Letné čítanie s nm: Keď emócie otvárajú dvere k duši

„Videl som,“ povedal mi s vážnou tvárou David, pätnásťročný chlapec, narážajúc na jedného zo svojich učiteľov, „že ten človek to má v našej triede naozaj ťažké. A potom som si spomenul, že tento náš učiteľ je pravdepodobne ženatý a iste má aj deti.

A pomyslel som na ne, ako naňho budú v ten večer zrejme čakať, aby sa spolu navečerali, budú ho familiárne oslovovať a pri príchode domov mu dajú pusu. Za otca majú tohto unaveného velikána, hodného všetkej náklonnosti, ktorého trpezlivosť sme my v tom našom hurhaji skúšali a nerešpektovali sme ho.“

Keď som Davida počúval, myslel som na jeho úžasnú schopnosť pozorovať a rozpoznávať pocity iných. Tento chlapec, ktorého som už dlho poznal, mal neobyčajný talent chápať, čo sa odohráva v ľuďoch, a vďaka tomu bol veľmi spoločenský. Bol jedným z tých ľudí, s ktorými sa človek cíti príjemne, a to vďaka jeho emocionálnym schopnostiam.

Bolo zrejmé, že David dokázal okamžite nadviazať osobný kontakt s hocikým. Prečo to tak bolo?

A domnieval som sa, že ľudia, ktorí sú takíto, majú zvláštnu hodnotu, pretože dokážu veľmi pozitívne ovplyvniť ostatných. Sú to tí, na ktorých sa všetci obracajú, keď potrebujú radu, slová útechy alebo krátky rozhovor. Bolo zrejmé, že David dokázal okamžite nadviazať osobný kontakt s hocikým. Prečo to tak bolo?

Nebolo ľahké to určiť, pretože to bolo niečo veľmi nepatrné, súbor trochu tajomných vlastností, ktoré sa prejavovali v tom, ako zdravil, v tóne hlasu, ktorý používal, v spôsobe, akým sa zaujímal o osobný detail, v pohľade, ktorý vzbudzoval pocit blízkosti a prepojenia a vďaka ktorému sa účastník rozhovoru cítil vítaný a cenený.

David však predovšetkým veľmi dobre rozpoznával, ako sa ľudia cítia. Túto vlastnosť získavame rozvíjaním schopnosti pozorovania a schopnosťou spájať pocity, ktoré vidíme u iných, s určitými gestami, poznámkami, výrazmi tváre, tónmi hlasu alebo typmi reakcií, ktoré u nich súčasne pozorujeme.

Naša tvár a oči tajomne odrážajú náš vnútorný stav a uchovávajú obrovské množstvo informácií, nespočetné množstvo pocitov a motivácií.

Nie je to patologická posadnutosť katalogizovaním ľudí. Môže a malo by to byť niečo úplne prirodzené. Napríklad existujú ľudia, ktorí akoby si nedokázali uvedomiť, či ich partner, dieťa, rodič, kolega, sused alebo ktokoľvek iný vyzerá dobre alebo zle. Prečo je to tak?

Možno preto, že si nikdy nevšímajú tváre iných, alebo preto, že sú vždy zaujatí svojimi záležitosťami, prípadne ich ani nenapadne venovať takýmto veciam pozornosť. Keď človek trochu prejaví záujem, čoskoro sa ukáže, že niečí dnešný výraz je výrazom znechutenia (alebo žiarivej radosti).

Alebo že ten nútený úsmev nenápadne naznačuje, že ho žart na jeho účet nepobavil. Alebo vidíme, že skrivil pery, ako to robieva vždy, keď na neho začína doliehať hnev. Alebo že tie tmavé kruhy pod očami a bledá tvár prezrádzajú dlhú prebdenú noc. Alebo že toto ďalšie mlčanie či výrazná neprítomnosť naznačujú nejakú vnútornú krízu. Musíme sa naučiť interpretovať tváre.

Naša tvár a oči tajomne odrážajú náš vnútorný stav a uchovávajú obrovské množstvo informácií, nespočetné množstvo pocitov a motivácií. Keď budeme v tomto emocionálnom učení napredovať, budeme schopní čoraz lepšie interpretovať pocity človeka a budeme lepšie vedieť, ako sa k nemu správať, ba dokonca ako tieto pocity predvídať.

Najschopnejší ľudia v medziľudských vzťahoch sú tí, ktorí pozorujú pocity iných, rozpoznávajú ich, predvídajú a vedia ich pozitívne stimulovať.

To posledné je obzvlášť dôležité, pretože budeme schopní pomerne presne predvídať, kedy sa napríklad človek nahnevá, čo by ho mohlo rozrušiť a čo, naopak, rozveseliť alebo upokojiť. Na druhej strane tí, ktorí majú málo rozvinutú schopnosť vnímať a vyjadrovať emócie, sú ľudia, ktorí sa často dostávajú do problémov, pretože ľahko vzbudzujú v iných nepríjemné pocity. A najbolestnejšie pre nich je, že – práve pre svoju neschopnosť rozpoznať pocity iných – nedokážu pochopiť, prečo sú títo ľudia rozrušení.

Napríklad vedieť prispôsobiť emocionálny tón rozhovoru je v medziľudských vzťahoch mimoriadne dôležitá zručnosť a svedčí o inteligentnom a hlbokom ovládaní vlastného emocionálneho života. Je to schopnosť, ktorú majú niektorí z nás vo vysokej miere vrodenú (rovnako ako sa iní rodia nadanejší na určité športy, hudbu alebo vystupovanie na verejnosti), ale je jasné, že ide o schopnosti, ktoré si môže postupne rozvíjať každý, ak na to vynaloží úsilie, má motiváciu a venuje tomu čas. Najschopnejší ľudia v medziľudských vzťahoch sú tí, ktorí pozorujú pocity iných, rozpoznávajú ich, predvídajú a vedia ich pozitívne stimulovať.

Z knihy Citová výchova. Ako rozvíjať emocionálnu inteligenciu a vnútornú rovnováhu.