Nedokázala som prestať cvičiť a obmedzovať sa v strave, aj keď mi už trčali kosti

V čase, keď TikTok zaplavuje nebezpečný trend „SkinnyTok“ propagujúci extrémne chudnutie a hladovanie, je dôležité počúvať hlasy ľudí, ktorí majú s poruchami príjmu potravy osobnú skúsenosť. Tento rozhovor prináša intímnu výpoveď ženy, ktorá už takmer 25 rokov bojuje s anorexiou – a otvorene hovorí o tom, ako sa z posadnutosti jedlom stala cesta späť k vlastnej hodnote, slobode a uzdraveniu.

Začnime vaším príbehom. Ako sa u vás vyvinula porucha príjmu potravy a ako sa začala prejavovať vo vašom každodennom živote?

Už v dvanástich rokoch som sa vo svojom tele cítila nepríjemne. Z tohto obdobia mám dokonca záznamy v denníku, v ktorých hovorím o tom, že chcem držať diétu, schudnúť a cvičiť. Teraz viem, že moja porucha príjmu potravy pramenila najmä z môjho nízkeho sebavedomia a presvedčenia, že nie som taká zábavná, šikovná, krásna ako ostatní.

Ako dieťa som si myslela, že ľudia ma budú mať radi len vtedy, keď budem chudá a vyšportovaná. Môj život pohltili pravidlá stravovania. Boli úplne náhodné a nezmyselné, ale dávali mi pocit kontroly. Pravidlá sa v priebehu rokov menili, ale prísnosť a pocit viny boli vždy rovnaké.

Kedy nastal moment, keď ste si uvedomili, že porucha príjmu potravy zašla príliš ďaleko a musíte so sebou začať niečo robiť, inak vás zničí?

Namiesto slova „zničí“ by som skôr povedala „pohltí“. Keď som bola v poruche príjmu potravy najhlbšie, pohltila môj život. Všetko sa točilo okolo jedla a cvičenia. Premeškala som rôzne spoločenské podujatia, oslavy, stretnutia a prišla som o priateľov, pretože som vždy uprednostňovala jedlo.

Moja porucha príjmu potravy zasahuje do všetkých oblastí môjho života – do fyzickej, psychickej, sociálnej či emočnej.

S poruchou príjmu potravy bojujem už takmer 25 rokov a prežila som veľa vzostupov a pádov, čo znamená, že som sa viackrát ocitla na dne. Pamätám si však na jeden moment, keď som si uvedomila, že takto to už ďalej nejde.

Môžete nám tento moment priblížiť?

Bolo to počas vysokej školy, keď som neprijímala už takmer žiadnu stravu. Pozrela som sa do zrkadla a bola som znechutená svojím telom. Vedela som, že som príliš chudá. Trčali mi kosti, vypadávali mi vlasy, mala som hormonálne problémy a akékoľvek oblečenie, ktoré som skúsila, mi bolo veľké. Napriek tomu som však nedokázala prestať cvičiť a obmedzovať sa v strave.

Hoci v tom čase som už nechcela schudnúť – v skutočnosti som chcela pribrať –, nevedela som prestať s nutkavým správaním ako kontrola stravy a obsesívne cvičenie. V tej chvíli som si uvedomila, že moja porucha príjmu potravy sa netýka len jedla alebo môjho tela, ale zasahuje do všetkých oblastí môjho života – do fyzickej, psychickej, sociálnej či emočnej.

Čo ste v tej chvíli najviac potrebovali od ľudí okolo seba?

Súcit. Viem, že poruchy príjmu potravy bežným ľuďom nedávajú zmysel. Je ťažké niekomu vysvetliť, že ste hladná, ale nechcete jesť. A môže byť neuveriteľne ťažké byť v blízkosti niekoho s poruchou príjmu potravy, pretože jediné, čo chcete, je pomôcť mu, ale pokiaľ nie je pripravený urobiť zmenu, nemôžete urobiť nič.

Keď som bola hlboko v poruche príjmu potravy, odstrčila som veľa ľudí – bolo jednoduchšie byť sama, ako sa snažiť viesť spoločenský život. Najväčšiu zmenu priniesli ľudia, ktorí sa ma snažili pochopiť. Možno nedokázali úplne pochopiť, čím som prechádzala, ale nevzdali to so mnou. Podporovali ma, ako len mohli, a boli zhovievaví, keď som im nemohla byť vždy k dispozícii (čo bolo často).

Čo vám najviac pomohlo na ceste k uzdraveniu?

Nájdenie správneho liečebného tímu. Každý človek s poruchou príjmu potravy je iný a práca s ľuďmi, ktorí vás vnímajú v celej vašej jedinečnosti a dokážu vám vyjsť v ústrety tam, kde sa práve nachádzate, je v procese zotavovania kľúčová. Takisto budovanie sebaúcty, ktorá u mňa bola od detstva narušená, bolo tiež veľmi dôležitou súčasťou procesu.

Naučila som sa rozoznať hlas poruchy príjmu potravy od svojho zdravého hlasu.

Porucha príjmu potravy pramenila z presvedčenia, že musím byť výnimočná, inak ma ľudia nebudú mať radi. Nikdy som neverila tomu, že som „dosť“. Až keď som sa začala konfrontovať so svojím príbehom, prestala som vnímať poruchu príjmu potravy ako cestu k výnimočnosti.

