Návrat k návšteve pápeža Františka na Slovensku (druhá časť)

Spravodlivosť, práca a solidarita

Každý z nás sa snaží určitým spôsobom budovať pre seba a pre tých, čo sú okolo nás, lepšiu budúcnosť. Tak to je, respektíve malo by byť aj na celospoločenskej úrovni. K tomu však musíme prispieť všetci a angažovať sa jednotlivo, každý svojimi každodennými činmi. Ak má byť budúcnosť lepšia, musí mať na horizonte spravodlivosť. Preto, ako prízvukoval pápež, „je dôležité zasadiť sa o budovanie budúcnosti, v ktorej sa zákony aplikujú rovnako na všetkých, na základe spravodlivosti, ktorá nikdy nie je na predaj“. Tu sa nachádza aktuálnosť týchto slov pre našu krajinu, ktorá postupne odhaľuje zakorenenosť korupcie, ktorá bráni spravodlivosti. „Aby spravodlivosť neostala abstraktnou ideou, ale aby bola konkrétna ako chlieb, treba viesť dôrazný boj proti korupcii a predovšetkým podporovať a presadzovať zákonnosť,“ dodal pápež. Boj proti korupcii sa nesmie robiť bezhlavo, ale musí byť zakorenený v zákonnosti. To však potrebuje nielen efektívne nastavenie zákonov, ale aj zmenu mentality. Koľkokrát ešte premýšľame, ako obísť zákony, ako si niečo prihrať, alebo ako si kúpiť pozornosť a služby iných? Ako sa vraví, sme si rovní a pritom niektorí sú si ešte stále rovnejší.

Ak má byť budúcnosť lepšia, musí mať na horizonte spravodlivosť.

Pápež poukázal taktiež na dôležitosť práce, ktorá je naším každodenným chlebom, lebo „ako bez chleba nie je obživa, tak bez práce nie je dôstojnosť“. To je zrejmé každému. Lenže práca sama osebe nestačí. Potrebné je, aby bola aj spravodlivo odmenená. Koľkokrát sa ešte aj dnes stáva, že tí, ktorí potrebujú prácu, sú ochotní pracovať aj za nelegálnych podmienok, keď oficiálne pracujú menej ako v skutočnosti? Koľkokrát si mnohí nedokážu vydobyť lepšiu mzdu, lebo zamestnávateľ má možnosť pri ich neochote zamestnať iných, ktorí súhlasia s danými podmienkami? Koľkokrát sa ešte využíva nezamestnanosť, mizéria a zúfalstvo ľudí, ktorí sa snažia nájsť si prácu? Koľko ľudí musí ešte stále vycestovať do zahraničia kvôli práci a pritom zanechať rodiny? Koľko opatrovateliek pracuje v Rakúsku, koľko stavbárov chodí do Čiech alebo do Nemecka? Aj preto u mnohých zarezonovali pápežove slová, keď povedal: „Základom spravodlivej a bratskej spoločnosti je právo, aby každému bol vyplatený chlieb práce, aby nikto nebol marginalizovaný a donútený zanechať rodinu a rodnú zem, aby hľadal lepšie príležitosti.“

V každom prípade nestačí mať spravodlivo nastavený systém, kde má každý zaručenú prácu – čo nie je ani málo, ani automatické –, ale k tomu je potrebné to, čo pápež prirovnal k soli: solidaritu.„Aby sa spolužitie stalo ľudským, nestačia organizované a efektívne štruktúry, treba chuť, treba chuť solidarity. A ako soľ dáva chuť len vtedy, keď sa rozpustí, tak aj spoločnosť nájde chuť cez nezištnosť toho, kto sa stravuje pre druhých,“ zdôraznil pápež. Solidarita je vzájomná podpora, ktorá je stále konkrétna, vidí a rozpoznáva potreby, súženia a starosti druhých. Nenechá nás ľahostajnými, pobáda nás starať sa o druhých a tým vychádzať z nášho ja a egocentrizmu.

