Kvalitný asistent do školy: Kto to pôjde robiť za taký plat?

„Keď si len zoberiete, koľko detí s postihnutím chodí na detské ihriská…,“ zauvažovala Eva Poláková zo špeciálnej škole na Dolinského ulici v Dúbravke. V rámci Týždňa detskej radosti vymyslela pre deti s postihnutím na každý deň inú aktivitu, aby im tak vytvorila zážitky, ktoré bežné deti často berú ako samozrejmosť. Jednou z nich bol aj výlet vláčikom po Bratislave, ktorý podporilo Vydavateľstvo Nové mesto.

V rozhovore s Evou Polákovou sa dozviete aj to:

• čo je kameňom úrazu inkluzívnych škôl
• čo by sa malo zmeniť zo strany spoločnosti vo vzťahu k rodinám s postihnutými deťmi
• čím sú autistické deti špecifické

Čím vás táto práca obohacuje?

Na tejto práci je úžasné aj to, že tu nepoznáme stereotyp. Môžete si vyučovanie veľakrát pripraviť a aj tak to bude iné. Lebo nevieme, ako sa deti vyspali, čo sa doma stalo, aké boli raňajky, aká bola cesta, či na ne negatívne nevplýva počasie, dážď alebo spln mesiaca, či dieťa niečo nebolí, či stáli cestou do školy na viacerých semaforoch… Jednému sa páči, keď je slnko, inému, keď prší, ďalší sa toho bojí. Takže potom sme ako takí detektívi, ktorí hľadajú, prečo má teraz dieťa takú náladu, akú má.

A čím ma táto práca obohacuje? Robí ma lepším človekom. Vďaka tejto práci neberiem niektoré veci tak vážne. A vďaka tejto práci som viac vďačná za každodenné drobné radosti a úspechy.

Vo vašej škole pracujete najmä s deťmi s autizmom. Čím sú špecifické?

Autizmus sa prejavuje u každého dieťaťa individuálne. Deti s poruchou autistického spektra vyzerajú ako všetky ostatné deti. O to náročnejšie pre okolie je porozumieť ich správaniu a prijať ho. To je podstatným problémom autizmu: komunikácia – verbálna a neverbálna. S týmito deťmi zväčša nemožno konverzovať. Veľmi časté sú u nich echolálie – opakovanie počutých slov. Tiež nevedia porozumieť neverbálnej komunikácii a udržiavať očný kontakt.

Je dôležité, aby rodičia dieťa prijali také, aké je a mohli povedať: ,Je to naše dieťa a my ho ľúbime.‘

Autisti vnímajú okolie najmä zmyslami, ktoré veľakrát prevyšuje ich intelekt. Nato, aby spoznali svet potrebujú sa niečoho dotknúť, niečo počuť, vidieť, ovoňať, ochutnať. Ďalším špecifikom je, že autistické deti sa len ťažko dokážu spolu hrať. Hrajú sa vedľa seba. S hračkou, ktorá vydáva zvuk, alebo si len tak búchajú dve koľajničky o seba, alebo skladajú puzzle. Ale dosiahnuť, aby sa hrali spolu, je pre učiteľa veľmi náročné. Ak sa mu to podarí, je to veľký úspech. Nie je to o samotnom hraní sa, ale o vytvorení vzťahu medzi deťmi. To je jeden z hlavných znakov – problém v sociálnej interakcii.

Ako dokážu tieto deti medzi sebou vychádzať?

Aktuálne učím v prípravnom ročníku a snažím sa svojich žiakov dávať do dvojíc – jedného šikovnejšieho s menej šikovným alebo rozprávajúceho s neverbálnym. Vďaka tomu sa naučili, že ten druhý – aj keď je, aký je – patrí k nám a nemôžeme ho stratiť. V škole, kde učiteľ musí ísť na výkon a má kvantum detí, je na to malý priestor. Pri počte piatich detí si to však môžem dovoliť.

To znamená, že namiesto tlaku na výkon sa ich snažíte viesť k tomu, aby raz dokázali fungovať v spoločnosti?

