Logika chariziem (3): Osloboďme svoje deti od zlých duchov

V analógii, ktorú hľadáme medzi súčasnými charizmatickými komunitami a prvou kresťanskou komunitou, sa dnes bližšie pozrieme na známu udalosť z Markovho evanjelia. „Potom vstal a odišiel odtiaľ do končín Týru a Sidonu. Vošiel do jedného domu, lebo nechcel, aby niekto o ňom vedel, ale nemohol sa utajiť. Lebo len čo sa o ňom dopočula istá žena, ktorej dcéra bola posadnutá nečistým duchom, prišla a hodila sa mu k nohám. Žena bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. A prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry. On jej povedal: ‚Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.‘ Ale ona mu odvetila: ‚Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.‘ On jej povedal: ‚Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry.‘“ (Mk 7, 24 – 30)

Evanjelista Marek nám hovorí, že Ježiš nebol v pohanskom kraji (v Týre) preto, aby evanjelizoval, ale jedna Sýrofeničanka zistila, kde sa nachádza, prišla za ním a požiadala ho o uzdravenie svojej dcéry. Ich dialóg odráža veľmi dôležitý problém prvých komunít. Ide o prepojenie medzi novou kresťanskou komunitou a Nežidmi. Táto veľmi rozsiahla téma sa vinie celým Novým zákonom a ako zdroj napätia nebola nikdy celkom vyriešená.

Aj tentokrát, ako v príbehu o človeku posadnutom zlým duchom v Geraze (Mk 5), pohan prichádza Ježišovi naproti. Ježiš sám ho nehľadal. Z tohto vyplýva prvý záver: Ježiš nešiel do tohto kraja ani s úmyslom robiť zázraky, ani s cieľom evanjelizovať. Tá žena sa pred ním jednoducho objaví a stavia Ježiša pred určitú voľbu. Tradícia tieto dve ženy pomenovala: matku Husta a dcéru Bernike (Pseudo-Klement, Kázne). V kresťanskej tradícii dostalo mnoho anonymných postáv z evanjelia mená, čo iba podčiarkuje Ježišovu lásku k nim. Veta, ktorou Ježiš zareagoval na matkinu žiadosť, však ešte aj dnes pôsobí veľmi tvrdo. Nazývať Nežidov psami (alebo šteňatami, čo veru nebola žiadna zdrobnenina) nás dnes dosť ruší, aj keď to povedal Ježiš, hoci v jeho dobe išlo o bežný spôsob vyjadrovania.

Ak aj Syn človeka pri rozhovore s ľuďmi okolo seba zmenil názor, potom dialóg musí dokázať zmeniť aj náš názor.

Evidentne máme pred sebou pasáž, ktorá bola v tom čase témou mnohých zápalistých diskusií. Medzi riadkami však stále môžeme čítať tento dôležitý odkaz: na vyjadrenie hoc aj svojich najlepších myšlienok nemôžeme vždy použiť slová z Biblie a dokonca ani z evanjelií. Niektoré z týchto slov boli deťmi svojej doby. Dejiny, skropené aj rosou kresťanstva, v priebehu storočí pokresťančili a spravili kresťanskejšími aj samotné slová evanjelií. Vďaka vývoju ľudstva a vďaka dozrievaniu Ježišových slov v Cirkvi a dejinách už dnes nepoužívame výraz „psi“ na označenie ľudí inej viery. Aj evanjelium, aj Ježišove slová boli už dejinami – zušľachtenými Zjavením – vylepšované do tej miery, že sa na niektoré z nich až zabudlo –, aj keby išlo len o toto slovo. Sväté písmo obsahuje množstvo slov, ktoré sú lepšie ako tie naše. Dejiny kultivované týmito „lepšími slovami“ nám umožnili časom korigovať ďalšie biblické slová, ktoré už medzičasom nedosahovali úroveň civilizácie, ktorú táto kniha vygenerovala.