Bratstvo, integrácia a dialóg

Viackrát pápež František hovoril o bratstve a to nielen medzi kresťanmi, ale aj medzi národmi. V skutočnosti obzvlášť v dnešnom svete sme všetci prepojení, „všetci obývame strednú zem“. No nie sme len prepojení, ale vzájomne sa potrebujeme, a to dosvedčuje už len čisto antropologická skúsenosť. Práve preto, povedal pápež v Bratislave, „začnime teda od uznania, že všetci sme krehkí a navzájom sa potrebujeme. Nikto sa nemôže izolovať, ako jednotlivci ani ako národy“. Uzatváranie krajín je ilúziou, ktorá z dlhodobého hľadiska je utópiou. Z tohto hľadiska bratstvo na spoločenskej a politickej úrovni sa stáva dôležitým, ako aj integrácia v jeho horizonte. Aby sme lepšie pochopili tieto myšlienky, prečítajme a preštudujeme si encykliku Fratelli tutti.

Konkrétne, povedzme to aj otvorene: kategorické a apriórne odmietanie utečencov, nech už ide o politických alebo ekonomických (lebo to je jednou z tém posledných rokov, ktorá sa viaže na kresťanské postoje a hodnoty), nie je kresťanské! Kresťanským postojom je otvoriť pre nich – a priori – srdce a náruč. Tým sa to však nekončí, ako to zdôraznil pápež v dialógu s našimi jezuitmi: „Myslím si, že je potrebné prijímať ich, ale nielen to: treba ich prijať, chrániť, umožniť im vzdelanie a integráciu. Všetky tieto štyri kroky sú potrebné, aby sme ich naozaj prijali. Každá krajina musí vedieť, či to dokáže. Ak necháte prisťahovalcov bez integrácie, upadnú do biedy, čo znamená, že ste ich neprijali. Fenomén utečenectva treba dôkladne skúmať a pochopiť jeho príčiny, najmä geopolitické. Dobré je, ak pochopíme, čo sa deje v Stredomorí a aké hry hrajú mocnosti, ktoré majú prístup k moru, aby ho kontrolovali a ovládali. Pochopiť príčiny a dôsledky.“ Isteže, celý kontext je zložitý a je potrebné rozlišovať a vidieť emigráciu a následne aj integráciu v celistvosti, nesnažme sa však zakrývať strach alebo populizmus falošnými kresťanskými postojmi.

Obzvlášť kresťania sú povolaní k tomu, aby videli v ostatných bratov a sestry. Z kresťanského pohľadu, a to je potrebné ešte stále zdôrazňovať, nacionalizmus nie je zakorenený v evanjeliovom posolstve, lebo, ako vraví Pavol, „už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného“. Tu je primát bratstva a rovnosti, ktorého nositeľom je kresťanstvo. Žiaľ, stále sa nájdu obhajcovia kresťanských hodnôt, ktorí ich nepochopili v celistvosti a vyberajú si len to, čo sa im práve hodí, čo považujú za užitočné. Aj takto – prevezmem pápežov výraz – sa zrieďuje evanjelium.

Nesnažme sa však zakrývať strach alebo populizmus falošnými kresťanskými postojmi.

