Dialógu som otvorený len, ak pripustím, že zmení aj mňa (rozhovor)

Keď 6 z 10 ľudí vníma svoju krajinu ako rozdelenú, niečo sa deje. Nie v politike. V nás. „Neexistuje spôsob, ako môžem byť dobrým mediátorom, ak nebudem mať zážitok vnútorného zmierovania,“ hovorí autor nového študijného programu Náboženská a kultúrna mediácia Jozef Žuffa. Podľa neho je najväčšia zmena tá, ktorú človek dovolí sám sebe: „Všetko, čo môžem ovplyvniť, je to, ako tým prejdem ja. A zároveň to je to najviac, čo môžem pre seba aj pre spoločnosť urobiť.“

V rozhovore sa okrem iného dozviete i to:

• prečo sa polarizácia nedá vyriešiť bez osobnej zmeny
• prečo najhlbšie zmeny neprichádzajú nátlakom, ale otvorenosťou
• kedy sa stávame skutočnými šíriteľmi zmierenia
• čo sa stane, keď potrebu zmierenia v sebe príliš dlho potláčame
• ako sa môže Nepál stať lekciou pre slovenského kresťana.
  

Podľa výskumov inštitútu DEKK sme druhou najpolarizovanejšou krajinou sveta, pričom viac ako 60 % Slovákov vníma našu spoločnosť ako rozdelenú. Podobne je na tom aj Poľsko a Maďarsko. Čím si vysvetľujete tento stav?

Vnímam to aj ako odraz svojho vlastného vnútorného sveta. Sám na sebe cítim, že som polarizovaný a mám v sebe konflikty. Iba pred pár rokmi, po tom, čo som sa po dvadsiatich rokov otočil z jednej strany názorovej barikády na úplne opačnú stranu, som pocítil, že toto je vlastne polarizácia. Byť na jednej strane názorového spektra, čo zahŕňa oveľa viac, ako len mať „názor“. Cez tento svoj osobný príbeh si uvedomujem, že je to zároveň aj príbeh celého nášho regiónu. 

Polarizáciu súčasne vnímam ako svetový fenomén, ktorý vznikol z viacerých dôvodov. Jednak sme veľmi zrýchlili tempo vývoja a predovšetkým v západnom myslení sme sa vzdialili od napájania sa na seba, na to, kým sme… Prešli sme viac na racionálne, intelektuálne uvažovanie a jedným z následkov je, že to s nami globálne veľmi „zatriaslo“.

Pochopili sme, že rôznorodosť môžeme využiť na spoluprácu a že je príležitosťou na niečo nové. 

Tento náš postkomunistický región je navyše veľmi špecifický svojou skúsenosťou s komunistickým režimom. Po prevrate sa ešte stále učíme pomenovať to, kde stojíme. Režim našu generáciu neučil vyjadriť vlastný názor, prejaviť nesúhlas, hoci niekde hlboko v nás to vrelo. A sociálne siete nám túto možnosť neskôr dali. 

Tým, že naša generácia sa s konfrontáciou nenaučila pracovať a zrazu dostala možnosť sa prejaviť, vyústilo to do polarizácie. Aj preto si myslím, že postkomunistické štáty sú na tom aktuálne takto. Vidím za tým cestu hľadania rovnováhy, ktorou si musíme prejsť – na individuálnej, spoločenskej a inštitucionálnej úrovni –, aby sme ako spoločnosť dozreli.

Ako môžeme tento trend polarizácie zmierniť? 

Každý z nás si potrebuje uvedomiť, že je toho súčasťou, hoci to môže znieť paradoxne. Na jednej strane môžeme pociťovať bezmocnosť pri pohľade na vývoj svetových konfliktov či rozvoj umelej inteligencie, na strane druhej sa ukazuje, že to máme naplno v rukách… A že to, ako konkrétne si to ja nastavím a ako tým ja osobne prejdem, je všetko, čo môžem v danom okamihu ovplyvniť. A zároveň to je to najviac, čo môžem pre seba aj pre spoločnosť urobiť. 

Je nový študijný program Trnavskej univerzity – náboženská a kultúrna mediácia – snahou odpovedať na aktuálne trendy v spoločnosti – rastúcu nedôveru a vysoký stupeň polarizácie?

