Margaret Karramová, prezidentka Hnutia fokoláre, sa ako pozvaná delegátka zúčastnila na zasadnutí celosvetovej Synody o synodalite. Pri otvorení formačného kurzu o synodalite, ktorý organizuje Centrum Evangelii gaudium Univerzitného inštitútu Sophia v Loppiane, sa podelila o to, ako prežila synodu.
„Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával…?“ Tieto slová z Lukášovho evanjelia veľmi dobre vystihujú skúsenosť, ktorú som nadobudla počas týchto troch rokov synodálneho procesu. V každej etape synody, počnúc kontinentálnou európskou synodou, na ktorej som sa zúčastnila v Prahe vo februári 2023, a potom na prvom a napokon na druhom zasadaní minulý mesiac, ktoré sa obe konali v Aule Pavla VI., som cítila, ako mi horí srdce, keď som videla a zažila Cirkev, ktorá má odvahu nasadiť sa a pýtať sa, ako má byť synodálna, ako má pracovať spoločne, aby boli dosiahnuté tri ciele, ktoré si stanovila: spoločenstvo, spoluúčasť a poslanie.
Áno, úprimne môžem povedať: Ježiš kráčal s nami po ceste, vysvetľoval nám mnohé veci, osvetlil a zapálil nám srdcia, často sklamané a plné strachu. Vrátil nám nádej aj v tejto chvíli a novú túžbu vrátiť sa do nášho Jeruzalema, do našich večeradiel, ktorými sú naše diecézy, farnosti, spoločenstvá, združenia, hnutia, v ktorých sme sa často uzatvorili. Vrátili sme sa obnovení, s dušou plnou vďačnosti, odvahy a radosti, pretože sme videli Ducha Svätého v akcii. A on je skutočným protagonistom synody.
Budeme sa učiť synodalite tým, že ju budeme vnášať do života a uskutočňovať.
On nás viedol a dal nám skúsenosť mimoriadneho spoločenstva a rozšíril naše srdcia, rozšíril naše obzory na realitu iných miestnych cirkví a univerzálnej Cirkvi. Ako to dobre vysvetľuje časť Instrumentum laboris druhej časti synody. Prečítam ju: „Neexistuje žiadne poslanie mimo nejakého kontextu, teda bez jasného vedomia, že dar evanjelia sa ponúka ľuďom a spoločenstvám žijúcim v konkrétnych časoch a na konkrétnych miestach. Títo ľudia nie sú uzavretí sami do seba, ale sú nositeľmi príbehov, ktoré treba poznať, rešpektovať a povzbudiť k tomu, aby sa otvorili širším horizontom.“ A otvorenosť širším horizontom je milosť, dar, ktorý mi Boh dal zadarmo zakúsiť.
Teraz, ako nám povedal pápež František na záver poslednej časti synody, je rad na mne, je rad na každom z nás, aby sme s veľkým zmyslom pre zodpovednosť odovzdávali ďalej to, čo sme dostali a prežili. Počas našich stretnutí na synode sme často opakovali: učíme sa tým, že konáme. A tak sa budeme učiť synodalite tým, že ju budeme vnášať do života a uskutočňovať. Aj ja som presvedčená, že toto nebude záverečný dokument, ktorý uskutoční synodalitu tam, kde sme, ale bude to naše svedectvo. Napriek tomu a bezpochyby je to vzácny nástroj, pretože veľmi dobre odráža pluralitnú reflexiu, ktorú synoda nastolila medzi všetkými.

Keď pápež František v roku 2021 otváral synodálny proces, položil nám všetkým otázku: Začíname tým, že sa všetci pýtame sami seba – pápež, biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, sestry a bratia laici: my všetci, celé kresťanské spoločenstvo, vteľujeme štýl Boha, ktorý kráča dejinami a podieľa sa na osudoch ľudstva? Sme pripravení na dobrodružstvo cesty? Alebo máme strach z neznámeho? Skrývame sa radšej za výhovorky, že „to netreba“ alebo „vždy sa to takto robilo“? Až potiaľ sú to slová pápeža.
