Mládeži uškodí, keď sa bude utiekať do bezpečných miest bez nepríjemností

Gad Saad je kanadský profesor marketingu, ktorý sa zaoberá správaním konzumenta a jeho prepojením s evolučnou psychológiou. Na prvý pohľad „povrchný“ a komerčný odbor mu ponúka možnosť analyzovať z behaviorálneho hľadiska aj širšie spoločenské trendy a v roku 2020 vydal bestseller Parazitická myseľ: Ako infekčné myšlienky zabíjajú zdravý rozum.

Saad v tejto knihe ostro kritizuje kultúru politickej korektnosti, ktorá v posledných rokoch ovláda západnú spoločnosť. Z pohľadu vedca sa mu nepáči napríklad to, že sa o západnej vede hovorí ako o niečom arbitrárne vymedzenom a existuje snaha o zrovnoprávnenie poctivej vedeckej metódy s tradičnými liečebnými postupmi iných kultúr.

Profesor tiež tvrdí, že súčasná spoločnosť je posadnutá hľadaním nových foriem útlaku a tým pádom nových obetí. Za útlak sa tak v dnešnej dobe môže považovať už to, keď si biela žena nechá urobiť dredy, pretože tým „kradne“ účes černošskej kultúre. (Paradoxné je, že černosi neboli tými, kto s dredmi prišiel ako prvý.)

Je pozoruhodné, že Saad nie je náboženský konzervatívec – on sám je ateista židovského pôvodu. Súčasné progresívne myšlienkové hnutie však kritizuje z klasicky liberálnych pozícií, ktoré dávajú dôraz na slobodu slova a myslenia.

Pohodlné bublinky

Ako redaktora portálu, ktorý je „otvorený rozhovoru“, ma však najviac oslovila časť knihy, v ktorej hovoril o tom, že súčasní študenti na amerických univerzitách sú oveľa menej vystavovaní nepríjemných skúsenostiam alebo opačným názorom ako generácie pred nimi.

Saad začína túto úvahu v piatej kapitole knihy poznamenaním, že sme ako druh vysoko adaptabilní. Vystavovanie patogénom v malých množstvách nás robí fyzicky odolnejšími a existuje aj behaviorálna adaptácia, keď napríklad chudobnejší ľudia viac obľubujú korenisté jedlá (aby sa chránili pred chorobami).

Ak by sme však dieťa vychovávali v sterilnom prostredí, zabraňovali by sme tomu, aby sa mu správne vyvinul imunitný systém (čiže aby sa v budúcnosti mohlo adaptovať na neočakávanú zmenu podmienok). Ako to všetko súvisí s americkými univerzitami?

Zrušte ich, je to násilie!

Niekto, kto aspoň zbežne sleduje dianie na amerických univerzitách, si určite všimol, ako zvykne prebiehať prednáška kontroverznejších hostí na amerických univerzitách. Najmä konzervatívni rečníci ako Michael Knowles či Ben Shapiro zvyknú byť sprevádzaní búrlivými protestmi, ktoré žiadajú zrušenie podujatia, prípadne sabotážnymi akciami, ktoré spočívajú v zaplnení kapacity podujatia a následnom náhlom odchode.

Argument takto konajúcich ľudí je nasledovný – opačné názory sú formou násilia voči určitým skupinám študentov, a preto je akceptovateľné narúšať akcie, na ktorých by mali zaznieť. To však vytvára sterilné a intelektuálne lenivé prostredie, varuje Saad.

Ak študenti nebudú vystavovaní opačným názorom, nikdy si nevyvinú schopnosť racionálne zhodnotiť argumenty oponenta a sformovať svoj postoj k nim. Nehovoriac o emocionálnej reakcii na takéto názory – študenti sa nikdy nenaučia prijať to, že niekto má iný názor ako oni, bez hysterického záchvatu.

Saad sa potom presúva k tzv. „trigger warnings“, čo sú varovania týkajúce sa nepríjemného obsahu. Ak niekto napríklad napíše článok, v ktorom sa spomína násilie, na začiatku môže napísať varovanie, v ktorom uvedie, že sa v článku nachádza nepríjemný obsah.

Profesor však uvádza, že niekoľko málo štúdií, ktoré sa venovali vplyvu takýchto varovaní, zistilo, že takéto varovania v skutočnosti zhoršujú dlhodobý psychický stav ľudí. Odporujú totiž základnému princípu tzv. expozičnej terapie, ktorá spočíva v tom, že sa človek vystavuje objektu svojho strachu v relatívne nevinnej podobe v nádeji, že nájde stratégiu, ako strach prekonať.

Štúdie však ukázali, že „trigger warnings“ ľudí od takéhoto prístupu odrádzajú a radšej sa úplne vyhnú danému obsahu. Krátkodobo sa tak síce uchránia od nepríjemného zážitku, no z dlhodobého hľadiska si nevyvinú tak veľmi potrebnú mentálnu stabilitu a schopnosť adaptability na nečakané a nepríjemné životné okolnosti.

Odlišní priatelia

Dovoľte mi na záver pripojiť jednu osobnú skúsenosť. Priatelím sa s viacerými ľuďmi, ktorí majú radikálne odlišné názory ako ja, a napriek tomu sa s nimi dokážem poctivo a pokojne porozprávať (a to dokonca aj o nepríjemných témach, ktoré nás rozdeľujú).

Keď som hľadal spoločnú vlastnosť týchto ľudí, prišiel som na to, že majú spoločnú intelektuálnu poctivosť. Vedia, prečo veria v to, v čo veria, a sú si dobre vedomí toho, že niekto môže mať iný názor ako oni.

Ak si človek nie je dostatočne istý svojím vlastným presvedčením, zvyšuje svoju agresivitu pri jeho obhajobe, pretože mu neostáva nič iné. A intelektuálnu istotu si človek buduje aj formou vystavovania sa opačným názorom. Inými slovami, expozičnou terapiou.

Uzavrieť sa do pohodlnej bubliny je preto to najhoršie, čo môže spraviť.