Spoločenský vývoj veľmi úzko súvisí so vznikom tohto programu. V teologickom jazyku by sa dalo povedať, že je to odpoveď na znamenie čias. Ako partia ľudí, ktorí pracujú s témami filozofie a teológie v súčasnej spoločnosti, sme sa snažili pomenovať, kde aktuálne stojíme. 

A naplno sme si uvedomili, že či už na individuálnej, alebo spoločenskej úrovni sa nachádzame v obrovskej kríze – a tá sa v súčasnosti volá polarizácia. A  do istej miery ju zažívame aj na fakulte. Tiež si prechádzame určitým vývojom – napríklad v prijímaní rôznorodosti teologických názorov. Pochopili sme, že rôznorodosť môžeme využiť na spoluprácu a že je príležitosťou na niečo nové. 

Čoraz viac si uvedomujem, že veci, ktoré by som chcel naučiť svoje deti, musím najprv zmeniť sám na sebe.

Dovolím si tvrdiť, že nový študijný program je jedným z výsledkom pochopenia, že musíme vstúpiť do krízy polarizácie a pracovať s ňou, inak sa vo vzdelávacom procese ďalej nepohneme. A zároveň sme si uvedomili, že práve toto môže byť prínosom pre spoločnosť – formovať ľudí, ktorí si uvedomujú, že polarizáciou sami prechádzajú a zároveň chcú byť súčasťou zmierovania v spoločnosti. 

Akým spôsobom chcete pracovať so študentmi, aby sa stávali prostredníkmi zmierenia? Podľa toho, čo hovoríte, musia najprv oni sami prejsť procesom zmierenia so sebou, aby sa mohli stávať jeho sprostredkovateľmi.

Prvým krokom je sebapoznávanie, ktoré má viacero úrovní. Prvá je kognitívna, založená na filozofickej konfrontácii s iným myslením, snahou porozumieť mu, no zároveň si ujasniť svoje východisko. To je jedna úroveň. Druhá úroveň je psychologicko-skúsenostná.

Už 15 rokov sa venujem sociálno-psychologickým výcvikom zameraným na sebapoznávanie. Sú postavené na cvičeniach, pri ktorých sa študenti učia pomenovávať si svoju vlastnú cestu a vnútorný konflikt – kde sa aktuálne nachádzam so svojimi radosťami, bolesťami, smútkom, trápeniami. 

Potom je tu rovina teologická, ktorá vychádza z hľadania rovnováhy v našej celistvosti a skúmania toho, kým sme. Robili to už generácie pred nami a zanechali nám skúsenosti, napríklad cez biblické príbehy či tradíciu, ako sa s vnútornými konfliktmi vysporiadať. Až keď si študenti sami prejdú procesom sebapoznávania, môžu vstúpiť do procesu polarizácie v spoločnosti. Našou túžbou je vytvárať bezpečné prostredie na to, aby sa takéto procesy mohli spúšťať. Či už cez to racionálne a filozofické, alebo emočné.

Dalo by sa povedať, že pri mediácii ani tak nejde o osvojenie si rôznych techník a nástrojov komunikácie ako skôr o prácu na sebe?

Toto nie je kurz zvárania, kde si vystačíme s nejakou technikou. Potrebujeme sa tých tém dotknúť zážitkom. Som presvedčený, že neexistuje spôsob, ako môžem byť dobrým mediátorom, ak ja sám nebudem mať zážitok vnútorného zmierovania.

Neznamená to, že musím byť na konci tohto procesu, ale že budem mať zážitok zmierovania sa so sebou. V kresťanstve máme často tendenciu vnímať takýto postoj ako egoistický, ktorý môže vychádzať z chybného vzorca, že vždy musíme ísť smerom k druhým na úkor seba. 

V súčasnej životnej fáze sa však učím, že ja môžem pomáhať druhým až vtedy, keď viem pomôcť sebe. Keď sa postarám o seba, môžem sa postarať o druhých. Dokonca to vidím aj teraz pri výchove detí. Čoraz viac si uvedomujem, že veci, ktoré by som chcel naučiť svoje deti, musím najprv zmeniť sám na sebe. Neexistuje iný spôsob. 

