Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Ešte pár minút pred šiestou hodinou večer to v minulý piatok v bratislavskom Dome Quo Vadis vyzeralo tak, že sa večerný program bude niesť v komornej atmosfére. Až tesne pred začiatkom podujatia sa prednášková miestnosť na druhom poschodí v podstate celá zaplnila. Diváci potom potleskom privítali moderátorku Katarínu Šedivú a hlavného hosťa Javiera Ballestera.
Napriek tomu, že bol tento sympatický mladý Brit so španielskymi génmi „headlinerom“, večer nepatril tak úplne jemu. Bol totiž venovaný jeho bratovi Pedrovi Ballesterovi, chlapcovi, ktorý vo veku 21 rokov zomrel v povesti svätosti.
Na tomto portáli som už písal o jeho knižnej biografii. Pripomeňme teda len v krátkosti, že išlo o mladého numerára osobnej prelatúry Opus Dei, ktorý ochorel na zriedkavú rakovinu kostí a napriek fyzickému utrpeniu dokázal aj v posledných mesiacoch svojho života viesť horlivý apoštolát tam, kde sa práve nachádzal. Keďže zomrel v povesti svätosti, v diecéze Manchester sa začal v roku 2023 proces jeho blahorečenia.
Šedivá besedu viedla viac-menej chronologicky, podľa toho, ako plynul Pedrov život. Javiera sa preto najprv pýtala, aký bol Pedro súrodenec, ako vyzeral ich obyčajný život. Javier uviedol, že Pedro bol typický najstarší brat – rád mal veci pod kontrolou a do svojich súrodencov vedel aj zdravo dobiedzať.
S Pedrom sa ľudia skrátka cítili dobre. Vždy vo vás vyvolal pocit, že ste dôležití.
Na otázku, či nastal nejaký moment, pri ktorom si povedal, že možno má dočinenia s budúcim svätcom, Javier so smiechom odpovedal, že sa ako rodina zvykli modliť ruženec, čo ako deti nedokázali plne oceniť, ale keď Pedro po prvýkrát sám od seba navrhol, či sa ho nechcú pomodliť, Javierovou myšlienkou bolo: „Och, aký to svätec!“
Neskôr však prišlo Pedrovo povolanie do Opus Dei a vtedy už bolo jasné, že sa mladý Pedro na prahu dospelosti chce Bohu odovzdať naplno. „Prišiel vtedy za mnou, že mi chce niečo povedať, a ja som sa ho spýtal, či si našiel priateľku, takú rozžiarenú tvár mal,“ opísal situáciu Javier.
Bohužiaľ, čoskoro nato Pedro ochorel. Svoju bolesť najprv nepriznával, ale keď raz na výlete nedokázal preskočiť potok, jeho blízkym došlo, že je to s ním naozaj zlé.
Diagnostikovali mu rakovinu kostí. Javier opísal, aký nezvyčajne pokojný bol Pedro po oznámení diagnózy a ako to prežil bez zúfania, hoci sa ani jemu určitý stupeň prirodzeného zármutku nevyhol. Stopercentne veril Bohu v tom, že to, čo sa deje, má určite nejaký hlbší význam.
Zároveň aj túto príležitosť využil na rozšírenie svojho apoštolátu. Javier napríklad rozprával o tom, že dokonca aj keď Pedro vracal, pričom potreboval asistenciu zdravotnej sestry, v podstate hneď, ako mohol, sa jej začal pýtať na jej rodinu a starosti.
Javier so smiechom spomína na to, ako do centra Opus Dei, v ktorom Pedro býval, keď nebol práve v nemocnici, chodievalo čoraz viac a viac zdravotných sestier, v podstate viac ako bolo nevyhnutne potrebné na príslušné medicínske úkony. S Pedrom sa ľudia skrátka cítili dobre. „Vždy vo vás vyvolal pocit, že ste dôležití,“ povedal jeho brat.
V roku 2018, keď Pedro zomrel, prišlo na jeho pohreb veľmi veľa ľudí. Javier však povedal, že Pedrov apoštolský duch ho sprevádza dodnes.
Raz napríklad Javier oslovil náhodného človeka, pretože si chcel zobrať taxík, a pomyslel si, že ak s daným človekom nájdu aspoň zhruba podobnú trasu, rozdelia si náklady a bude to lacnejšie.
Vysvitlo však, že daný človek nemá peniaze, nad čím Javier mávol rukou a zobral ho so sebou tak či tak. Keď už sedeli v aute, spomenul si na to, že Pedro vždy hovoril, že máme využiť každý možný priestor, aj ten najmenší, aby sme svedčili o evanjeliu.
Mužovi preto povedal, že sa na druhý deň chystá na svätú omšu, a opýtal sa ho, či sa nechce pridať, na čo on odvetil, že príde. „Vtedy som si povedal: Jasne, že to povedal, veď platím za jeho taxík,“ zasmial sa Javier.
Ak sa Pedro stane kanonizovaným svätcom, celá Cirkev bude mať ako vzor človeka, ktorý celý svoj život žil svoju svätosť v prítomnom okamihu.
Na druhý deň však muž naozaj prišiel a daná skúsenosť ho priblížila Katolíckej cirkvi, spomína s úžasom Javier.
Oslovilo ma, ako normálne Javier rozprával o svojom bratovi, tak ako by som svojho súrodenca najskôr pri neformálnom rozhovore opísal ja. Mal som z toho naozaj pocit, že tento (pravdepodobne) svätec prebýval na tejto zemi s ľuďmi ako ja a s podobnými starosťami bez toho, aby bol nejakým dokonalým človekom, ktorého životopisy sú skôr projekciou ideálov ako realitou.
Tento dojem sa ešte zosilnil, keď dokonca jeden z prítomných počas kladenia otázok vstal, aby povedal, že aj on osobne poznal Pedra. Spoznali sa v roku 2015 tak, že si ten muž pri odletovom východe na letisku všimol partiu ľudí, ktorí vyzerali ako Španieli, ale rozprávali sa bezchybnou angličtinou a pomerne nahlas sa spolu modlili ruženec. „To musia byť ľudia z Opus Dei,“ pomyslel si vtedy.
Bola to Pedrova rodina, pretože Pedro mal v Nemecku podstúpiť liečbu. Daný muž sa vtedy s ním dal do reči a v to leto sa ešte párkrát stretli. Potom sa s Pedrom najbližšie stretol až na jeho veľkom pohrebe.
Ak sa Pedro naozaj stane kanonizovaným svätcom, celá Cirkev bude mať ako vzor človeka, ktorý v podstate celý svoj život žil svoju svätosť práve v prítomnom okamihu, hlbokým záujmom o ľudí okolo seba. A to je dobré. Príležitosť konať dobro tam, kde práve sme, s tými, ktorí sú práve okolo nás, s ním totiž máme rovnakú úplne, úplne všetci.
A k pripomenutiu tejto jednoduchej, ale nie vždy samozrejmej pravdy prispel aj piatkový večer v Dome Quo Vadis.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
