Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Desaťtisíce vyhasnutých životov, milióny ľudí utekajúcich pred vojnou a kilometre spustošeného územia. To je bilancia už tri roky trvajúceho konfliktu u nášho východného suseda. Dňa 24. februára 2022, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu, sa do nášho slovníka opäť vrátilo slovo „vojna“.
Hoci v posledných týždňoch naberajú mierové rokovania na intenzite, ich reálny vplyv na životy bežných ľudí zostáva v nedohľadne. Preto je nevyhnutné nepoľaviť v úsilí o mier a aktívne prispievať k budovaniu dialógu. Jednou z najsilnejších „zbraní“, ktorú máme v rukách, je práve modlitba.
Táto modlitba je pokračovaním priateľstva s ukrajinskými rodinami, ktoré sa začalo hneď po vypuknutí vojny.
Komunita Sant’Egidio, ktorej poslaním je podpora mieru a dialógu, sa aktívne zapája do jeho presadzovania. Zástupcovia Komunity v Pezinku preto zorganizovali už druhý ročník Modlitby za mier v kapucínskom Kostole Najsvätejšej Trojice.
Ako upozornila organizátorka podujatia Ivana Šušaníková, táto modlitba je pokračovaním priateľstva s ukrajinskými rodinami, ktoré sa začalo hneď po vypuknutí vojny. Modlitbou a ďalšími podujatiami v spolupráci s ukrajinskou komunitou sa snažia zmierniť utrpenie obyčajných ľudí trýznených vojnou, chudobou a odlúčením.„Aby sa v prípade, že chcú, mohli vrátiť domov a obnoviť svoju krajinu,“ dodala.
Ukrajinskí utečenci v Pezinku sú podľa jej slov z vojny zdrvení a unavení. „Mnohí majú stále na Ukrajine svojich príbuzných a pravidelne s nimi telefonujú. Prežívajú s nimi všetky pekné aj smutné chvíle – od narodenia nového člena rodiny až po náhlu stratu jedného z nich,“ vysvetlila Šušaníková.
Do organizácie sa tento rok ochotne zapojila aj Ukrajinka Aneta, ktorá považovala za česť byť súčasťou podujatia nesúceho silné duchovné posolstvo mieru.
Za účasti ukrajinských rodín, členov pezinskej farnosti a priateľov Komunity sa historický kostol rozozvučal piesňami žalmov a duchovných textov raných kresťanov.
Modlitbu doplnili slová svätého apoštola Marka o uzdravení Petrovej svokry a príhovory ukrajinského gréckokatolíckeho kňaza Anatolija Rusanyuka a organizátorky podujatia Ivany Šušaníkovej.
V tomto chaose sa pýtame: Kde nájsť silu? Kde nájsť oporu, keď sa všetko okolo nás rúca?
Anatolij vo svojom príhovore zdôraznil, že pretrvávajúci vojnový konflikt oberá ľudí o pokoj. „Vyčerpáva nás – telesne aj duševne – a mnohých necháva zranených nielen navonok, ale aj vo vnútri. V tomto chaose sa pýtame: Kde nájsť silu? Kde nájsť oporu, keď sa všetko okolo nás rúca?“ zamyslel sa ukrajinský duchovný.
Svet, ako ďalej doplnil, je zaplavený množstvom správ, v ktorých márne hľadáme odpovede. „Túžime nájsť niečo, čo nám dá zmysel a smer. A vtedy sa obraciame ku Kristovi. Možno sa jeho prítomnosť zdá byť nenápadná, no prichádza k nám a ukazuje nám cestu.“
Každý z nás, ako Anatolij pripomenul, nesie svoje vlastné ťažkosti a zápasy. Dôležité však podľa neho je neochabovať a napriek výzvam kráčať ďalej. „Čelíme neľahkým časom, no vždy existuje nádej. Viera nás môže viesť k objaveniu svetla, aj keď sa zdá, že sme obklopení tmou.“
V nadväznosti na Markovo evanjelium Ivana vo svojom príhovore vyzdvihla Ježišovu snahu prejaviť lásku všetkým zraneným a trpiacim. „Ježiš pritom neukazuje svoju pompéznosť, ale kladie do stredu uzdravenia zmenu života. Rovnako sa snaží viesť aj svojich učeníkov – nechce z nich mať pasívnych pozorovateľov, ale skutočných nasledovníkov.“
Evanjelium, ako ďalej zdôraznila, nás vyzýva na aktívnu účasť na sne Pána Ježiša, ktorý sa aj dnes túži priblížiť zraneným a trpiacim. „Sú to ľudia, ktorí vo vojne stratili svoje zdravie či dokonca život. Sú to rodiny rozdelené vojnou, siroty, ľudia trpiaci vo väzniciach, v domovoch dôchodcov, unesení vojaci či dokonca unesené deti.“
Vojnou však trpíme všetci. Správy o situácii na fronte, o ostreľovaní miest, raketových útokoch na nemocnice a školy nemôžu nechať nikoho z nás ľahostajným.
Je čas stretávať sa s naším zraneným svetom, ktorý potrebuje svetlo uzdravenia a nádeje uprostred bolesti a strachu.
„Je čas stretávať sa s naším zraneným svetom, ktorý potrebuje svetlo uzdravenia a nádeje uprostred bolesti a strachu. Ježiš nám bude pomáhať tým viac, čím viac sa budeme zastavovať pri núdznom, zranenom a chudobnom, a čím viac budeme sny o premene sveta čerpať z Božieho slova,“ uzavrela organizátorka.
