Logika chariziem (2): Hľadanie podstaty

Herodes hľadal Jána a poslal sluhov za Zachariášom, aby mu povedali: „Kde si skryl svojho syna?“ (…) A rozhnevaný Herodes hovorí: „Jeho syn je predurčený kraľovať Izraelu!“ Jakubovo protoevanjelium, XXIII

Vzťah medzi Ježišom a Jánom Krstiteľom je podstatný kvôli pochopeniu zrodu kresťanstva. Podľa Jánovho evanjelia (na rozdiel od ostatných synoptických evanjelií) sa na hnutí Jána Krstiteľa nepodieľal len Ježiš, ale aj niekoľkí ďalší z prvých apoštolov, ktorí boli najskôr Jánovými učeníkmi (medzi nimi Peter, Ondrej a anonymný „učeník, ktorého Ježiš miloval“: Jn 1, 40 – 42). V starom etiópskom texte môžeme čítať: „Jeden Jánov učeník povedal, že Mesiášom bol Ján a nie Ježiš“ (Pseudo-Clemente, Ritrovamenti I, 60, spracoval Silvano Cola). Apollo, ktorého spomína svätý Pavol v súvislosti s niekoľkými spormi v Korinte – „Ja som Pavlov“, „ja Apollov“, „ja zasa Kéfasov“ „a ja Kristov“ (1 Kor 1, 11 – 12) –, bol učeníkom Jána Krstiteľa (Sk 18, 24 – 25). Signalizuje to, že dialóg – polemika medzi dvomi hnutiami pokračoval dlho aj po smrti zakladateľov. Z Jánovho evanjelia tiež vieme, že Ježiš a jeho učeníci krstili v Judei (Jn 3, 22).

Fakt, že Ježiš krstil, sa do Jánovej teológie veľmi nehodil, a to až tak, že už o kúsok ďalej ho upravoval: „Hoci Ježiš sám nekrstil, ale jeho učeníci.“ (Jn 4, 2) Korekcie signalizujú rozpory okolo tohto bodu (krstenia) vnútri kresťanských komunít, do ktorých prešli mnohí (nie všetci) z učeníkov Jána Krstiteľa: „Určitý čas Ježiš istotne pôsobil ako krstiteľ popri Jánovi Krstiteľovi“ (Il Battista e Gesù, A. Destro a M. Pesce, s. 165). Nevieme, ako dlho trvala Ježišova „krstiteľská“ fáza, z evanjelií však môžeme dedukovať, že to nebolo krátke obdobie – pravdepodobne krstil po celý život vzhľadom na to, že apoštoli pokračovali v krstení aj neskôr.

Je možné, že v prvej fáze Ježiš viedol rovnako ako Ján Krstiteľ aj život v pustatine, čo by mohlo naznačovať rozprávanie o pokušeniach na púšti. Dôležitý detail sa nachádza v Markovom evanjeliu: „Keď Jána uväznili“ (Mk 1, 14), Ježiš opustil Jánovu komunitu a vrátil sa do Galiley. Jánovo uväznenie je historicky podložený fakt, dosvedčuje ho aj židovsko-rímsky historik Jozef Flavius (A. G., XVIII), a predstavuje zlomový bod vo vzťahu medzi Ježišom a Jánom Krstiteľom. Jánovo evanjelium predkladá iné vysvetlenie Ježišovho návratu do Galiley, no aj toto má spojitosť s Jánom Krstiteľom: „Keď sa Ježiš dozvedel, že farizeji počuli, ako získava a krstí viac učeníkov než Ján (…), opustil Judeu“ (Jn 4, 1 – 3).

Je ťažké stať sa dobrým sprievodcom, ak ste sa najprv nenaučili niekoho nasledovať.

Toľko nateraz o Jánovi Krstiteľovi a Ježišovi. Existujú komunity, ktoré vznikajú od nuly. Iným, naopak, predchádza obdobie učeníctva a nasledovania, ktoré môže trvať aj veľmi dlho – je ťažké stať sa dobrým sprievodcom, ak ste sa najprv nenaučili niekoho nasledovať. V týchto prípadoch je človek na začiatku úprimne presvedčený, že komunita, v ktorej kládol základy svojho povolania, je tá, kde zostane navždy. Neprežíva ju ako prechodnú komunitu, pretože na začiatku sa skutočné povolania nachádzajú vo večnej prítomnosti, kde nie je miesto pre nič, čo nie je „naveky“. Darovaná nevinnosť, duchovné deti bez minulosti a budúcnosti. Človek sa v tej charizme úplne nájde, pociťuje absolútny bytostný duchovný súlad. Necíti sa byť hosťom, ale jedným z domácich, niekedy pánom domu. Nie je ani morom, ani púšťou, je zasľúbenou zemou. Tu sa začína jeho duchovný život, tu si osvojuje abecedu komunitného života, tu sa učí vnímať a porozumieť „hlasu“. A ak toto povolanie dá zajtra zrod novej komunite, v budúcej komunite budú stopy tej prvej, aj keď si to človek plne neuvedomuje, alebo v prípade, že išlo o náročnejší odchod, to neguje (resp. to popierajú učeníci).