Mnohí môžeme riskovať, že padneme do tejto pasce, do tohto pokušenia. Niektorí si možno myslia, že synodálna skúsenosť sa skončila a na záverečný dokument sa čoskoro zabudne alebo sa odloží do zásuvky stola. Som presvedčená, že záleží na nás všetkých, aby sme sa teraz neobrátili chrbtom, ale aby sme túto cestu, ktorá trvala tri roky, považovali za bod obratu a východisko, kde sa cítime povolaní k hlbšej účasti, plnšiemu spoločenstvu a odvážnejšiemu poslaniu, ktoré si určite vyžaduje obrátenie srdca a premenu našich vzťahov, ako sme už predtým počuli. Inými slovami, žiada sa od nás návrat, aby sme žili podľa evanjelia s čistotou a radikálnosťou. A preto, aby sme to dokázali, pápež nám na začiatku tejto cesty odovzdal tri slová synody: stretnúť sa, počúvať a rozlišovať.
Naučila som sa, že rozdiely nie sú prekážkou, ale skôr prínosom pre jednotu, ktorá prináša harmóniu a čoraz viac žité bratstvo.
Stretnúť sa. Na tomto poslednom zasadnutí som sa ocitla za stolom s ďalšími „spolucestujúcimi“, aby sme viedli rozhovor v Duchu Svätom. Na moje prekvapenie som bola zaradená do skupiny hovoriacej po anglicky. Myslela som si, že je to omyl, pretože minulý rok som bola v talianskej jazykovej skupine. Kontaktovala som sekretariát synody a oni mi potvrdili, že to je moje miesto. A vraj to urobili preto, aby boli všetky skupiny medzinárodnejšie a otvorenejšie. V mojej prvej skupine boli kardináli, biskupi, laici, muži a ženy, rehoľníci, rehoľníčky z rôznych krajín a chcem vám ich vymenovať ako príklad: India, Kanada, Írsko, Kalifornia, Guam (ostrov v srdci Tichého oceánu), Mjanmarsko a bol tam jeden biskup z Arménskej pravoslávnej cirkvi.
V mojej druhej skupine rozhovoru v Duchu Svätom sa horizont ešte viac rozšíril, pretože jej členovia pochádzali z Nového Zélandu, Austrálie, Kórey, Ugandy, Nigérie, Rakúska, Ukrajiny, bol tam jeden biskup zo Sýrskej katolíckej cirkvi v Indii a jeden pastor pre ekumenické vzťahy zo Svetovej luteránskej federácie. Viete si predstaviť, aké bohatstvo do môjho života prinieslo stretnutie so všetkými týmito ľuďmi. Naučila som sa viac si vážiť dary a charizmy, ktoré v sebe každý z nich nesie pre službu Cirkvi. Obdivovala som ich lásku, ich túžbu po čoraz väčšom spoločenstve medzi východnými cirkvami, ako aj silné ekumenické cítenie, ktoré počas týchto rokov spoločného putovania stále rástlo. Naučila som sa, že rozdiely v kultúre, príslušnosť k rôznym jazykovým skupinám, rôznym cirkvám a rôznym etnikám nie sú prekážkou, ale skôr prínosom pre jednotu, ktorá prináša harmóniu a čoraz viac žité bratstvo.
Keď hovorím o multikulturalite, otec Timothy Radcliffe, ktorý mal na synode meditácie, použil v jednej zo svojich meditácií obraz, ktorý mi zostal v srdci a mysli. Povedal: „Predstavme si sieť, sieť zloženú z prázdnych otvorov spojených medzi sebou povrazmi a uzlami. Bez oboch by to nebola sieť, ktorou sa môžu loviť ryby. Keď sa kultúry stretnú, musí zostať medzi nimi priestor, žiadna z tých dvoch nesmie pohltiť tú druhú, ako sa to deje v globalizácii konzumizmu. Musíme si vážiť kultúrne rozdiely, plodný priestor medzi kultúrami, a to, keď si každá z nich zachováva svoju identitu, ale je otvorená tej druhej kultúre.“
Druhým slovom je počúvať. Skutočné stretnutia sa rodia z počúvania. Pápež nám pripomína, že Duch od nás žiada, aby sme začali načúvať otázkam, úzkostiam a nádejam každej Cirkvi, každého ľudu a národa, aby sme načúvali aj svetu, jeho výzvam, zmenám, ktoré pred nás kladie. Tieto roky boli pre mňa cvičením, ihriskom, kde som si mohla prehlbovať a trénovať počúvanie. Počúvať najmä Ducha Svätého a počúvať sa navzájom.
Táto synoda bola skutočne cestou duchovného a cirkevného rozlišovania.
