Keď náboženstvo vypĺňa ideologickú prázdnotu politiky

„Viac modernity, menej náboženstva.“: Axióma, ktorej od čias európskej sekularizácie verili mnohí. Náboženstvo sa malo v sekularizovanej spoločnosti zredukovať takmer na skupinku niekoľkých veriacich. Predpokladalo sa, že tento model sa bude šíriť po celom svete spolu s modernitou.

Nebolo to tak. Príklad? V Bangalúre, centre informačných technológií v Indii, kráča veľký technologický rozvoj ruka v ruke s oddanosťou hinduistickým božstvám.

Náboženstvá nezanikajú, ale znovu sa objavujú ako aktéri našej doby. Náš svet zažíva politické využitie všetkých náboženstiev.

Koniec koncov, po páde ideológií – spomeňme si napríklad na silu marxizmu, ktorý motivoval socialistické a komunistické hnutie v 20. storočí – zostávajú náboženstvá batohom ideí, zmyslu, dôvodov, ktoré môžu byť užitočné pre politiku, ktorá chce pritiahnuť a čeliť výzve ideovej prázdnoty našej doby.

Politické využívanie náboženstva sa týka takmer všetkých náboženských svetov.

Indický prípad je zrejmý. Prednedávnom predseda vlády Naréndra Módí opäť vyhral voľby v Indii. Jeho strana Bharatiya Janata Party (BJP) je založená na hinduistickom národno-náboženskom princípe hindutva.

Pôvodca tejto ideológie Savarkar sa nielen odvolával na hinduistickú tradíciu, ale so záujmom sledoval aj fašizmus a nacizmus a prispôsoboval si ich metódy a myšlienky. Dnes sa Módího strana v mene hinduistického náboženstva stavia nielen proti „sekulárnej“ Indii Gándhího a Néhrúa, ale v mene hinduistickej autenticity krajiny praktizuje aj silný odpor voči indickým moslimom.

Politické využívanie náboženstva sa týka takmer všetkých náboženských svetov. Stačí spomenúť islamský fundamentalizmus alebo náboženské strany v Izraeli. Ak sa vrátime ku kresťanstvu, kladieme si otázku: Je politické využitie viery ešte možné?

Katolícke režimy, ako napríklad španielsky režim Franca, „caudillo por la gracia de Dios“ (vodcu z Božej milosti, pozn. red.), zmizli. Napriek tomu po roku 1989 prišlo k oživeniu hnutí a systémov, ktoré používajú kresťanstvo na požehnanie alebo ospravedlnenie ideológie. Spomeňme si na Viktora Orbána, ktorý sa odvolávaním na kresťanstvo pasuje za obhajcu „tradičných hodnôt“, ako je napríklad rodina.

Obrana „tradičných hodnôt“ je aj základom Putinovho režimu a symbiózy medzi občianskou mocou a ruským pravoslávím. Tradičné hodnoty sú navyše bodom stretu medzi pravicou a Cirkvou alebo katolíckym svetom, ktorý je často v rozpore s ľavicou vo veci jej politiky v oblasti rodiny a života. Hoci sa pravica dištancuje od Cirkvi v otázke prijímania migrantov, na ktorej pápež veľmi trvá.

Na druhej strane si kladieme otázku, do akej miery dávajú pravicové hnutia záruky, že sa budú držať tradičných postojov. Vo Francúzsku Marine Le Penová, šéfka pravicovej strany Rassemblement national, hlasovala za zakotvenie potratov v ústave. Voľba, ktorá odhaľuje nielen Le Penovej laicizmus, ale aj jej záujem neodcudziť sa voličom, ktorí sú za potraty.

Katolíci z volebného hľadiska majú menšiu váhu ako včera. Vystavovanie náboženských symbolov na politických zhromaždeniach je však prejavom, aj keď podmieneným, používania náboženstva. Realita je taká, že katolíci – teraz mám na mysli situáciu v Taliansku – dnes ťažko hľadajú politické postoje, ktoré by boli v súlade s ich spôsobom myslenia.

Prevzaté z Famiglia Cristiana. Redakčne upravené.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Luigina Bruniho,  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.