Kto si ešte spomenie? Pred 35 rokmi sa otvorili hranice…

Kto si to vie ešte predstaviť? Pred 35 rokmi sa z nášho územia nedalo vycestovať do Rakúska, Nemecka, či iných západných štátov. Pozdĺž hraníc sa tiahol stovky kilometrov dlhý plot z ostnatého drôtu. Na hraničných priechodoch, ktoré si teraz ani nevšimnete, boli prísne kontroly sprevádzané hodinami čakania.

Oficiálne otvorilo Československo hranice 4. decembra 1989. Kľúčovým momentov ponovembrových udalostí v slovenskej časti federácie bol 10. december 1989: pochod „Ahoj Európa“. Štart pochodu bol v bratislavskom Sade Janka Kráľa. Záver v Hainburgu an der Donau na strane Rakúska.

„Otvorenia Európy“, ako tomu mnohí doteraz hovoríme, sa zúčastnilo približne 50 000 (niektoré zdroje uvádzajú až 100 000 či 150 000) ľudí. To prekvapilo aj samotných organizátorov – vtedajšiu Verejnosť proti násiliu. Dav si mohol prvý raz legálne obzrieť hrad Devín z opačnej strany Dunaja. 

Bolo tam veľa sĺz z dojatia…, hlavne pri prekračovaní zakázaného hraničného pásma.

10. december mal v sebe veľa symbolov. Bol to Medzinárodný deň ľudských práv a slobôd. Železná opona bola symbolom neslobody. V ten istý deň vymenovali novú federálnu vládu a prvú s prevahou nekomunistov. No a z funkcie prezidenta rezignoval Gustáv Husák, stelesnenie normalizačného obdobia.

Vzrušenie cítime ešte mnohí pri spomienke na vetu, ktorú 1. januára 1990 vyslovil prvý nekomunistický prezident ešte vtedy Československej socialistickej republiky Václav Havel: “Bol by som šťastný, keby sa nám podarilo pred voľbami nadviazať diplomatické styky s Vatikánom a Izraelom.”

Tým odštartoval vytúžené otváranie sa Slovákov a Čechov veľkému svetu.

Koniec studenej vojny aj pád železnej opony

Obdobiu po II. svetovej vojne, do roku 1989, sa hovorí aj Studená vojna. Vtedy sa 930 km hraníc bývalého Československa, alebo presnejšie Československej socialistickej republiky, stalo súčasťou nepreniknuteľnej železnej opony, ktorá rozdeľovala Európu na slobodný a demokratický Západný a totalitný Východný blok.

Východná časť Európy uzavrela svojich občanov do ideologickej klietky – zo západu k nám nemohli chodiť umelci, podnikatelia, politici… Respektive len vybraní, keď ich vybrali komunistickí ideológovia.

“Východné krajiny ostali hermeticky uzavreté pred Západom spoločensky, ekonomicky, technologicky aj kultúrne,” píše server 1989.sng.sk. V roku 1949 stratili občania Československa právo na vydanie cestovného pasu.

Začalo obdobie obmedzeného pohybu. Hranice sa však uzavreli až v rokoch 1952-1953. Na ich prekročenie potrebovali obyvatelia výjazdové doložky a devízový prísľub. Získať ich trvalo mesiace, čím sa malo zabrániť vycestovaniu „nepohodlných osôb“.

Prečítajte si aj:

Dnes to znie ako zo zlého sna. Vybavenie cestovnej doložky vtedy vyžadovalo množstvo odporúčaní a potvrdení od zamestnávateľa a hlavne od straníckych organizácií jedinej politickej strany – komunistickej.

Tým sa celá zložitá byrokracia preverovania a lustrácií len začala. Keď aj človek doložku dostal, neznamenalo to ešte záruku, že vycestuje. Pred odchodom sa kontrolovali aj pracoviská. Ak mal človek príliš upratané, mohlo to znamenať, že sa už nechystá vrátiť. Domov ho vrátili aj rovno z hraníc.

Búraniu železnej opony sme sa v nm.sk venovali v jednom z predošlých článkov.

Prečítajte si:

Náročná integrácia so Západom

Kľúčovým míľnikom bolo rozdelenie Česko-Slovenska najprv pomlčkou, čo sprevádzalo veľa nacionalistických vášni, a neskôr aj fyzickou hranicou od 1. januára 1993. No na hraniciach medzi Českom a Slovenskom nikdy nebol režim, aký bol s inými okolitými štátmi.

Prvým integračným úspechom Slovenska bol vstup do Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) 14. 12. 2000. Nič to nezmenilo na naších hraniciach, ale členstvo v OECD malo pre Slovensko význam z hľadiska otvárania symbolických hraníc smerom do štruktúr Európskej únie. 

Slovensku sa po kritickom období Mečiarizmu len s ťažkosťami podarilo dobehnúť politický vývoj v okolitých krajinách a od 29. marca 2004 sa aj Slovensko stalo členom Severoatlantickej aliancie a od 1. mája 2004 aj členom EÚ spolu s Českom a ďalšími postkomunistickými krajinami Európy.

Splnenie náročných ekonomických kritérií bolo podmienkou pre členstvo v Eurozóne. Realitou sa stalo od 1. januára 2009, kedy sme sa stali 16. krajinou, ktorá prijala jednotnú menu Euro. Slovenská koruna ako národná mena, ktorá existovala od 8. 2. 1993, išla do histórie. 

Hranice úplne otvorené na západ tak, ako ich už dnes pozná mladá generácia, má Slovensko od 21. decembra 2007. Vtedy sme sa spolu s ostatnými susednými štátmi, s výnimkou Ukrajiny, stali členmi Schengenskej zmluvy o bezhraničnom pohybe občanov v rámci Európskej únie.

Boli sme jedným z 12 nových členov EÚ, ktoré sa stali súčasťou schengenského priestoru. Úderom polnoci tak prestali existovať kontroly na hraniciach medzi starými a novými členskými krajinami. Na letiskách prestali kontroly existovať v marci 2008. V obmedzenej miere sa objavili len v čase pandémie COVID-u.

Toto je cesta, ktorou sme prešli. Od ostnatého drôtu, pri ktorom stovky občanov vtedajšieho socialistického zriadenia prišli pri ceste za slobodou o život, po voľný prechod hranicami. Nikdy by sme nemali zabudnúť, čo nás to stálo. A že sloboda má veľkú hodnotu.