Na záver modlitby sa prítomným prihovorila Ukrajinka Svetlana, ktorá v mene celej ukrajinskej komunity v Pezinku poďakovala za prijatie, lásku a pohostinstvo, ktorých sa im na Slovensku dostalo.
„Priala by som si, aby sme vám túto láskavosť a dobrotu, ktorú ste nám prejavili, mohli opätovať pri vašej návšteve u nás, na Ukrajine.“
Pri týchto slovách sa Svetlana neubránila slzám, ktoré umocnili jej úprimnú vďaku a dojatie, vyjadrujúce nádej na spoločnú budúcnosť v mieri.
Po modlitbe program pokračuje neformálnymi rozhovormi vo farských priestoroch pri drobnom občerstvení. Zastavujem sa pri hosťujúcom duchovnom Anatolijovi.
Pýtam sa ho, či uprostred rozpačitých vyjadrení o mieri z úst svetových lídrov a polarizovaných názorov v spoločnosti verí v spravodlivé ukončenie konfliktu.
„To je veľmi ťažká otázka. Uprostred informačného chaosu človek veľmi ľahko stráca morálny kompas. A ten dokáže nachádzať práve v stretnutí s Kristom,“ priblížil ukrajinský duchovný.
Najviac mi bolo ľúto detí, ktoré zažili taký strach, že im z toho takmer prestalo biť srdce.
Ako ďalej doplnil, otázka spravodlivého mieru je zložitá najmä preto, že každá strana konfliktu si ho predstavuje inak. „Jediným kľúčom k riešeniu je dialóg. Všade tam, kde končí rozhovor, nastupuje vojna a násilie.“
Za najväčší symbol nádeje označil modlitbu – keď ľudia po celom svete dvíhajú svoje hlasy k Bohu.
Do sály vchádza Ukrajinka Svetlana, ktorej slová na konci modlitby stále rezonujú v mysliach prítomných. Chcem ju osloviť na krátky rozhovor, no v sále je už príliš hlučno. Napokon sa ideme prejsť do kláštornej záhrady, kde mi opisuje hrozivú atmosféru prvých dní vojny.
„Tá panika, ktorá sa rozšírila medzi ľuďmi, bola strašná. To sa ani nedá opísať. Najviac mi bolo ľúto detí, ktoré zažili taký strach, že im z toho takmer prestalo biť srdce,“ hovorí Svetlana, keď spomína na prvé momenty po invázii.
Keď sa jej pýtam na možné zmierenie Rusov a Ukrajincov, len s trpkosťou v hlase konštatuje, že odpustenie si dokáže predstaviť ten, kto sám nezažil všetky hrôzy vojny.
„Človek, ktorému zahynula celá rodina, ktorému zhorel dom, alebo vojak, ktorý ostal ochrnutý… pre toho je odpustenie veľmi ťažké. Dokonca aj vtedy, keď je hlboko veriaci,“ vysvetľuje Svetlana.
Ako ďalej dodáva, uvedomuje si, že prechovávanie nenávisti k ničomu nevedie, a že násilie plodí len ďalšie násilie. Preto je podľa nej cesta k zmiereniu nevyhnutná.
„Samozrejme, nie na úkor Ukrajiny. Nie tak, že jej vezmeme časť územia. Ani tým, že Ukrajincov nazveme neposlušnými Rusmi. Ako môžeme byť – „neposlušní Rusi“ -, keď máme vlastnú kultúru, piesne a jazyk, ktorý sa prenášal z generácie na generáciu?“ pýta sa s rozhorčením v hlase.
Najstrašnejšie slovo pre mňa je „neskoro“. Keď sa zdá, že už nič nemôžeme zmeniť.
Ukrajinci s Rusmi podľa nej dokázali ešte donedávna žiť v mieri, no dnes je všetko inak. „Teraz nás Rusi ponižujú a zrážajú na kolená. Ako keby sme boli ich – „mladší brat“ -, ktorý musí robiť všetko, čo mu ten starší prikáže, a sám nemá právo na vlastné rozhodnutia,“ opisuje aktuálne vzťahy medzi oboma národmi.
Na otázku, ako môže nastať mier, Svetlana s povzdychom konštatuje:
„Tak, že ľudia si konečne uvedomia, že už bolo dosť. Že už stačilo a nemá zmysel sa navzájom vyhladzovať.“
Náš rozhovor ukončuje slovami o nádeji, ktorá dokáže nájsť cesty aj tam, kde sa zdá, že žiadne neexistujú. Každý človek, ako poznamenala, si v sebe nesie určitú krivdu. Niektorí aj celý život.
„No pokým sme tu, ešte stále môžeme hľadať cestu k dialógu a zmiereniu namiesto nenávisti a násilia. Najstrašnejšie slovo pre mňa je „neskoro“. Keď sa zdá, že už nič nemôžeme zmeniť,“ uzatvára Svetlana.
Vychádzam z kostola, no slová, ktoré tam odzneli, so mnou kráčajú ďalej. V hlave mi rezonuje myšlienka, že mier sa nerodí na papieri, ale v ľudských srdciach.
Táto modlitba možno bola len drobným semienkom, no ak nájde úrodnú pôdu, môže priniesť plody v podobe porozumenia a dialógu.
A hoci cesta k zmiereniu môže byť ešte dlhá, pokiaľ zostáva vôľa rozprávať sa a hľadať spoločnú cestu, nádej ešte nevyhasla.
Foto: Juraj Chrenka a Mária Kostyálová.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