Na učenie sa autentickému a plodnému počúvaniu boli použité mnohé výrazy. Uvediem len niekoľko z nich pre predstavu o tej námahe a tiež komplexnosti, ktorá je spojená s vykonávaním tohto umenia. Počúvať ušami srdca. Počúvať nie útočne, nie posudzujúco, počúvať rýdzo, nikoho nevylučovať, hlboko počúvať, v postoji učiť sa stále niečo od druhých. A ešte viac počúvať Boha a bratov, to je disciplína svätosti. A nakoniec Panna Mária. Často bola citovaná ako vzor počúvania. Ako žena synodality.
Viete si predstaviť tie výzvy, ťažkosti, ale aj radosť z toho, že môžeme snívať o svete, kde vzťahy medzi ľuďmi budú založené na takomto druhu správania?
Tretím slovom je rozlišovať. Táto synoda bola skutočne cestou duchovného a cirkevného rozlišovania, kde modlitba bola ústredným bodom našej práce a základom všetkých úvah. Ranná modlitba, svätá omša, meditácia, počúvanie Božieho slova, to všetko nám pomáhalo spoločne rozlišovať, aby sme dospeli k tomu, že ako skupina predstavíme naše spoločné úvahy, o ktorých sme diskutovali a ktoré sme spracovávali. A takto naše vzťahy a spoločné uvažovanie rástli od jedného stretnutia k druhému, aj vďaka mimoriadnym momentom a udalostiam, ktoré nás ešte viac zjednotili.

Mám na mysli kajúcu bohoslužbu 1. októbra. Pre mňa osobne to bol veľmi silný moment, ktorý mi umožnil ešte viac vstúpiť do rán Cirkvi a ľudstva, ako sú migrácia, chudoba, zneužívanie. Niektoré z nich sa týkajú aj nás ako Hnutia. V hĺbke srdca som aj ja prosila Boha o odpustenie za to všetko, čo sme mohli urobiť lepšie alebo čo sme mali urobiť viac.
Ďalším dôležitým momentom bola ekumenická modlitba, v ktorej pápež v mene Cirkvi vyjadril hanbu za pohoršenie rozdelenia a povzbudil nás, aby sme sa sústredili na jediné poslanie prinášať Krista svetu. A potom pokoj, predovšetkým mier pre všetky národy, ktoré trpia rôznymi vojnami, tomu sme venovali pozornosť každý deň v modlitbe synody. Synoda dokonca venovala v Bazilike Panny Márie Snežnej slávnostnú chvíľu modlitbe za všeobecný mier.
Počas tohto mesiaca boli zorganizované aj štyri fóra teologického prehlbovania, ktoré boli otvorené pre médiá a pre tých, ktorí mali záujem vstúpiť do synodálnej dynamiky. Toto všetko, spolu s početnými príležitosťami na neformálny dialóg, ktorý sme mohli viesť mimo programu, spôsobilo, že kvalita nášho počúvania a našich vzťahov nám umožnila otvoriť sa Duchu, ktorý prehováral k našim srdciam. Aj pokiaľ ide o rôzne diskutované témy, chcem ako príklad uviesť to, čo bolo vypracované pre záverečný dokument o úlohe ženy v Cirkvi.
Ako vieme, bol to jeden z argumentov, ktorý vyvolal veľkú diskusiu, až sa dospelo k napísaniu článku č. 60. Podľa mňa to veľmi dobre zdôraznilo konkrétne kroky, ktoré už Cirkev urobila, aby žena mohla ponúknuť Cirkvi a ľudstvu všetky svoje dary všade tam, kde sú potrebné. Prečítam len jednu časť tohto článku záverečného dokumentu, kde sa píše: Nemôžeme zastaviť to, čo prichádza od Ducha Svätého. Toto zhromaždenie vyzýva na plné využitie všetkých možností, ktoré už predpokladá platné právo o úlohe ženy, najmä na miestach, kde sa tak nedeje.
Na záver by som chcela citovať z Evangelii gaudium, 272: „Vždy keď sa v láske stretávame s ľudskou bytosťou, stávame sa schopnými objaviť o Bohu niečo nové. Vždy keď otvárame oči, aby sme spoznali druhého, viera získava viac svetla na spoznanie Boha.“ A to je tá najkrajšia a najsilnejšia skúsenosť, ktorú som nadobudla na svojom synodálnom kráčaní.
(Prepis z hovoreného slova)
Fotografie: ©synod.va/Lagarica.