Vnímam, že čoraz menej im hovorím, čo a ako by mali robiť, a viac sa začínam fixovať na seba. Alebo ak mi niečo na deťoch prekáža a chcel by som, aby to robili inak, viem, že je to úloha aj pre mňa. A rovnako to vidím aj v partnerstve. Namiesto toho, aby som hovoril „potom nám bude dobre, keď ty začneš robiť to alebo ono“, sa zameriavam na to, čo môžem robiť lepšie ja. 

Povedali ste, že ako ľudstvo sme sa vzdialili od vnímania človeka v jeho celistvosti a príliš sme sa zamerali na racionálnu úroveň na úkor emočnej či telesnej. Do dialógu však vstupujeme vždy ako celistvé osobnosti. Prispieva podľa vás k vyostrovaniu konfliktov aj to, že v dialógu príliš tlačíme čisto na racio? 

Nepovedal by som, že my ako celé ľudstvo sme sa vzdialili od seba, je to skôr špecifikum našej západnej kultúry, v ktorej sme sa príliš zamerali na intelekt a racio. Iné kultúry, naopak, ostali orientované viac na to emočné alebo živočíšne bytie. A tak sa môžeme navzájom dopĺňať. Takúto skúsenosť som mal prednedávnom na pracovnej ceste v Nepále.

Ľudia v Káthmandu veľmi oceňovali, keď sme im my s naším európskym myslením pomenovávali procesy, a pre nás bolo zase veľkým obohatením to, ako oni žijú hlboké prepájanie tela a mysle.

Rovnako inšpiratívne bolo sledovať ich snahu o dialóg s rôznymi náboženstvami – hinduistami, budhistami a kresťanmi –, aby žili v čo najlepšom súlade. Takúto skúsenosť my nemáme. Postupne sa učíme, že čím viac sa ako národy a kultúry navzájom spoznávame, tým viac vnímame celistvosť nielen každého človeka, ale celého ľudstva.

V jednej z prvotných fáz polarizácie dochádza k nálepkovaniu, zaujatosti a predsudkom voči strane oponenta. Akým spôsobom by sme mali s týmito postojmi pracovať, aby sme dokázali vstúpiť do dialógu s druhými bez predpojatosti?

Tým, že do dialógu vstúpime. Aj s predsudkami a nálepkami. Dôležité je, že v nejakej fáze si uvedomíme, že tieto predsudky a zaujatosť v sebe máme a že to môžeme nechať bokom a bude to pre nás lepšie. Práve toto sebauvedomenie nám pomáha naše predsudky odbúrať.

V konfliktných situáciách sa často stáva, že reakcie „protistrany“ nás znepokojujú práve preto, lebo narážajú na naše vlastné zranenia či vnútorné rozpory. Ako môžeme rozlíšiť, či náš hnev a podráždenie vychádzajú z reálneho problému v komunikácii alebo sú odrazom niečoho, čo si sami v sebe potrebujeme spracovať?

Ak ma niečo na „protistrane“ hnevá, hovorí to viac o mne ako o tom druhom, lebo ide o moju emóciu hnevu. Tento proces sebareflexie nám umožňuje rozpoznať a spracovať vlastné emócie namiesto ich potláčania či premietania na druhých. Ak tieto emócie potlačíme, je len otázkou času, kedy sa opäť vrátia.

Dospievame do bodu, kde neexistuje iná cesta ako cesta zmierenia.

Skôr ide o to preskúmať, prečo ma tá druhá strana vyrušuje, a pracovať s tým. Takto postupne pochopím, že nie je v mojej moci meniť protistranu. Všetko, čo môžem spraviť, je pracovať so svojím vlastným postojom. 

Rovnako ani mediačný proces nie je o tom, že ja pripravujem podmienky na to, aby sa zmenila protistrana. Ide o to, že ja sa učím pracovať so svojím vnútorným svetom a to isté chcem ponúknuť ako mediátor aj stranám, ktoré sú v konflikte. Ony tiež môžu pracovať iba so sebou a tak urobiť kroky voči tomu druhému. Základným predpokladom na spustenie dialógu je otvorenosť myšlienke, že ja z neho odídem iný.