Áno, ale sme tiež viazaní štátnym vzdelávacím programom. Cieľom výchovy a vzdelávania žiakov s autizmom je pripraviť ich na samostatný život. Autistické deti sú však jedinečné a špecifické, preto na ne často nefungujú tradičné výchovné postupy. Vzhľadom na rôznorodosť autistických symptómov je veľmi ťažké vytvoriť univerzálny návod na ich správnu výchovu. Hlavnými prvkami práce s týmito deťmi pre nás je porozumenie, trpezlivosť a empatia.

Pri deťoch s postihnutím je dôležitá súčinnosť rodičov. Akú máte s nimi skúsenosť?

Pre mňa je veľmi dôležité spoznávať rodičov, lebo deti sú odrazom celej rodiny. Ak ja ako učiteľ chcem, aby sa dieťa niečo naučilo, musí mi v tom rodič pomáhať. Rozumiem tomu, že narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím prináša veľké psychické aj fyzické zaťaženie nielen pre rodičov, ale aj pre celú rodinu. Je dôležité, aby rodičia dieťa prijali také, aké je, a aby mohli jedného dňa povedať: ,Je to naše dieťa a my ho ľúbime.‘

Tieto deti v nás zobúdzajú to ľudské, čo nás robí viac tými, kým v skutočnosti sme. Ľuďmi so srdcom.

Zo skúsenosti môžem povedať, že len máloktorým rodičom sa podarí úplne zmieriť s tým, že ich dieťa je postihnuté. Časom sa však naučia s touto skutočnosťou žiť. Žiaľ, ešte stále sa stretávajú so situáciami, ktoré v nich posilňujú pocity nespravodlivosti.

S akými ďalšími typmi postihnutí sa stretávate vo vašej špeciálnej škole?

Väčšina žiakov našej školy má mentálne postihnutie rôzneho stupňa. Máme aj žiakov s narušeným vývinom reči, žiakov s poruchami učenia a správania, s poruchami pozornosti, žiakov s Downovým syndrómom či žiakov s inými zdravotnými znevýhodneniami.

Ako vyzerá vzdelávanie detí s rôznymi typmi postihnutí v jednej triede?

Prioritný je individuálny prístup – chceme dať šancu každému dieťaťu posúvať sa jeho vlastným tempom a spôsobom vnímania. Niekto to dokáže cez sluch, niekto cez hmat, iný cez priestorovú orientáciu. Každý to potrebuje nejako inak. Najdôležitejšie je zistiť, kde sa to dieťa vo vzdelaní práve nachádza a kam ho vieme posunúť.

Hoci to často nie je ľahké, čo vám dáva silu ísť ďalej a napriek všetkému pokračovať?

Láska a radosť, ktorú tieto deti rozdávajú. Vedia sa naozaj úprimne zo srdca tešiť a dať druhému pocítiť, že ho majú naozaj rady. Potom sú aj rodičia, ktorí dokážu byť úprimne vďační. Prednedávnom, pri príležitosti MDD, sme si v škole spravili Týždeň detskej radosti.

Každý deň bol pre deti pripravený špeciálny program. Keď som potom poslala rodičom fotky, jeden z nich mi napísal úprimné poďakovanie za všetko, čo s deťmi celý rok robíme. Dostať trinásty plat by bolo v školstve veľkou odmenou. Ale dostať poďakovanie od rodiča sa tomu vyrovná. (Úsmev.)

Čomu vás táto práca učí?

Aby som nesúdila a neporovnávala. Tieto deti medzi sebou neriešia, ako kto vyzerá, či je dobre oblečené alebo akej značky má tenisky či školskú tašku. Pre ne sú všetci na jednej úrovni. Hoci sú rozdiely v materiálnom zabezpečení jednotlivých rodín, pre tieto deti je to úplne nepodstatné.

A tak ako sa ich my snažíme obohatiť o nejaké zručnosti a vedomosti, tak ony obohacujú nás. Stávame sa ľudskejšími a vyťahujeme zo seba to dobro a lásku, ktorá sa prejavuje v službe. Tieto deti v nás zobúdzajú to ľudské, čo nás robí viac tými, kým v skutočnosti sme. Ľuďmi so srdcom.