Koľkokrát podliehame predsudkom a rýchlym úsudkom, alebo dokonca súdeniu iných. A priznajme si, že v tom občas vynikáme. Veď predsa, ako to povedal samotný pápež, „nie je ľahké prekonať predsudky, ani medzi kresťanmi. Nie je ľahké oceniť ostatných, často v nich vidíme prekážky alebo protivníkov, a vynášajú sa súdy bez toho, aby sme poznali ich tváre a príbehy.“ A čo je možno ešte horšie, občas chceme súdením poukázať na nekresťanský spôsob života. Nie príliš ďaleko od našej reality pápež ešte povedal: „Koľkokrát, naopak, hovoríme nielen bez základu alebo len z počutia, ale považujeme sa za spravodlivých, keď sme prísnymi sudcami ostatných. Zhovievaví k sebe, neoblomní k ostatným. Ako často sú súdy vlastne predsudky, ako často si to zamieňame! Je to, ako znetvoriť slovami krásu Božích detí, ktorými sú naši bratia. Nemožno redukovať realitu toho druhého na vlastné vopred pripravené modely, nemožno dávať ľudí do schém.“ Azda samotný Ježiš nepovedal „Nesúďte“? Ak by nám táto návšteva pápeža pomohla len nesúdiť iných, už to by bol veľký prínos a otvorilo by to cestu k dialógu, vzájomnému pochopeniu a pomohlo by nám začať prekonávať polarizáciu. Práve súdenie je totiž jedným z prvých blokujúcich skutkov. Tu platia slová povedané na Luníku IX: „Na obnovu dôstojnosti potrebujeme prejsť od predsudkov k dialógu, od uzavretia k integrácii. (…) Súdy a predsudky len zväčšujú vzdialenosti. Kontrasty a silné slová nepomáhajú. Dávať ľudí do get nič nerieši.“ A dodal by som, že nielen do tých geografických. „Keď sa posilňuje uzavretosť, skôr či neskôr vzplanie hnev,“ dodal pápež.

Uzatvárame sa do postojov a myslenia, ktoré stráca schopnosť viesť dialóg s dneškom.

Pamäť otvorená bratstvu a budúcnosti

Hľadieť do budúcnosti neznamená odtrhnúť sa od minulosti, obzvlášť, ak chceme budovať bratstvo. K tomuto je potrebné bratské a úprimné „očisťovanie pamäti“, aby sa takto „uzdravovali rany“. Teda nezabúdať, ale pamätať a odpustiť. To sú základy, na ktorých môžeme stavať bratstvo medzi jednotlivcami, ako aj medzi národmi. Práve odpustenie, ktorého svedkom je aj naša história, pápež vyzdvihol a prirovnal k soli našej zeme. Rímsky biskup realisticky pripomenul: „Spomienky na zranenia nás môžu nechať skĺznuť do zatrpknutosti, nedôvery, ba aj opovrhnutia; a podnecujú nás, aby sme sa oddeľovali ohradami.“ Nesmieme sa však vybrať týmto smerom. Tu pápež narazil tiež na negatívnu stránku našej povahy, ale aj na aktuálne tendencie sťažovania sa na minulosť. Koľkokrát sme počuli, alebo ešte počujeme, ako sme sa mali dobre v minulosti, ako mnohé veci boli lepšie. Porovnávame, kritizujeme aktuálnu dobu, ktorá nám uteká, lipneme na tom, čo bolo, a uzatvárame sa do postojov a myslenia, ktoré stráca schopnosť viesť dialóg s dneškom. Výzva tejto apoštolskej cesty je jasná: „nemá zmysel sťažovať sa na minulosť, treba si vyhrnúť rukávy a spolu budovať budúcnosť“. A keď nás chytá pesimizmus, ďalšia naša negatívna tendencia, pamätajme na povzbudivé a výstižné slová: „Nenechajte sa ovládnuť smútkom, alebo rezignovaným znechutením tých, ktorí hovoria, že sa nič nezmení. Ten, kto tomu uverí, ochorie na pesimizmus. (…) Pesimizmus nás rozhorčuje. (….) Dnes je toľko rozkladných síl, tých, ktorí obviňujú všetkých a všetko, šíria negativizmus, sú odborníkmi na sťažnosti. Nepočúvajte ich, veru nie, pretože sťažovanie sa a pesimizmus nie sú kresťanské. Pán nemá rád smútok a keď niekto zo seba robí obeť. Nie sme stvorení, aby sme skláňali hlavu k zemi, ale aby sme ju pozdvihli k nebu, k druhým, smerom k spoločnosti.“