo je pre neho dobré, čo práve potrebuje. Ešte viac to platí na komunikáciu s dospelým dieťaťom.

Keď už sme pri tých dospievajúcich, majú trošku problém so slušným slovníkom. Treba im nastaviť hranicu alebo to nechať plávať?

Na toto nie je všeobecný názor. Môžem jedine zas povedať za seba a za svojho manžela, ako sme sa rozhodli my. Je to osobná vec každého rodiča. My máme štyri dospelé deti, už máme štyri vnúčatká a naše deti tiež boli aj temperamentné, aj skúšali. Tu sme však ako rodičia mali medzi sebou vyjasnené a dohodnuté: náš dom, náš hrad, naše pravidlá. To znamená, že sme trpezlivo, ale veľmi prísne presadzovali a trvali na našich pravidlách. Deťom bolo postupne jasné, že neexistuje, aby v našej domácnosti padali neslušné alebo vulgárne slová, alebo žeby mali neúctu voči niekomu z nás. Toto sme zachytávali už od malička, nejaký útok voči mne ako mame, že sa menšie dieťa zaženie na mamu, udrie ju, že kope, hryzie. Toto nepoznám.

Toto je zrejme otázka na naše dospelé deti. Na základe čoho pochopili, že tadiaľto cesta nevedie. Neviem, čo by som vtedy urobila, ak by sa to udialo, ale bolo to ako hranica, ktorú nie je možné prekročiť. Dieťa veľmi precízne pozoruje nás, rodičov. Myslím si, že tu je veľká úloha otcov, aby si každý z nich zastal pozíciu slušného, korektného človeka, muža, ktorý si stojí za svojím slovom. A to hovorím aj o takých situáciách, keď ideme v zápche, vezieme svoje deti, ponáhľame sa a pred nami ide pomaly auto. Treba si ešte viac uvedomiť, že to, čo hovorím, vníma dieťa za mnou. Nemôžem potom od neho chcieť, aby používal nejaký slovník, keď ja počastujem niekoho predo mnou v aute nevyberaným slovníkom.

Treba sa s deťmi rozprávať o pravidlách. Keď preventívne všetko vysvetlím, vrátane toho, čo bude nasledovať a vzápätí nejakým spôsobom k niečomu príde, teda ak sa pravidlá nedodržia, príde následne aj k trestu. A ten je dobré dodržať. Veď to poznáte – výchova je jedno veľké dobrodružstvo.

To, čo hovorím, vníma dieťa za mnou. Nemôžem potom od neho chcieť, aby používal nejaký slovník, keď ja počastujem niekoho predo mnou v aute nevyberaným slovníkom.

Je veľmi veľa rodičov, ktorí majú deti v tomto háklivom veku a hovoria, ako sú deti zavesené na sociálnych sieťach, komunikujú s rovesníkmi, hrajú hry… Rodičia však veľmi túžia po vzájomnom rozhovore s nimi. Ako ich pritiahnuť späť do komunikačného rodinného okruhu?

Deti si nevybrali, že sa narodili do tejto doby. Médiá sú všade okolo nás, naozaj to dieťa sa ledva narodí a už si ho ktosi fotí. Jednoducho mobily, všetky sociálne siete, to sú pre dieťa neustále podnety, podnety, podnety. A navyše, ono to v určitom období dospievania potrebuje ako kyslík, vodu a jedlo. Všetky tieto tri atribúty sú pre neho vlastne na to, aby mohlo byť hlavne v spojení so svojimi rovesníkmi. Veľmi po tom túžia, asi ako my, v staršom veku po oddychu. Covid im vzal na dva roky osobné interakcie, o to viac chceli a chcú vedieť, čo sa kde deje, aby zareagovali, keď sa im niečo páči, nepáči.

No zrazu príde nejaký rodič, ktorý chce, aby sa s ním práve teraz išla alebo išiel porozprávať do kuchyne alebo do obývačky. To je preňho vtedy niečo také nepodstatné, nedôležité. Pre neho sa to podstatné deje na sieti, lebo youtuber či influencer práve niečo zavesil a on to nebude vidieť. Nuž a čo je vtedy v rukách nás, rodičov? Pouvažovať, čo by sa teda v obývačke či v kuchyni malo udiať také, aby to dieťaťu stálo za to, prísť tam a venovať nám čas. A je dobré začať s pravidelnými rozhovormi čím skôr, aby dieťa tento čas postupne rešpektovalo, vážilo si ho a neskôr aj chcelo počuť náš názor, keď sa ide napríklad o niečom dôležitom rozhodnúť.

Ako to urobiť, aby chceli vedieť, čo si o tom, čo riešia, myslí otec, mama? Ako to urobiť, aby sa chceli s tým zdôveriť? Práca nás rodičov na komunikácii s deťmi sa začína už niekedy veľmi, veľmi skoro. Ak sa to nepodarilo, nemôžeme zmeniť ani sekundu na tom, čo sa stalo, ale môžeme zmeniť budúcnosť. Stále stojí za to začať. Asi sa budem opakovať ako obohratá platňa, ale jediné, čo môžem, je prísť za dieťaťom a z absolútne úprimného srdca povedať, ako veľmi túžim po hlbších rozhovoroch s ním: „Počuj, ani presne neviem, kde začať, lebo sme to nerobili. Možno som strašne veľa vecí pokazila, ale veľmi by som si niečo priala. Tak sa ťa chcem opýtať, kde by sme mohli začať, ako by sme mohli začať inak sa spolu rozprávať?“ Môžem dieťa poprosiť, či by na malú chvíľku všetko nepočkalo a s rešpektom v hlase sa opýtať, čo všetko sa dá urobiť, aby sme to spoločne zvládli.