Anjezë vstúpila ako dievča do Inštitútu Blahoslavenej Panny Márie (Sestry z Loreta – Institutum Beatae Mariae Virginis – IBMV) v Albánsku. Tam prijala meno Terézia. Zostala tam osemnásť rokov, až keď 10. septembra 1946 vo vlaku plnom prachu „sa mi otvorili oči pre utrpenie a pochopila som podstatu (esenciu, pozn. prekl.) svojho povolania“. V tom okamihu Terézia vytušila podstatu svojho povolania. Prenikla do najväčšej hĺbky, až na dno srdca. Potrebovala na to osemnásť rokov. V roku 1950 založila kongregáciu Misionárky lásky. Terézia si nezmenila znovu meno, nechala si meno z prvého povolania.

Podobne ako Silvia Lubichová pri vstupe do tretieho rádu františkánov (OFS) v Tridente prijala meno Chiara a ponechala si ho, aj keď o niekoľko rokov neskôr pochopila podstatu svojho povolania a dala život novej komunite. Podstata povolania si nevyžaduje tretie meno, stačí jej druhé a niekedy aj to prvé. Pretože nové povolanie je preniknutím do podstaty prvého, až po zacítenie jedinečnej vône. Terézia opustila Sestry z Loreta preto, aby založila niečo, čo je v súlade s jej podstatou, ale u Misionárok lásky sa nachádzajú stopy Sestier z Loreta. Práve u nich spoznala Indiu, zamiloval si ju, povedala svoje áno chudobným, tam sa naučila umeniu nasledovať. Ak je v teofánii Ježišovho krstu pripomienka určitej historickej udalosti (čo je pravdepodobné), skôr sa to týkalo predstavenia jeho prvého povolania, nie druhého.

Objavenie podstaty vlastného povolania máva rôzne podoby a niektoré sú traumatizujúce. Niekedy prináša novú vetvu na tom istom strome – stačí pomyslieť na stovky františkánskych rodín alebo na reformátorov komunity. Niekedy odchod umožní zrod nového stromu, ktorý rastie vedľa prvého a často je s ním poprepájaný v koreňoch. Niekedy strom vyrastie mimo lesa a poskytuje viac kyslíka všetkým. Objavenie podstaty prináša skúsenosť veľkého svetla a veľkej bolesti zároveň. Mnohí to prežívajú s pocitom zrady, ktorý môže trvať roky a niekedy z neho vznikne zjazvená rana na celý život. No v určitom okamihu príde deň, keď si uvedomíte, že nastal čas a musíte odísť.

Toto je rozhodujúci moment, pretože ak sa v pravom okamihu nepohneme a proces spolužitia povolania a podstaty povolania trvá príliš dlho, druhé povolanie môže sa môže stratiť. Tento proces nie je vôbec jednoduchý, pretože ten, kto zostáva, spraví všetko preto, aby toho, kto chce odísť, zastavil. Používa argumenty ako: „Ale čo ti tu chýba, aby si mohol robiť to, čo chceš robiť?“ Tieto slová zapôsobia, pretože sú pre mnohých pravdivé, lenže len kvázi pravdivé pre toho, kto má druhé povolanie. Nie je ľahké to rozlíšiť, treba dokázať postrehnúť rozdiel medzi pravdou a skoro pravdou, ktorý nie je možné vycítiť bez určitého špecifického povolania – a skúseného a úprimného duchovného vedenia.

Analógia situácie Jána Krstiteľa a Ježiša naznačuje, že zlomovým bodom sa môže stať odchod osoby, ktorá zosobňovala prvú charizmu. Ocitneme sa v objektívnom stave slobody vzlietnuť bez strachu, že sklameme toho, koho tak milujeme. Ak má daný človek veľké duchovné dary (často je to tak), prvá komunita s ním mala určité plány, očakávania, vkladala do neho nádeje a tie sa môžu stať ďalšími povrázkami, ktoré by mohli hatiť cestu k iným zámerom a nádejam. Nejde tu o známu synovu potrebu zabiť otca, aby sa mohol stať dospelým. Medzi procesy, ktoré prebiehajú v komunite, patria aj tieto veci, ale to nie je prípad, ktorý teraz analyzujeme. Tu osoba, ktorá hľadá vlastnú podstatu po odchode zakladateľa, žiadneho otca nezabíja. Neprítomnosťou kľúčovej osoby v prvej komunite vznikla objektívna situácia, ktorá vytvára potrebný priestor na založenie novej komunity. Podobne ako keď nás nechcená alebo nevyhľadávaná choroba posunie k vyššej zrelosti, ktorú by sme bez tejto choroby azda nikdy nedosiahli.

