Nazvite nás aj primitívnymi, ale nenúťte nás prijať ideológiu LGBT

Foto: Archív Pápežských misijných diel
„Viete, akú radosť mi robí, keď na omši stretávam dôchodcov, ktorí nemajú topánky, spávajú v dome aj s dobytkom, no prichádzajú do kostola, aby ďakovali Bohu? Tam vidíte skutočnú vieru. Človeka, ktorý chce len poďakovať za dar života,“ hovorí biskup z Malawi Vincent Frederick Mwakhwawa.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Malawi je africká krajina plná paradoxov. Má jedno z najväčších jazier sveta, no jej obyvatelia trpia nedostatkom vody, 80 % ľudí sa hlási ku kresťanstvu, no polygamia je bežnou praxou a napriek nesmiernemu prírodnému bohatstvu patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta.

Biskup Vincent Frederick Mwakhwawa z Malawi, ktorý nedávno navštívil Slovensko, nám okrem iného prezradil:

  • čo ho na Slovensku najviac oslovilo
  • ako v Malawi vnímajú pápeža Františka a dokument Fiducia supplicans
  • čo si myslí o vystúpení „ drag queens“ na otváracom ceremoniáli olympijských hier v Paríži
  • či ľudia v Malawi vnímajú vojnový konflikt na Ukrajine

Začnem aktuálnou témou v súvislosti s otváracím ceremoniálom olympijských hier v Paríži. Skupina „drag queens“, teda mužov, ktorí sa obliekajú ako ženy, parodovala obraz Poslednej večere, za čo si organizátor vyslúžil vlnu kritiky za zosmiešnenie kresťanstva. Kritický postoj zaujal aj Vatikán. Rezonoval tento prípad aj medzi veriacimi v Malawi?

U nás sa o tejto kauze nehovorilo. Videl som však, že biskup Barron z USA uverejnil video, v ktorom vyjadroval rozhorčenie a vyzýval k obrane kresťanských hodnôt. Páčilo sa mi, že zdôrazňoval, aby sme neboli ticho, ak sa útočí na kresťanstvo , ale postavili sa na jeho obranu. Ako biskupi sme sa zaviazali pápežovi, že budeme brániť vieru za každých okolností. Dotklo sa ma, že sa to udialo práve vo Francúzsku, ku ktorému mám špeciálny vzťah. Prví misionári v Malawi boli práve z Francúzska.

Nemyslím si však, že táto skupina (drag queens) reprezentuje celú krajinu. Je to skôr malé percento tých, ktorí chcú zaujať za každú cenu. Keď som bol vo Francúzsku v Pápežských misijných dielach, stretol som mnoho veriacich a hodnotovo zakorenených ľudí. Je však zopár takých, ktorí majú dobré PR, a tých je potom viac vidieť.

Dostal napríklad priestor prihovoriť sa ľuďom na otváracom ceremoniáli francúzsky biskup? Som si istý, že keby ho mal, povzbudzoval by k zjednocovaniu a vzájomnej láske. Problémom dnešného sveta je to, že vplyvní ľudia v mene tolerancie pretláčajú svoje postoje do verejnej debaty a nerešpektujú hodnoty ostatných. Vždy je zlé, keď si vytvoríme monopol na to, čo si majú ľudia myslieť a v čo majú veriť. Musíme viesť dialóg a hľadať spoločnú cestu.

Uplynulý týždeň ste strávili na Slovensku. Čo vás na našej krajine najviac oslovilo?

Na Slovensko som prišiel preto, aby som sa dozvedel viac o tom, ako sa vám darí zachovávať kresťanstvo už tisíc rokov. Cirkev v Malawi má len sto rokov, takže ste pre nás niečo ako starí rodičia. Stretol som sa aj s arcibiskupom Stanislavom Zvolenským, pomocným biskupom Jozefom Haľkom a žilinským biskupom Tomášom Galisom. Chcel som sa od vás učiť, ako zachovávať vieru aj napriek prekážkam. Vydržali ste aj počas komunistického útlaku, čo je pre mňa veľmi inšpiratívne.