Môže nám pri snahe o dialóg pomôcť, ak si pripomenieme to, čo je v nás univerzálne ľudské – naprieč kultúrami, generáciami či náboženstvami?

Ja to nazývam otváraním sa pre druhých. Čím hlbšie idem do hľadania toho, čo nás spája, tým viac sa otváram voči druhým a zároveň sa vzdávam očakávaní, ako by mali reagovať. Lebo ja sa neotváram kvôli tomu, aby sa otváral aj ten druhý, ale iba kvôli sebe.

Zároveň však vidím, že to pracuje aj s druhým. Je to ako pri zmierovaní. Neodpúšťam ti kvôli tomu, aby si odpustil aj ty mne. Iba kvôli sebe. A rovnako to funguje aj na úrovni dialógu.

Znamená to, že skutočný dialóg sa začína až vtedy, keď sa prestaneme snažiť meniť toho druhého, dáme mu slobodu byť, kým je, a prijmeme zodpovednosť za svoju vlastnú cestu?

Presne tak. To však predpokladá, že túto slobodu doprajem aj sám sebe. Neexistuje spôsob, ako byť otvorený voči slobode druhého, ak som sa predtým nedotkol tej vlastnej. A často sa ukazuje, že keď si dovolím túto slobodu a otvorenosť voči sebe, postupne sa otvára aj ten druhý – hoci to nikdy nesmie byť podmienkou. 

Bez toho, aby sme mali zážitok konfliktu, nevieme prísť k zmiereniu. 

Pri aktuálnej miere polarizácie vidíme, že jej dynamika nás vedie k čoraz ostrejšiemu vyhraňovaniu sa a k silnejšej radikalizácii. Dospievame do bodu, kde neexistuje iná cesta ako cesta zmierenia. Pokiaľ človek nutkanie po zmierení nenasleduje, môže to vydržať potlačené mnoho rokov, ale ten vnútorný nepokoj nezmizne. A keď potrebu zmierenia neukážu myšlienky, ukáže nám ju telo.

Dostane sa mimo rovnováhy alebo, inak povedané, zo zdravia do choroby. A tá choroba volá po uzdravení. Bez zážitku choroby nemáme zážitok zdravia. To isté platí aj pri hľadaní vnútornej rovnováhy. Bez toho, aby sme mali zážitok konfliktu, nevieme prísť k zmiereniu. 

Vráťme sa k vašej ceste do Nepálu. Zažili ste tam ešte niečo, čo by ste chceli preniesť do študijného programu náboženská a kultúrna mediácia? 

Môžem povedať, čím táto skúsenosť obohatila mňa. Už dlhodobo sa snažím spomaľovať, či už cez putovanie, rôzne meditačné techniky, alebo jednoduché pomalé kráčanie. No v Káthmandu som zažil takú chaotickú dopravu, že som prvé dni vôbec nevedel prejsť cez cestu a snažil som sa čo najrýchlejšie prebehnúť.

Až kým som sa nenaučil, že oveľa bezpečnejšie, ako sa hnať, je spomaliť a napojiť sa na „rytmus ulice“ – napríklad že urobím dva kroky, nechám prejsť tri autá, zase tri kroky a opäť čakám a takto postupne prejdem až na druhú stranu. To bola obrovská kultúrna skúsenosť. 

A bola to aj silná náboženská skúsenosť. V prostredí, kde sa prelína hinduizmus s budhizmom, je úplne bežným pozdravom „namaste“, čo znamená „vidím v tebe to božské“. Tento pozdrav sprevádza mierny úklon a gesto rúk, bez ohľadu na vek, spoločenský status či pôvod druhého človeka. Tento úklon smeruje len k človeku a k Bohu. Pripomenulo mi to, ako môže jednoduché gesto niesť hlboký duchovný význam a meniť medziľudské vzťahy. 

