Moje dcéry ovplyvňuje to, čo robím a čo nerobím

A aj keď každý vzťah má nekonečnú hodnotu a potenciál priniesť do sveta dych vyrážajúcu lásku, vzťah mama a dcéra je globálnym tmelom ľudskej blízkosti. Túto tému otvára aj románová sága Martino dedičstvo od Francine Riversovej v dielach Nádej jednej matky a Sen jednej dcéry. Chceli sme sa o tomto vzťahu dozvedieť viac a preto sme položili niekoľkým mamám z nášho okolia pár zvedavých otázok ohľadom ich dcér.

Pamätáš si na svoje pocity, keď si svoju dcérku držala prvýkrát v náručí?

Henrieta: Samozrejme, že sa pamätám. Je to nádherný pocit. Držíš v náručí zázrak…zrazu je súčasťou tvojho života.
Veronika: Bola som veľmi šťastná keď sa prvá dcérka narodila. Tešila som sa, že je zdravá a že všetko prebehlo v poriadku, keďže to bola sekcia číslo dva. Hoci som spočiatku chcela iba synov, keďže ja som mala len sestry, už keď som ju držala, vedela som, že bude výnimočná.
Lucia: Pamätám si na to veľmi dobre. Bol to neopísateľný pocit šťastia a radosti, rešpektu a vedomia, že som dostala obrovský dar, malé bezbranné dieťa, ktoré je závislé na mne. Naozaj som sa cítila poctená, že môžem mať dieťa.

Čo ťa pri výchove tvojich dcér prekvapilo?

Henrieta: Prekvapili ma chvíľky, keď sa začali ešte ako veľmi maličké prejavovať ako osobnosti s osobitným temperamentom a záujmami.
Lucia: Prekvapilo ma veľa vecí. Začalo to stravou, kvôli rôznym alergiám. Hneď ako prvá dcéra trošku podrástla, začala si vyberať, čo si oblečie. Dievčatá potrebujú čas na to, aby sa mohli zdôveriť a je dôležité ich chváliť a objímať – každé samozrejme zvlášť.
Veronika: Anička je od detstva v niektorých oblastiach viery na vyššom leveli ako my. Počas prípravy na prijímanie niekedy šokovala aj samotného kňaza. Michalka je na druhej strane neskutočne empatická. Vie, keď niekto potrebuje pomôcť, poradiť a všetko robí s láskou a automaticky. Malé deti, čo k nám prídu, idú automaticky za ňou, lebo z nej priam vyžaruje materstvo. Ako triapolročná sa vedela kompletne postarať o malého Ondrejka: prezliecť, nakŕmiť, utíšiť, uspať.

Čo je na vzťahu s dcérou iné ako vo vzťahu k synovi?

Henrieta: Niekedy sa mi zdá vzťah s dcérami komplikovanejší, dievčatá sú uzavretejšie (ale to samozrejme môže byť veľmi individuálne).
Veronika: Myslím, že rozdiel medzi výchovou dievčat a chlapcov veľmi vnímam. My s dievčatami si často rozumieme aj bez slov. Dievčatá úplne jasne chápu, čo od nich chcem a s chlapcami ako by sme rozprávali úplne iným jazykom.
Lucia: Dcéra vyžaduje čas špeciálne len pre ňu – ja a ona. To si veľmi váži každá z mojich dcér. Nie je to vôbec ľahké a často nám to nevychádza. Rozdiel vidím v pohľade na veci, vnímanie môjho syna je oveľa jednoduchšie ako vnímanie dcér.

Myslíš, že sa tvoje dcéry v niečom podobajú na teba?

Henrieta: Možno v niečom sa podobajú, samozrejme. Ale viac vnímam, že každá z nich je osobitná, iná, originálna. V mnohom sa na mňa nepodobajú vôbec. Teším sa z toho … sú obdarované v iných oblastiach a s obdivom to sledujem.
Veronika: Určite sa na mňa podobajú v tvrdohlavosti a môžem povedať, že vidno, ako ich ovplyvňuje to, čo robím a čo nerobím. Mala som pocit, že veľa čítam, no oni už teraz čítajú viac ako ja. Rovnako je to v maľovaní a tvorení. Bohužiaľ aj v tých horších veciach idú za mnou. To je veľká výzva žiť tak, aby som bola dobrým príkladom.
Lucia: Určite áno. V každej z mojich dcér vidím niečo iné zo mňa. Jedna by stále niečo tvorila, vymýšľala a vyrábala. Druhá by len cestovala… Tretia, keď si niečo vezme do hlavy, tak si za tým ide.

Je niečo, v čom si sa začala podobať na svoju mamu, aj keď si si myslela, že toto sa nikdy nestane?

Lucia: Vôbec neviem…. Nevedela som si napríklad predstaviť, že budem zavárať a je to jedna z činností, bez ktorej si leto neviem ani predstaviť.
Veronika: Na svoju mamu sa začínam podobať v mnohých veciach. Chcem toho strašne veľa stihnúť a hoci urobím veľa, nikdy nie som spokojná. Od seba aj od ostatných očakávam 120% výkon. Som perfekcionistka ako ona. Môj otec sa o našu výchovu veľmi nezaujímal, hoci sme žili v jednom byte. Takže mama zastávala materskú i otcovskú rolu najlepšie ako vedela. A tu veľmi chybujem, keď to robím podobne, hoci to nie je potrebné. Michal je vynikajúci otec a skvelo deti vedie. Na tomto sa už roky snažím pracovať.
Henrieta: Áno, už sa mi stalo, že som nevedela nájsť vianočné darčeky, ktoré som kúpila s predstihom a dobre som ich ukryla. Mojej mame sa to stávalo a ja som nad tým vždy s nepochopením krútila hlavou :).

Ďakujeme Veronike, Henriete aj Lucii, že si našli čas na rozhovor s nami. Želáme im aj nám, aby boli naše vzťahy naplnené láskou a prinášali na chodníčky a cesty tohto sveta viac ľudskej blízkosti.

zdroj: PR správa