Hovorili ste, že v Malawi rastie počet nových povolaní . Na Slovensku zažívame skôr opačný problém. Pri pohľade na Západ sa navyše zdá, že rast životnej úrovne vedie k poklesu záujmu o duchovno. Nemali by sme si brať my príklad od vás v tom, ako žiť vieru?

Myslím, že je potrebná podrobnejšia analýza, prečo ľudia odpadajú od viery a prečo pre nich náboženstvo nie je atraktívne. Na tom, čo ste povedali, je ale kus pravdy. Keď ľudia zbohatnú, sú stále zaneprázdnenejší a majú pocit, že stále nemajú dosť. Ľahko tak môžu zabudnúť na potrebu duchovna. No ľudská bytosť nie je len fyzická, ale aj duchovná. To je fakt – či je niekto veriaci, alebo ateista. Každý má dušu, ktorá rovnako ako telo potrebuje výživu, aby bola sýta . Ak máte napríklad dobré jedlo a obrovský dom, ale nemáte priateľov a ste sami, budete nešťastní.

V západnej spoločnosti som videl, že ľudia nemajú čas sadnúť si a byť sami so sebou. Nevnímajú preto hlad po duchovne.

Ak nemáme čas a zanedbávame rozvoj svojej duše, na našom živote sa to nejako odzrkadlí. Podobne ako keď niekto len je, a pritom necvičí. Spočiatku nemusí mať žiadne ťažkosti, no po takých desiatich-dvadsiatich rokoch sa to prejaví na jeho zdraví. Nemôžeme sa preto starať len o jednu stránku svojho bytia. V západnej spoločnosti som videl, že ľudia nemajú čas sadnúť si a byť sami so sebou. Nedokážu preto vnímať hlad po duchovne.

Spomínali ste nezastupiteľnú rolu Katolíckej cirkvi v Malawi. V čom je jej jedinečnosť?

Dá sa povedať, že cirkev v mnohom supluje rolu štátu. Ten má problém zabezpečiť pre všetkých dostupné školstvo, zdravotnú starostlivosť či súdnictvo. Cirkev je tou, ktorá týmto oblastiam pomáha naštartovať sa. V Malawi žije 80 percent ľudí v rurálnych oblastiach dedín, ktoré nemajú základné služby, ako je elektrina, pitná voda alebo prístup k zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu. Cirkev sa preto snaží tieto oblasti pokrývať.

Pričinením Katolíckej cirkvi došlo aj k zmene režimu v roku 1993. Dovtedy bola v Malawi diktatúra, rovnako ako u vás bol kedysi komunizmus. Katolícki biskupi v Malawi preto napísali pastiersky list, v ktorom kritizovali narastajúcu priepasť medzi bohatými a chudobnými a požadovali demokraciu.

Katolícka cirkev v Malawi nemá len duchovný rozmer, je to aj podpora sociálnych, politických a ekonomických zmien, ktoré pomáhajú ľuďom zažiť Boha, ktorý je dobrý. Duchovne aj materiálne. Naša služba je celostná. Keď bol Ježiš na tejto zemi, tiež sýtil ľudí svojím slovom, no zároveň uzdravoval chorých, zastával sa slabých, navštevoval vdovy… To je to, čo by sme mali ako Cirkev robiť.

Čiže práve v prostredí chudoby máte veľa príležitostí žiť evanjelium v praxi – pomáhať chudobným, navštevovať väzňov, starať sa o starých a chorých…

To je pravda. O to sa Cirkev snaží. Preto aj pápež František hovoril všetkým biskupom, aby „páchli po ovciach“. Aby boli blízko ľuďom, najmä chudobným na periférii. Práve oni potrebujú Ježiša najviac. Viete, akú radosť mi robí, keď na omši na dedinách stretávam dôchodcov, ktorí nemajú topánky, spávajú v jednom dome aj s dobytkom, no prichádzajú do kostola, aby sa modlili a ďakovali Bohu?