Dnes som povedala svojmu žiakovi, ktorý pôjde po letných prázdninách do inej školy: „Vieš, že mi budeš chýbať, keď odídeš z našej školy?“
A on mi odpovedal: „Tak si ma užívaj.“ A ja sa učím užívať si každý jeden deň.

Učitelia sa často sťažujú na to, že preberajú výchovnú funkciu za rodičov, ktorí na deti nemajú čas. Ako je to vo vašej škole?

Stále tvrdím, že škola je výchovno-vzdelávacia inštitúcia. Popri akademických výsledkoch je tam aj výchova. Keď dieťa nebude vedieť komunikovať, spolupracovať a nebude vedieť, ako sa správať, bude mu nanič, keď bude mať výborné akademické výsledky. Jedna vec je, ako sa dieťa správa doma, a druhá, ako sa správa v kolektíve rovesníkov či na verejnosti.

Mali by sme deti učiť, že práva majú potiaľ, pokiaľ dokážu prevziať zodpovednosť.

Pri deťoch s postihnutím je problém v tom, že im rodičia plnia všetky priania a často im nedávajú žiadne hranice. To je chyba. Dieťaťu s postihnutím musíme dať v zásade rovnaké hranice ako zdravému. Aby vedelo, že má právo sa hnevať a zlostiť, ale nemá právo hádzať stoličku, štípať či búchať… vždy tam musí byť to „ale“.

My veľakrát učíme deti, aké majú práva, ale nie to, aké majú povinnosti. Mali by sme ich učiť, že práva majú potiaľ, pokiaľ dokážu prevziať zodpovednosť. Začína sa to pri takých malých veciach, ako je zodpovednosť za upratanie triedy, poliatie kvetín, vyloženie stoličiek. Mnoho učiteľov aj rodičov to radšej spraví samo, lebo stoličky sú ťažké, deti kvetiny prelejú… Učiť deti zodpovednosti je však úplne kľúčové.

Čo by sa malo zmeniť vo vzťahu systému k rodinám s postihnutými deťmi?

Chýba mi spolupráca odborníkov s rodičmi po tom, ako dostanú informáciu, že ich dieťa potrebuje vzdelávanie v špeciálnej škole. Rodičia si ako prvé začnú googliť, čo to pre nich znamená. Omnoho viac by potrebovali rozhovor s odborníkom, ktorý by im vysvetlil, v čom je ich dieťa iné, a aké to bude mať následky.

Jedno sedenie s rodičom to nezmení, lebo rodič bude možno v odpore, možno bude plakať alebo hľadať iné možnosti riešenia. Postupne sa mu budú vynárať otázky a potrebuje na ne získať odpovede. Takýto rodič potrebuje sprevádzanie. Je to nevyhnutné nato, aby prebehol proces prijatia dieťaťa takého, aké je.

To je zrejme to najkľúčovejšie.

Určite. Každý máme nejakú predstavu o svojom dieťati a hoci milujem túto prácu, vždy som vedela, že prídem domov k svojim trom zdravým deťom. Uvedomovala som si, že toto je moja práca a doma ma čakajú zdravé deti, kým títo rodičia majú dieťa s postihnutím na celý život.

A čo by sa malo zmeniť zo strany spoločnosti vo vzťahu k rodinám s postihnutými deťmi?

Jedna vec je prijatie dieťaťa s diagnózou a druhá je spolupráca a pomoc komunity, kde sa rodina nachádza. Či už sú to susedia, rodina alebo škola. Keď si len zoberiete, koľko takýchto detí chodí na detské ihriská, a keď tam prídu, tak ich berieme preč, lebo hádžu kamienky, berú hračky… Čiže s tou segregáciou začíname už my rodičia. Je pochopiteľné, že nikto nechce, aby niekto jeho dieťaťu ubližoval. Ale to je na rodičoch, aby nachádzali spôsob, ako riešiť takéto nezhody.

Jeden chlapec si ľahol do piesku s kamienkami a začal plávať. Nevedel pochopiť, že to je len hra.

