Návrh na pôstne predsavzatie: Učiť sa len tak sedieť a čítať

„Všetky problémy ľudstva pramenia z toho, že človek nedokáže pokojne sedieť sám v miestnosti,“ napísal filozof Blaise Pascal už v 17. storočí, dávno pred všetkými tiktokmi, reelskami, postami a inými zlodejmi našej pozornosti.

Na našom portáli som sa tohto fenoménu už čiastočne dotkol, keď som písal o tom, ako už ani študenti prestížnych univerzít nezvyknú čítať celé knihy, od prvej strany po poslednú. 

Okrem toho, že ich k tomu vedie model vzdelávania založený na kreditoch a štandardizovaných testoch, je významným dôvodom prepadu popularity čítania aj všeobecný úpadok našej pozornosti. Sadnúť si a prečítať celú knihu (nielen úryvky alebo zhrnutie od ChatGPT!) sa považuje za archaickú činnosť, čosi ako počúvanie vinylových platní.

Väčšina povolaní prichádza v tichu

Tento problém sa však netýka len študentov univerzít. Katolícky kňaz Dwight Longenecker napísal, že keď sa raz rozprával s jedným benediktínom, zhodli sa na tom, že dvomi najzásadnejšími nedostatkami súčasnej generácie novicov je to, že po prvé nevedia chvíľu obsedieť a po druhé nevedia si sadnúť a sústrediť sa na knihu.

Vinou našej rýchlej kultúry strácame aj mnohé povolania.

Človek si vie celkom ľahko predstaviť, že práve tieto dva nedostatky dokážu celkom skomplikovať zasvätený život. Kontemplatívna modlitba a hlboké štúdium, to znie ako základné piliere viacerých spiritualít. 

O koľko by sme boli ochudobnení, keby si svätý Tomáš Akvinský nechal diela cirkevných otcov zhrnúť AI chatbotom, prípadne keby namiesto svojej slávnej nočnej modlitby uprednostnil scrollovanie Tiktoku?

Nechcem biť na poplach, ale je podľa mňa dosť pravdepodobné, že vinou našej rýchlej kultúry strácame aj mnohé povolania. 

Pred rokom ma zaujal prieskum o mladých katolíckych kňazoch v Nemecku, ktorý skúmal ich motiváciu prijať sviatosť kňazstva. Až 70 percent z nich (!) uviedlo, že miesto, kde našli svoje povolanie, bola tichá modlitba. 

„Kde teda v našej pastorácii vytvárame takéto miesta tichej modlitby? Kde dávame priestor takýmto zážitkom ticha? Kde umožníme najmä mladším ľuďom – digitálnym domorodcom –, aby vydržali čas skutočného ticha a sústredenia a tak získali svoje osobné skúsenosti s Kristom, ktoré vedú k životu?“ pýtal sa vtedy trefne biskup Michael Gerber, predseda Komisie pre duchovné povolania a cirkevné služby pri Nemeckej biskupskej konferencii.

Mobil ničí sústredenie

Poďme však od úvah o schopnostiach súčasných zasvätených osôb k rozmýšľaniu o niečom, na čo máme väčší dosah – o našom vlastnom živote. A odpusťte mi, že budem písať o sebe.

Považujem sa za človeka, ktorý rád číta knihy, a čítam ich veľa. Napriek tomu som si však aj na sebe všimol, že keď mám počas čítania poruke smartfón, moja disciplína slabne. Je to, akoby ste sa snažili jesť mrkvový šalát v miestnosti, kde je prítomná hora čokolády. Vaše dopamínové receptory majú skrátka jasno v tom, čo im urobí lepšie.

S hrôzou som si preto uvedomil, že som v tejto oblasti možno menej schopný ako pred pár rokmi, keď som si ako dieťa vedel na dlhé hodiny sadnúť ku knihe a okrem čítania nič iné nerobiť. Až sa trochu hanbím, keď píšem túto vetu, ale keď si chcem dopriať naozaj hlboký čitateľský zážitok, musím nechať mobil v inej izbe.

Musím na chvíľu vytrvať v nečinnosti, aby som sa na chvíľu zameral na tie najdôležitejšie veci.

A preto som sa počas tohto Pôstneho obdobia rozhodol zatlačiť na prirodzenú tendenciu ľudského mozgu hľadať lacný dopamín. Svoj nápad vám skromne predkladám ako inšpiráciu.

Každý deň trochu kontemplácie

Rozhodol som sa každý deň venovať nemalý časový úsek kontemplácii nad dielom Rozhovory s Bohom od Francisca Fernándeza Carvajala, španielskeho kňaza prelatúry Opus Dei. Ide o zbierku zamyslení nad liturgickými čítaniami na každý deň roka vrátane troch verzií na nedele.

Tento nápad je v súlade s požiadavkami Matky Angeliky na pôstne predsavzatie, o ktorých som písal minulý týždeň – aby predsavzatie bolo pozitívne, aby posilňovalo našu vôľu a aby malo dlhší účinok. 

Nie je to jednoduché. Nie že by ma tie zamyslenia nenapĺňali, to nie. Ale je ťažké ísť proti návykom moderného človeka. 

Čítanie takejto kontemplatívnej literatúry spája boj presne proti dvom slabostiam benediktínskych novicov, ktoré boli spomenuté v úvode tohto článku. Najprv si musíte sadnúť a sústredene prečítať pasáž textu. A potom sa nad ňou musíte úprimne zamyslieť.

Najťažšie je to ráno. To človeka až trhá, aby sa už konečne prestal venovať tejto „neužitočnej činnosti“, aby namiesto toho začal robiť niečo, čo reálne prispeje k rastu slovenského HDP. Paradoxne, takéto vznešené dôvody človeku nenapadajú, keď svoj čas míňa prokrastináciou na sociálnych sieťach.

Nemôžem sa však tomu poddať. Musím na chvíľu vytrvať v nečinnosti, podobne ako sa človek musí prinútiť nič nerobiť v nedeľu, aby si pripomenul, že nie je iba ozubeným kolieskom v stroji kapitalizmu, a aby sa na chvíľu zameral na tie najdôležitejšie veci.

„Nauč nás starať sa a nestarať sa, nauč nás sedieť pokojne,“ znie modlitba T. S. Elliota, anglického básnika a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Mne ako modernému človeku žijúcemu vo svete sociálnych sietí nezostáva nič iné, ako dodať: „Amen!“