Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Niekedy sa my kresťania cítime, akoby sme vo svojom apoštoláte zabočili do slepej uličky. „Ako môžem evanjelizovať v situácii, v ktorej som sa ocitol? Prečo ma Boh nestvoril ako jezuitu, ktorý mohol evanjelizovať pohanské národy, ale ako študenta alebo pracovníka, ktorý musí len chodiť do práce? Nie je to nespravodlivé?“
Samozrejme, v tomto fiktívnom monológu som to trochu prehnal, ale pointa zostáva – niekedy pochybujeme o tom, či nám naša momentálna životná situácia umožňuje vykonávať zmysluplný a efektívny apoštolát.
Na slovenský trh v súčasnosti prichádza kniha, ktorá nám s týmto podľa môjho názoru vie pomôcť – knižné spracovanie životného príbehu Pedra Ballestera Arenasa, numerára osobnej prelatúry Opus Dei, ktorý vo veku 21 rokov v roku 2018 zomrel na rakovinu v povesti svätosti.
Kniha nesie názov Nikdy som nebol šťastnejší, jej autorom je kňaz Jorge Boronat a v slovenskom preklade ju tento rok vydalo vydavateľstvo Zachej.
To, čo je na Pedrovi neobyčajné, je to, aký obyčajný život viedol. Nie je to príbeh svätca, ktorý zachraňoval ľudí počas morovej epidémie, zúčastnil sa križiackej výpravy alebo išiel do súčasnej Afriky zachraňovať podvyživené deti.
Bol to obyčajný chalan, etnický Španiel, ktorý vyrastal v Manchesteri, chodil do školy, prežíval bežné problémy a radosti života dospievajúceho človeka. Okrem toho pocítil povolanie stať sa numerárom Opus Dei (človek žijúci v celibáte, ktorý prebýva v centre Opus Dei a je naplno k dispozícii pre apoštolskú prácu).
Keď nastúpil na univerzitu Imperial College London, kde začal študovať inžinierstvo, prišli silné bolesti. Najprv si myslel, že ide o svalové problémy, ale potom sa príznaky prudko zhoršovali. Pedro už nevedel sedieť ani štvrťhodinu, aby sa učil, na výlete nedokázal preskočiť potok a podobne.
Plný rozsah jeho bolestí však jeho okolie nepoznalo, pretože sa Pedro sťažoval neúmerne málo tomu, aké bolesti musel zažívať. Neskôr sa zistilo, že išlo o rakovinu.
Pedro na chvíľu odišiel do Nemecka kvôli novej terapii, ktorá mu dávala nádej, ale nakoniec sa rakovina začala rozvíjať nezadržateľným tempom. Pedro, s vedomím, že mu už na tejto zemi neostáva veľa času, sa vrátil do Anglicka, kde sa jeho čas delil medzi študentské centrum Greygarth a nemocnicu Christie.
Hoci Pedro žil cnosti hrdinsky už pred tým, ako bol smrteľne chorý, práve rakovina dala naplno vyniknúť jeho charakteru. Obzvlášť na mňa zapôsobili dva prvky z jeho životného príbehu.
Tým prvým bolo to, ako sa smrteľne chorý Pedro postavil k svojmu štúdiu a povolaniu numerára. Človek by si možno povedal, že keď je niekto smrteľne chorý, už všetko nechá tak – načo sa snažiť pracovať na titule, ktorý človek nikdy nezíska?
Na Pedra si ľudia spomínajú ako na prívetivého človeka so zmyslom pre humor, ktorý si neváhal vystreliť z ostatných.
Pedro sa však „zaťal“ a naďalej študoval, hoci to niekedy znamenalo, že od bolesti musel ležať na zemi, pretože sedieť bolo nemožné. Podstupoval aj formáciu numerára – jeden kňaz mu napríklad dával hodiny z dejín stredovekej filozofie.
Pedro si viedol v mobile denník, do ktorého si zapisoval svoj duchovný pokrok v daný deň. Z neho vieme, aký dôraz dával na disciplínu a rozvrh a aký bol nešťastný, keď sa mu v tom nedarilo.
To je tiež obdivuhodné – mladý muž vie, že čoskoro zomrie, a napriek tomu sa snaží byť disciplinovaný. Určite v tom zohral svoju rolu Pedrov pohľad na prácu ako na niečo, čo nemá len inštrumentálny charakter, ale môže sa stať prostriedkom posväcovania.
Druhý aspekt, ktorý na mňa zapôsobil, bol Pedrov vzťah k iným ľuďom. Pedro nebol svojím temperamentom prirodzene extrovert, a preto ťažko niesol, že sa pre chorobu stal čímsi ako „celebritou“ – veľa ľudí ho chcelo prísť navštíviť a povzbudiť, prípadne nechať sa povzbudiť.
On však aj toto dokázal obetovať a prekonať svoju prirodzenú povahu. Na Pedra si ľudia spomínajú ako na prívetivého človeka so zmyslom pre humor, ktorý si neváhal vystreliť z ostatných (ako keď niekomu napríklad ponúkol, že zaňho obetuje špecificky bolesť v zadku), ale nikdy nezašiel za hranicu ubližovania či cynizmu.
Keď ho raz návšteva prišla pozrieť do nemocnice, nesprávne si poznačila číslo jeho izby a oddelenia. Keď sa Pedra snažili neúspešne nájsť, boli návštevníci nútení výslovne povedať, že hľadajú Pedra.
Recepčný sa rozžiaril. „Tu predsa každý pozná Pedra!“ povedal. Vysvitlo, že hoci je Pedro smrteľne chorý, zaujíma sa o životy svojich spolupacientov a nemocničného personálu. Ľudí z nemocnice udivovalo, ako detailne si dokázal zapamätať skutočnosti zo životov ostatných.
Pedro sa pritom nehanbil za svoju vieru. Keď raz do nemocnice prišli hráči Manchesteru United, Pedro im horlivo rozprával o evanjelizačných aktivitách Opus Dei.
Keď raz jeden pacient vošiel do jeho izby, našiel iného pacienta, ako sedí pri Pedrovej posteli. Pedro spal. Na otázku, či sa s ním rozprával, pacient odvetil, že nie. Iba chcel byť v jeho prítomnosti, pretože mu prinášala pokoj.
Moje hodnotenie: Inšpiratívny príbeh o svätosti uprostred sveta, ktorý je úctivý, ale neidealizuje. 9/10.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