A napokon sa ma hlboko dotkol ich život v úplnej jednoduchosti, v ktorom možno zakúsiť prekvapujúcu rovnováhu. Tento zážitok stretu a obohatenia sa inou kultúrou by som rád sprostredkoval aj študentom – napríklad formou výmenných pobytov cez program Erasmus. Symbolické je, že aj v Nepále by pôsobili na jezuitskej univerzite, známej svojou otvorenosťou a náboženskou inkulturáciou. 

Akým spôsobom sa táto inkulturácia prejavuje? 

Napríklad tak, že „singing bowls“ (spievajúce misky), používané v Nepále na meditačné, relaxačné a liečivé účely, sa využívajú v katolíckom kostole ako zvonček počas eucharistického premenenia. Jeden jezuita z Nepálu pre nás aktuálne píše článok do fakultného vedeckého časopisu o joge ako o forme prepájania tela a mysle. Som rád, že tento pohľad prináša práve teológ, pretože vieme, že mnohí kresťania pristupujú k joge s určitým odstupom či obavou. 

Z môjho pohľadu spočíva podstata inkulturácie vo vnútornej otvorenosti, ktorá umožňuje prepájať rôzne duchovné skúsenosti bez toho, aby sme pri tom stratili vlastnú identitu. Aj preto sme nedávno s kolegyňou Luciou Hidvéghyovou napísali článok o teológii otvorenosti, kde uvažujeme nad tým, že neexistujú dve otvorenosti – napríklad že voči niektorým témam som otvorený a voči iným nie.

Otvorenosť je celostná. Ak sa začneme naozaj otvárať – voči vlastným zraneniam, voči druhým, voči pravde –, táto otvorenosť sa prirodzene prenáša do všetkých oblastí nášho života. Rovnako je to aj s odpúšťaním či zmierením – nemôžem skutočne odpustiť sebe, ak nie som ochotný odpustiť aj druhému. 

Ako ľudia máme skôr opačnú tendenciu… Myslíme si, že keď na seba ešte viac zatlačíme, skôr dokážeme odpustiť alebo sa zmieriť…

Väčšinou je za tým tlakom snaha, aby to išlo podľa našich očakávaní. Myslíme si, že ak na seba ešte viac zatlačíme, dokážeme skôr odpustiť, zmieriť sa, správať sa lepšie… Za tým tlakom je však často túžba, aby veci išli podľa našich predstáv – aby sme boli „dobrí“, aby sme sa nehádali, aby sme boli empatickí či dokonca spirituálnejší.

Pritom paradoxne skutočný pohyb sa začína až vtedy, keď si dovolíme očakávania pustiť. Keď ich uvoľníme, nie preto, že sme zlyhali, ale preto, že začíname dôverovať procesu.

Zároveň si myslím, že skutočne upustiť od očakávaní od druhých dokážeme až vtedy, keď zažijeme, aké to je upustiť od tých vlastných. Keď prestanem tlačiť na seba, prirodzene prestávam tlačiť aj na ostatných. A práve vtedy sa často začnú veci meniť – nie z donútenia, ale vďaka priestoru, ktorý sme prestali kontrolovať.

Dotknime sa ešte samotného názvu študijného programu – náboženská a kultúrna mediácia. U nás sa s takou rôznorodosťou náboženstiev či kultúr, ako napríklad v spomínanom Nepále, nestretávame. Prečo je podľa vás na Slovensku takýto program potrebný? 

Nejde len o rôznosť náboženstiev, ako ju poznáme napríklad z Nepálu. Aj na Slovensku, kde je kresťanstvo majoritné, vnímame, že náboženstvo môže byť buď polarizujúce, alebo, naopak, zmierujúce. V našom programe chceme upriamiť pozornosť práve na mierotvorný potenciál náboženstva a rozvíjať ho.

Zároveň si čoraz viac uvedomujeme, že kultúrna identita sa často stáva nástrojom vylučovania – že na základe hrdosti na národ alebo tradície ľahko odsúvame tých, ktorí do tohto obrazu nezapadajú. Kultúra pritom nie je len niečo vonkajšie – formuje naše správanie a niekedy nás môže aj zraniť. Práve preto sa s ňou však potrebujeme naučiť žiť a porozumieť jej, aby sa nestávala zdrojom rozdelenia, ale mostom k porozumeniu.