Prijímanie na ruku nehovorí o neúcte voči Eucharistii. Viera je o niečom viac ako o prijímaní do úst či na ruku.

Tam vidíte skutočnú vieru. Človeka, ktorý chce len poďakovať za dar života. Naši ľudia majú živú vieru, ale musíme im dať nádej, že sa môžu mať lepšie. Na omši sú šťastní, tancujú, a povedali by ste, že im nič nechýba. V skutočnosti po omši premýšľajú, či budú mať po príchode domov čo jesť.

Na Slovensku je Katolícka cirkev do značnej miery polarizovaná – pre prístup k tradičnému sláveniu liturgie či spôsob prijímania Eucharistie. Zažívate takéto rozdelenie aj v Malawi?

Zažívali sme to najmä počas covidu. Mnohí sa stavali kriticky k prijímaniu na ruku, niektorí to dokonca považovali za satanské. Snažili sme sa im vysvetliť, že dôležitá nie je forma, ale postoj srdca. Preto my ako Katolícka cirkev prepájame vieru a rozum. Nemôžete povedať, že len preto, že som kresťan, môžem jesť so špinavými rukami alebo piť špinavú vodu.

Biskup Vincent z Malawi na benefičnom koncerte Kandráčovcov na hore Butkov. Foto: Archív PMD

Aj samotný Ježiš pri pokušení odmietol škrupulózne pridržiavanie sa zákona. Ľudí učíme, aby sa cítili slobodní v tom, v akej forme chcú prijímať Eucharistiu. Ak chcú prijímať do úst, môžu, ale nemali by k tomu nútiť aj ostatných. Ľuďom sa snažím vysvetliť, že prijímanie na ruku nehovorí o neúcte voči Eucharistii. Viera je o niečom viac ako o prijímaní do úst či na ruku.

Istá polarizácia je u nás aj v postoji k pápežovi Františkovi. Ako ho vnímajú veriaci v Malawi?

Pápež je v Malawi vnímaný veľmi pozitívne. Najmä vďaka svojmu nasadeniu pre ľudí na periférii. Vo všeobecnosti je obľúbený, až na posledný dokument Dikastéria pre náuku viery Fiducia supplicans.

Ďalší biskup v Malawi, Martin Anwel Mtumbuka, bol jedným z tých, ktorí proti dokumentu ostro vystupovali, a hovoril o zmenách v autentickom učení Katolíckej cirkvi.

Je pravda, že dokument nebol prijatý s nadšením, pretože naši ľudia sú veľmi tradiční. Viacerí biskupi sa voči nemu ohradili a odmietli ho aplikovať do praxe. Zmysel dokumentu nie je aktuálny pre náš kultúrny kontext, pretože my tieto typy problémov nemáme.

S akými reakciami na dokument Fiducia supplicans ste sa stretávali u veriacich?

Niektorí ľudia mi volali, že odchádzajú z Cirkvi, pretože boli veľmi znepokojení. Jedna žena sa mi preto rozplakala do telefónu. Vnímali to ako legitimizovanie zla zo strany Svätého Otca. Musel som im trpezlivo vysvetľovať, že nejde o oficiálne požehnanie a schvaľovanie homosexuálneho zväzku. Je to o požehnávaní ich ako ľudí.

Ľudia majú obavu, že zo strany Západu bude snaha pretlačiť legalizáciu homosexuálnych manželstiev.

Keby ku mne taký človek prišiel a povedal mi, aby som položil ruku na jeho hlavu a požehnal ho, prečo by som to nemal urobiť? Dám mu požehnanie, pretože je Božím dieťaťom, nie preto, že schvaľujem jeho konanie. Zároveň je na mieste, aby som ho ako biskup pozval k zmene a ukázal mu smer, ktorým by sa mal ako kresťan uberať. Mnohí ľudia mi však protirečili, pretože viac verili médiám. Majú prirodzenú obavu, že sa ich dotknú snahy zo strany Západu pretlačiť legalizáciu manželstiev rovnakého pohlavia aj u nás v Malawi.