Zároveň je dôležité vybudovať detské ihriská tak, aby boli prispôsobené pre deti s postihnutím. Tým, že napríklad autistické deti majú problémy s vestibulárnym aparátom, potrebujú pohybové prvky, kinetické hry, kolotoče, hojdačky a podobne. Hľadajme, čo potrebujú, a prispôsobme im to. Autistické dieťa sa nevie hrať hru na akože. Toto je loď a my sme akože v nej. V rámci Týždňa detskej radosti sme boli na ihrisku, kde bola preliezka v tvare lode. Keď som im vysvetľovala, že je to akože plávajúca loď, jeden chlapec si ľahol do piesku s kamienkami a začal plávať. Nevedia pochopiť, že to je len hra.

Na Slovensku je školstvo dlhodobo poddimenzované a okrem nedostatku financií trpí aj personálne. Vnímate to ako problém aj pri špeciálnych školách?

Viete, koľko dní pôjdeme tento školský rok ešte do školy? Jedenásť. Túto vetu som dnes počula asi od desiatich kolegov. Ešte 11 dní. Sme tak strašne unavení, že už počítame dni. Niekto si povie, že veď máte prázdniny a robíte „len“ pár hodín do dňa, ale je to taká záťaž, akú si väčšina ľudí nevie ani predstaviť.

Dnes je veľkým problémom zohnať na túto prácu kvalifikovaných ľudí. Ale nájsť kvalifikovaných ľudí, ktorí aj vydržia robiť túto prácu, je až nad ľudské sily. Takže áno, trpíme nedostatkom personálu. Ale tí, ktorí sú tu, robia svoju prácu srdcom a som za nich vďačná. A som hrdá, že môžem s nimi spolupracovať.

Pomohli by situáciu vyriešiť asistenti, ktorí by sa týmto deťom venovali?

Už dlhšie sa o tom hovorí, ale realita je zatiaľ iná. Celá autistická sekcia na našej škole, kde máme okolo 49 žiakov, má troch asistentov. To je žalostne málo. Veľmi sa teším, že vznikajú a na mnohých základných školách fungujú podporné tímy. Ale úprimne: nájsť kvalitného asistenta do školy je náročné, lebo kto to pôjde robiť za taký plat?

Keď našu školu navštívil pán minister školstva, na rovinu nám povedal, že nevedel, ako fungujú špeciálne školy.

Aké opatrenia by mal štát podniknúť vo vzťahu k špeciálnym školám?

Predtým ako sa budú robiť akékoľvek opatrenia, pozývam kompetentných, aby sa prišli aspoň na týždeň pozrieť do týchto škôl. Aby na vlastnej koži zažili, kto špeciálne školy navštevuje a ako prebieha vyučovanie.

Keď našu školu navštívil pán minister školstva, na rovinu nám povedal, že nevedel, ako fungujú špeciálne školy a čo to znamená byť v triede s autistickým dieťaťom, ktoré sa pociká alebo celý deň kričí, lebo nevie rozprávať. Priznal, že až keď tu sedel, porozumel, prečo má zmysel špeciálne školy zachovať.

Ďalej môžeme hovoriť o peniazoch, o počtoch detí na učiteľa, o vyhorení učiteľa a o benefitoch pre nich. Chýba nám starostlivosť o ich psychohygienu.

V Európskej únii sa dlhodobo hovorí o zavádzaní inkluzívnych škôl, v ktorých by sa deti s postihnutím učili spoločne so zdravými deťmi. Je podľa vás takýto model v našich podmienkach realizovateľný?

Pri telesných postihnutiach, zrakových či sluchových, poruchách učenia a komunikácie by to bolo vhodné a potrebné. Ak by sme zabezpečili bezbariérový vstup, potrebné pomôcky, asistentov a pod. Ale mentálne postihnutie je niečo iné. Vzdelávať deti s mentálnym postihnutím na jednej úrovni s ostatnými deťmi v jednej triede a ešte pri počtoch žiakov, ktoré dnes v triedach sú, to je podľa mňa nemožné.

Urobme inklúziu týchto detí v rámci voľnočasových aktivít. Nech spolu tancujú, športujú, maľujú. Nech spolu trávia voľný čas, nech spolu zažívajú neformálne záujmové vzdelávanie. Ale nedávajme ich do jednej triedy s deťmi v bežných školách. To je cesta do slepej uličky.