Ako zatiaľ vnímate študentov, ktorí o program prejavili záujem?

Zatiaľ nás veľmi príjemne prekvapila pestrosť záujemcov – či už veková, profesijná, alebo životná. Prihlásili sa ľudia, ktorí študovali medzinárodné vzťahy alebo sa podieľali na mierových misiách, ale aj odborníci z IT sektora, ľudia z pomáhajúcich profesií a dokonca aj jedna už vyštudovaná mediátorka.

Uvedomujeme si, že program nie je len o tom, čo my ako fakulta ponúkneme, ale aj o tom, aká dynamika vznikne medzi samotnými študentmi. Veríme, že si tento program bude v istom zmysle žiť svojím vlastným životom – formovaný práve rozmanitosťou tých, ktorí doň vstúpia.

Pri nábore sme preto zámerne nekládli dôraz na špecifické predispozície. Oslovovali sme ľudí jednoduchým posolstvom: Ak vás zaujímajú témy zmierovania, porozumenia a práce s konfliktom – či už spoločenským, alebo osobným –, tento program je pre vás.

Aj človek, ktorý sa cíti „zaseknutý“ v nejakom vlastnom konflikte, ale má túžbu s tým niečo urobiť, je vítaný. Tým najdôležitejším kritériom je, aby bola táto téma osobne dôležitá pre samotného študenta – bez ohľadu na to, či je veriaci alebo neveriaci, technicky alebo humanitne zameraný.

Kde vidíte možnosť uplatnenia absolventov tohto programu? 

Uplatnenie absolventov programu vidíme vo viacerých oblastiach – od škôl cez firmy až po cirkevné spoločenstvá. Napríklad v pozíciách mediátorov na pracoviskách, kde čoraz viac organizácií pociťuje potrebu riešiť konflikty citlivo a konštruktívne. Len nedávno nás oslovila jedna nemocnica, ktorá by chcela mať mediátora priamo na pracovisku, pretože sa v napätých situáciách nevedia posunúť ďalej a potrebujú odborné sprevádzanie.

Prítomnosť mediátora na školách by mohla výrazne prispieť k deeskalácii napätia.

Pamätám si, že pred pätnástimi rokmi som v angličtine videl názov pozície, ktorá v preklade znela „agent zmeny“ – teda človek, ktorý pomáha iným prechádzať procesom zmeny. A práve v takomto kontexte si vieme predstaviť našich absolventov: ako citlivých sprievodcov zmenami, či už ide o firmy, školy, občianske iniciatívy, alebo farské a rehoľné spoločenstvá. Na fakulte sa dlhodobo venujeme téme pastoračného plánovania a organizačného rozvoja a veríme, že absolventi budú vedieť prinášať pokoj, porozumenie a víziu aj v tomto prostredí.

Okrem toho vidíme veľký potenciál v oblasti facilitácie skupinových procesov – vedenia dialógu, hľadania dohody a budovania dôvery. Absolventi môžu tieto zručnosti uplatniť nielen profesionálne, ale aj vo svojich rodinách, komunitách a subkultúrach, kde prirodzene pôsobia.

Znamená to, že mediátor by svojou prítomnosťou mohol dopomáhať k tomu, aby sa deeskalovalo napätie na školách? 

Áno, určite. Prítomnosť mediátora na školách by mohla výrazne prispieť k deeskalácii napätia. Je čoraz zrejmejšie, že násilie, ktoré sa prejaví navonok, je len špičkou ľadovca – pod povrchom sa často skrývajú nevypovedané napätia, nepochopenie a zranenia v skupinovej dynamike triedy.

Mediátor by v tomto prostredí pôsobil nie ako riešiteľ konfliktov zvonku, ale ako niekto, kto citlivo vníma, čo sa v skupine deje, a nenásilným spôsobom prináša impulzy, ktoré napätie zmierňujú. Môže pomáhať triedam aj učiteľom budovať zdravé vzťahy, vytvárať bezpečné prostredie a otvárať priestor pre dialóg ešte predtým, než vznikne kríza. Takáto prítomnosť môže byť preventívna, liečivá aj formujúca.

Foto: Trnavská univerzita/Barbora Likavská.