Jedného dňa si moja neter Beatrice prvýkrát prečítala doma na obraze motiváciu ocenenia zlatou medailou „Ceny za láskavosť“, ktorú dostala jej mama ešte ako dieťa. V texte bol výraz „hendikepovaný spolužiak“. Beatrice až skríkla, pretože slovo hendikepovaný bolo v jej vnímaní dosť nepekné, takmer nadávka. Na to, aby sa dobré slovo presunulo medzi nevhodné slová, stačila výmena jednej generácie. Niečo podobné sa deje aj s biblickými slovami, ktoré ľudstvo, posilňované práve miazgou samotnej Biblie, upravilo na krajšie. Toto je jednou z obdivuhodných dejinných zákonitostí. A je veľmi pravdepodobné, že o pár desaťročí tento istý postup povedie k nárastu počtu tých slov v evanjeliách, ktoré evanjeliový duch zajtrajška prekoná.

Niekomu sa prekonanie starých výrazov nepáči; v skutočnosti to však ukazuje tajomnú vzájomnosť, ktorá je medzi slovom Božím a našimi slovami: naše slová sú deťmi Slova, ale tak ako všetky dobré deti, ak sa nestanú aj otcami a matkami svojich rodičov, skončia ako ich vrahovia alebo, a to je to isté, z ľahostajnosti na nich zabudnú. „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.“ Medzi slovami, čo sa nepominú, je však aj niekoľko takých, pri ktorých vďaka evanjeliu pochopíme, že ich nemôžeme používať, ak nechceme evanjelium znehodnocovať.

Ak však nemôžeme používať všetky slová z Biblie a ani všetky Ježišove slová na vyjadrenie našich dobrých myšlienok, o čo viac nemôžu a nesmú používať všetky slová svojich zakladateľov charizmatické komunity. Múdrosť každej generácie členov danej duchovnej komunity spočíva aj – ba v určitých obdobiach predovšetkým – v schopnosti vedieť určiť, ktoré slová používať a ktoré nepoužívať, no zároveň ich všetky uchovávať v tradícii (tak ako to robí Cirkev). Lenže zatiaľ čo Ježišových slov, ktoré nás samotné dozrievanie kresťanstva naučilo už nepoužívať, je naozaj zopár, tak slov zakladateľov, ktoré sa už v nasledujúcich generáciách nemajú používať, je, naopak, veľa. Tu sa poradie obráti, „večných“ slov je málo a tých, čo čakajú na to, kým budú prekonané, je mnoho. A ak určitá komunita toto nerozlišuje a považuje všetky slová včerajška za obdarené rovnakou charizmatickou hodnotou, nechtiac skončí, pretože v tomto procese zostarnú aj všetky ostatné slová z jej začiatkov.

Slová priamo od Boha sú totiž soľou v mase všetkých ostatných slov. Neexistuje kritérium na určovanie slov, ktoré sú tou soľou, a keď sa ich pokúšame rozpoznať, skoro vždy sa pomýlime, pretože niektoré z tých pravých slov, čo sú soľou v celkovej mase, necháme a niektoré zas nie. No skutočne smrteľným hriechom je, ak sa o túto činnosť ani nepokusíme a bojujeme proti všetkým, ktorí sa o to snažia. Veď koniec koncov vieme, že soľ a ostatná hmota cesta dávajú spolu dobrý chlieb, ale len v správnom pomere.

Táto udalosť z evanjelia je však ešte omnoho bohatšia. Ježiš zmenil názor vďaka stretnutiam, ktoré zažil na svojich cestách. Cesta, základná dimenzia jeho poslania, nie je pozadím, ale obsahom krajiny jeho existencie, učila ho nové veci. Tu sa stretol so ženou, ktorá mu rozprávala o svojej chorej dcérke, a vďaka tej pohanskej žene, s ktorou začal viesť dialóg, Ježiš objavil nový rozmer svojho poslania: univerzálnosť, všeobecnosť. Zmenil názor. Naliehanie ženy ho prinútilo zmeniť názor. Nemáme významnejšie exegetické dôvody domnievať sa, že tento príbeh formuloval Marek, takže zrejme pochádza z prastarej ústnej tradície. A teda ak aj Syn človeka pri rozhovore s ľuďmi okolo seba zmenil názor, potom dialóg musí dokázať zmeniť aj náš názor a, naopak, nikdy nezmeniť svoj názor nie je dobrým kresťanským znakom.

Prvá odpoveď, ktorú dal Ježiš žene, vychádza zo zdravého úsudku a je súčasťou prirodzeného práva každej civilizácie: nie je etické sýtiť najvzdialenejších, ak sme predtým nenasýtili blízkych, čiže ísť sa postarať o iných, kým sme nevyriešili problémy svojej rodiny. Tak postupujú dobrí otcovia rodín, matky aj komunity, čiže tí, čo nejdú odstraňovať hlad tých, čo sú vonku, ak nemôžu nasýtiť tých vnútri, tí, čo nepoužijú peniaze na almužnu, ak za tie peniaze treba kúpiť niečo, čo potrebujú deti.