Zrejme narážate na prípad Holanďana Jana Willema Akstera a malawijského transrodového muža Jana Gonaniho, ktorí požadovali v Malawi legalizáciu svojho manželstva…

Ľudia to nazývajú novým kolonializmom. Hovoria, že ak nás nazvete primitívnymi a necivilizovanými, je to v poriadku – zostaneme radšej pri svojej primitívnosti, ale nenúťte nás prijať niečo, čo protirečí prirodzenému zákonu. Preto hovorím aj o ľudských právach a slobodách. Nie sú tu nato, aby sme ich druhým vnucovali. Je to, ako keby sme my kritizovali Európu, pretože nepraktizuje polygamiu. Ako keby sme vám hovorili, že si musíte brať veľa manželiek, pretože mužov je menej.

Cirkev nie je proti týmto ľuďom. Modlíme sa za nich, liečime ich v nemocniciach, učíme ich v školách, ale priznanie manželstva je niečo iné. Zákon o manželstve je tam preto, lebo chráni naše kultúrne prostredie. Problémom je, že pod rúškom ochrany ľudských práv sa dnes ľudia snažia pretlačiť aj to, čo protirečí ľudskej prirodzenosti. Pritom Cirkev bola súčasťou tvorby ľudských práv a napokon zohrala kľúčovú rolu aj pri zrode samotnej Európskej únie.

Aké najväčšie pastoračné výzvy vnímate aktuálne vo svojej krajine?

V Malawi sa stretávam s problémom polygamie. Pre mužov je normálne mať viac žien alebo, naopak, pre ženy mať viac manželov. Často aj neoficiálne – muž má napríklad popri manželke ďalšie partnerky, s ktorými funguje bez toho, aby to jeho žena vedela. Snažíme sa ľudí učiť, aby k manželstvu pristupovali zodpovedne a s prísľubom vernosti. Tak ako to vnímam u vás v Európe.

Je polygamia častý jav aj medzi kresťanmi?

Nie taký častý ako u zvyšku populácie, ale stáva sa to. Polygamia je problém dokonca aj pre ľudí na dedinách, ktorí sa snažia viesť morálny život. Opúšťajú svoje manželky a nájdu si nové. Niekedy to potom končí tým, že muž opustí ženu so štyrmi či piatimi deťmi a založí si novú rodinu. Niektoré matky samoživiteľky sa preto snažím podporovať.

Niekedy ku mne prídu muži, ktorí chcú konvertovať na katolícku vieru, ale majú dve manželky, pričom s každou z nich majú viacero detí. Keď im poviem, aby jednu z nich nechali, tak tu stále visí otázka, čo s deťmi, ktoré potom stratia otca. Sú to náročné pastoračné výzvy.

Kňazi a biskupi v Malawi sa okrem pastoračnej služby venujú aj sociálnym problémom. Darí sa vám nachádzať si čas na stíšenie pri vašom nabitom programe?

Je to výzva. Aj biskupovi sa môže ľahko stať, že zanedbá modlitbu, lebo ho zavalí byrokracia, tlačové konferencie, stretnutia, rozhovory… Keď to všetko robíte bez toho, aby ste si nachádzali čas na Boha, váš život bude postupne upadať. Možno budete celý deň pracovať v domnienke, že to robíte pre Ježiša, no hlboko vo svojom vnútri budete prázdni.

Keď vidíme, že tí, ktorí sami nemajú čo do úst nám prinášajú dary, je to evanjelizácia aj pre nás duchovných.