Smrť Jána Krstiteľa však môže predznamenávať aj niečo iné. Faktom je, že zakladateľovou smrťou alebo odchodom zo scény sa začne obdobie, počas ktorého veľký počet ľudí (v porovnaní s predošlým obdobím) z komunity odchádza. Odchádzajú z rôznych dôvodov, mnohé súvisia s novým priestorom, ktorý táto neprítomnosť vytvára. Medzi tými, čo odchádzajú, môžu byť aj „Terézie“, ktoré odchádzajú preto, aby založili nové nádherné komunitné dobrodružstvo – hoc by to mala byť „čo i len“ rodina. A ako nám Ježišov príbeh naznačuje, často sa stane, že po objave nového povolania dochádza k odchodom z prvej komunity, pretože si so sebou odchádzajúci odvádza niekoľko spoločníčok a spoločníkov – čo je ďalším dôvodom na nezhody a napätie.

Mnohým krízam, chradnutiu a odchodom by sa dalo predísť, keby daní členovia boli mali pri sebe niekoho, kto je schopný vyčítať z ich nespokojnosti úsilie dopracovať sa k podstate ich povolania.

Z tohto vyplýva jeden záver. Zakladatelia by nemali čakať na vlastnú smrť alebo odchod do dôchodku, aby sa až potom vytvoril tento priestor pre slobodu. Príliš veľa komunít (ale aj firiem), ktoré vznikli v minulom storočí, má dnes veľké ťažkosti, pretože vyrástli len ako holý kmeň bez vetiev a bez generovania ďalších stromov. Pretože keď vycítili „krásnu dušu“ (tal. bella anima, pozn. red.), pokušenie využiť ju v prospech a na rozvoj komunity bolo príliš silné. A tak najtalentovanejších ľudí orientovali na svoje organizačné potreby, všetku ich kreativitu usmerňovali na zakladateľom podrobne definované ciele.

Pri prvej generácii je tento postup (takmer) nevyhnutný, avšak ak pokračuje aj pri druhej a nasledujúcich generáciách, z komunít sa stanú holé izolované kmene, ktoré postupne strácajú listy, kvety a potom aj plody. Len charizmatický les môže zajtra zachrániť dnešný prvý strom. Skutočný les, nielen obrazne povedané, však nevznikne bez takej „personálnej politiky“, ktorá umožnila Ježišovi – človeku, ktorý nebol len človek – prekvitať aj mimo hnutia Jána Krstiteľa. Zakladatelia zriedka účinkujú len tri-štyri roky, ako to bolo v prípade Jána Krstiteľa a Ježiša. Nemôžeme vylúčiť, že aj to je dôvod, prečo bola prvotná Cirkev taká plodná a rôznorodá.

Názov tejto politiky je „komunitná čistota“, ktorá umožňuje všimnúť si, že prichádza „krásny človek“ (tal. persona bella, pozn. red.), postarať sa o neho, kým je s komunitou, a potom mu pomáhať pochopiť, kto vlastne je, či už v prvej komunite, alebo mimo nej. Je to veľmi náročná forma čistoty, pretože niektorí ľudia, keďže v slobode môžu odísť, sa už nikdy nevrátia. Budú však pribúdať aj vetvy na kmeni, aj stromy v lese naokolo, ktoré umožnia charizme pokračovať v jej rozkvete. Bez veľkorysého prebytku a plytvania s časťou osiva by sa žiadne semienko charizmy do úrodnej pôdy nedostalo.

Múdry zakladateľ je ten, ktorého prvým cieľom pri príchode nového človeka by malo byť rozpoznať, akú vetvu alebo strom bude tento človek schopný vygenerovať. Nemal by z neho hneď spraviť záhradníka jediného veľkého, krásneho stromu komunity, ktorý je prezentovaný ako hotový a nemenný a potrebuje len údržbu a vodu – aj keď ten človek polieva veľmi dobre. Mnohým krízam, chradnutiu a odchodom, ktoré nič negenerujú, by sa dalo predísť, keby daní členovia boli mali pri sebe niekoho, kto je schopný vyčítať z ich nespokojnosti úsilie dopracovať sa k podstate, k esencii ich povolania. V nebeskom kráľovstve je hojnosť kvetov, ktoré prekvitajú, sú slobodné, rozmanité, farebné, mnohoraké, v harmónii a súlade.

Prevzaté z denníka Avvenire. Uverejnené so súhlasom autora. Preložil Štefan Kmeť.