V Evanjeliu podľa Lukáša Ježiš rozpovedal podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, postavené na presne opačnom princípe, než by nám kázal zdravý rozum: blížnym nie je ten, kto nám je blízky, a povinnosť milovať blížneho sa neriadi hierarchiou podľa emocionálnej alebo prirodzenej blízkosti (ľudia blízki doráňanej obeti boli kňaz a levita). Tá pohanská žena, hoc nevedomky, rozprávala Ježišovi podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. A Ježiš sa nechal obrátiť svojím evanjeliom, prerozprávaným jednou matkou.

Biblický humanizmus nám hovorí o krásnej vzájomnosti medzi zemou a nebom.

Evanjelium a samotná Cirkev sú plné postáv, ktoré sa na Ježišove slová obrátili: v tomto príbehu sa však po slovách pohanskej ženy „obrátil“ Ježiš (zmenil svoj pohľad na vec). A v priebehu dejín v tom pokračuje vždy, keď sa behom storočí jeho evanjelium „obráti“, keď konvertuje po slovách žien či mužov, kresťanov aj nekresťanov, ktorí vysvetľujú Cirkvi jej vlastné evanjelium slovami hovoriacimi o ľudských právach, o rešpekte, rovnosti alebo bratstve. A niekedy sa Cirkev poučila a obrátila sa k svojmu evanjeliu, ktoré sa stalo „kresťanskejším“ vďaka tým slovám, čo zazneli v kraji „pohanov“. Cirkev by nepovedala slová, ktoré dnes hovorí o ženách, keby nebolo feministického hnutia, ktoré jej – neraz zvonku – pripomínalo Pavlove slová: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy.“ Mnohí kresťanskí ekonómovia by bez svetského učenia Amartyu Sena a Muhammada Yunusa nepochopili, čo dnes znamená chudoba. Biblický humanizmus nám hovorí o krásnej vzájomnosti medzi zemou a nebom, kde sa človek od Boha dozvedá o nebi a Boh od ľudí o zemi.

Komunity objavia vlastnú charizmu, keď sa budú stretávať s ľuďmi na cestách, najmä na cestách, čo vedú za ich hranicami. Keď si prečítame najkrajšie príbehy zo života ich zakladateľov, uvedomíme si, že nové veci, niekedy aj protichodné k tomu, v čo verili na začiatku, skoro vždy pochopili pri stretnutiach s konkrétnymi ľuďmi, ktorí im pripomenuli a odhalili ich vlastný ideál. Pochopili nové dimenzie svojej charizmy, pretože niekto im rozprával ich podobenstvá o milosrdnom Samaritánovi ešte predtým, ako boli napísané. A komunity budú naďalej rovnako živé a plodné, ak sa neustále nechajú premieňať ľuďmi, ktorých stretnú na cestách, a ak budú schopné zmeniť svoj názor, hoci by sa mohlo zdať, že tieto konverzie ich odvádzajú ďaleko od slov z čias ich založenia vrátane slov, ktoré boli plodmi konverzií zakladateľov.

Na druhej strane vidíme, ako komunity zomierajú alebo upadajú, pretože prestávajú stretávať za svojím plotom „matky Sýrofeničanky“ alebo pretože už jednoducho vôbec nevychádzajú von z domu. Zo strachu, že by sme snáď začuli pomýlené reči a mohli zradiť vlastné korene, nepočúvame nikoho a zrádzame budúcnosť. Komunity by potrebovali synov schopných milovať „otcov“ tým, že im pomôžu stať sa väčšími ako ich slová, keď budú s nimi žiť vo vzájomnosti a rovnosti, ktorú za svojho života skoro nikdy nezakúsili. Ktovie koľko „pohanských“ žien nám rozpráva evanjeliové podobenstvá a my o tom nevieme. A zlí duchovia nenechajú naše deti spať: „A keď prišla domov, našla dievča ležať na posteli; a zlý duch bol preč.“

Prevzaté z denníka Avvenire. Uverejnené so súhlasom autora. Preložil Štefan Kmeť.