Vo chvíľach pokušenia potom len ťažko vytrváte. Aj biskupovi sa môže stať, že si nájde ženu, pretože stratí fókus. V živote potrebujeme disciplínu, aby sme dokázali správne nasmerovať svoje túžby a žiadosti. Aby nás neovládali, ale aby sme ich dokázali podriadiť rozumu. A tomu sa učíme práve v modlitbe.

Duchovní v Malawi žijú najmä z podpory veriacich. Je veľmi inšpiratívne počuť, že aj napriek chudobe, v ktorej ľudia žijú, sa dokážu podeliť a dať vám všetko, čo majú…

Je to evanjelizácia aj pre nás duchovných, keď vidíme, že chudobní ľudia, ktorí sami nemajú čo do úst, nám prinášajú dary. Učia nás, aby sme neboli sebeckí a viac milovali. Ako by som mohol byť potom lenivý pomáhať druhým alebo odmietnuť tých, ktorí ma prosia o pomoc? Čím viac darov dostávam, tým viac sa musím modliť k Bohu, aby som ich vedel správne použiť. Pretože títo ľudia v nás vidia Krista. Neobetujú dary mne, ale Ježišovi. Takže to prijímam s veľkou pokorou.

Spomínali ste, že v Malawi je problém s pitnou vodou , pričom však asi jednu tretinu územia tvorí jazero. Kde je kameň úrazu, že ľudia vody nemajú dostatok?

To je práve tá irónia, že ľudia pijú špinavú vodu, pretože neexistuje systém na prívod čistej vody z jazera Malawi, na ktoré ste sa pýtali. Takýto projekt je na stole, ale je to miliardová investícia. Na dedinách pijú ľudia vodu z otvorených studní. Často nájdu len močarinu s kontaminovanou vodou. Aj preto máme problém s cholerou.

Veľkou témou na geopolitickej scéne je aktuálne vojna na Ukrajine, do ktorej je nejakým spôsobom zapojený už takmer celý svet. Vnímajú tento konflikt ľudia u vás?

Ľudia v Malawi sa modlia aj za Ukrajinu. Dokonca aj deti žehnajú ľuďom na Ukrajine, ale aj v Rusku alebo kdekoľvek inde, kde nie je pokoj. V dnešnom svete sa musíme mať radi. Nemôžeme pestovať nenávisť ani voči tým, ktorí nám robia zle. Vyjednávajme, diskutujme, hľadajme spoločnú cestu. Nato je tu diplomacia, aby sa konflikty nemuseli končiť vojenskou cestou.

Dnes zúfalo potrebujeme modlitbu, ktorá má moc obmäkčiť srdcia tých, ktorí ich majú stvrdnuté. Ako biskup verím v silu modlitby, ktorá môže zmeniť aj zdanlivo bezvýchodiskovú situáciu. Preto je modlitba tou najúčinnejšou „zbraňou“.

Aj v katolíckom učení existuje koncept spravodlivej vojny…

Samozrejme, keď ide o sebaobranu, nehovorím, že nemôžeš použiť aj zbraň, aby si sa ochránil pred nepriateľom, ktorý ťa chce zabiť. Súčasné vojny však nabrali už také rozmery, že aj samotní pápeži spochybnili koncept spravodlivej vojny. Hlavný zápas sa však začína v ľudskom srdci, nie na bojisku. Vždy keď zasievame dobro, objavia sa aj zlé semienka. Je to teda neustály boj po celý náš život. No nemôžeme to vzdať a jednoducho rezignovať.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Jedna odpoveď

  1. Ďakujem za tento otvorený rozhovor s biskupom z Afriky. Aj ja mám veľa obáv z toho, čo sa deje okolo nás. Myslím, že nám môže pomôcť, ak budeme prehlbovať svoju vieru v milosrdného nebeského Otca. Nebyť povrchnými veriacimi… Prosím Pána, aby moja viera a viera tých okolo mňa, bola pevná , zakotvená v Bohu. Preto má v poslednom období sprevádzajú slová žalmu 62/61: Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on ti dáva nádej…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články