Počas toho, ako ste zápasili s poruchou príjmu potravy, ste začali trénovať na Bigfoot 200 – neuveriteľne náročný 321-kilometrový ultramaratón. Ako porucha ovplyvnila vašu schopnosť trénovať a podávať výkony?

Je dôležité rozlišovať, že počas tréningu na Bigfoot som nebola v zajatí poruchy, ale v procese zotavovania. Nikdy by som sa na takéto podujatie nepustila, keby som bola práve hlboko ponorená v poruche príjmu potravy – nielen preto, že by som to fyzicky nezvládla, ale aj preto, že by to bolo neuveriteľne nebezpečné.

Ako prebiehal proces zotavovania?

Zotavenie vyzerá u každého inak, ale pre mňa je to nepretržitý proces. Možno jedného dňa nebudem musieť na jedlo myslieť vôbec, ale zatiaľ si musím dávať pozor, aby som jedla dostatočne – najmä keď trénujem na niečo také náročné, ako je ultrabeh Bigfoot.

Počas prípravy som spolupracovala s dietológom, aby som mala istotu, že prijímam dostatok kalórií a živín, ktoré moje telo potrebuje na energiu a regeneráciu. Boli chvíle, keď som psychicky bojovala s množstvom jedla, ale naučila som sa rozoznať hlas poruchy príjmu potravy od svojho zdravého hlasu – a práve ten mi pomáha zvládnuť ťažšie momenty. Viem, že moje telo funguje najlepšie vtedy, keď je dobre vyživované, a ak chcem zvládnuť extrémne preteky, musím sa o svoje stravovanie starať svedomito.

Čo vám pomáha zostať pri zemi a vyhnúť sa opätovnému upadnutiu do recidívy?

Keď si spomeniem, ako som sa trápila pri poruche príjmu potravy, a keď si uvedomujem, že pri podvýžive nemôžem robiť veci, ktoré milujem (napríklad behať), viem, že sa tam už nikdy nechcem vrátiť. Aktívne tiež navštevujem terapeuta a neustále sa učím bojovať proti správaniu a motivácii, ktoré živili moju poruchu príjmu potravy.

Váš príbeh ukazuje, že porucha príjmu potravy nikdy nie je len o jedle. Aké emócie a neuspokojené potreby sa skrývali pod povrchom?

Uf, toto je ťažká otázka, na ktorú ešte stále hľadám odpovede… Aj keď sa možno nikdy nedozviem, čo presne moju poruchu príjmu potravy spôsobilo, môžem s istotou povedať, že významnú rolu zohralo príliš nízke sebavedomie.

Keď som vyrastala, nikdy som sa necítila dosť pekná, múdra, zábavná či vyšportovaná. Porucha príjmu potravy ma robila „výnimočnou“. Dávala mi pocit jedinečnosti, ktorý som tak veľmi potrebovala.

Moja sebaúcta začala úplne závisieť od toho, či som štíhla a či mám kontrolu nad jedlom a cvičením. Vďaka terapii som sa naučila (a stále sa učím), že moja hodnota nezávisí od žiadnej z týchto vecí. Som jedinečná a výnimočná len preto, že som. Nie je ľahké sa to naučiť a musím si neustále pripomínať, že hodnota nie je založená na váhe, na tom, koľko dokážem zabehnúť a aké výkony podám.

Keď sa spätne obzriete, súvisela vaša kontrola stravy so snahou udržať si kontrolu nad svojím vlastným životom? Bola pre vás porucha v istom zmysle aj mechanizmom zvládania náročných životných situácií?

Pre mňa bola porucha príjmu potravy stopercentným mechanizmom zvládania. Používala som ju ako spôsob odvrátenia pozornosti od skutočných emócií, ktoré som zažívala – nízkeho sebavedomia, pocitu viny, hanby, smútku, osamelosti, úzkosti…

Poruchu príjmu potravy som využívala ako výhovorku, aby som sa vyhla veciam, ktoré mi boli nepríjemné.

Čím dlhšie som mala poruchu príjmu potravy, tým ťažšie bolo neoprieť sa o ňu vždy, keď som čelila nejakej výzve. Využívala som ju ako výhovorku, aby som sa vyhla veciam, ktoré mi boli nepríjemné, čo viedlo k tomu, že som si nechala ujsť veľa dôležitých momentov zo svojho života.

Svoju skúsenosť s poruchou príjmu potravy ste sa rozhodli preniesť aj na filmové plátno. Dokument Za cieľovou čiarou mapuje vašu cestu od života s poruchou až po zotavovanie. Aké pre vás bolo vyjsť na verejnosť so svojím príbehom a ukázať svoju zraniteľnosť?

Rozprávať otvorene o téme, ktorá sa dotýka toľkých ľudí, bolo pre mňa desivé. Najťažšie bolo súhlasiť s tým, že „vyjdem s kožou na trh“. Obávala som sa obvinení zo strany niektorých ľudí, že propagujem alebo podporujem správanie spojené s poruchami príjmu potravy. Ako človek, ktorý zápasil so sebaúctou a nízkym sebavedomím, som mala strach, že budem pôsobiť zle alebo že nedokážem svoj príbeh vyjadriť tak, ako ho naozaj cítim.

Vedela som, že moja skúsenosť neosloví každého – no to mi neprekážalo. Predovšetkým som si však želala, aby moje slová nikoho nezranili. Aj preto som si uvedomovala, aké dôležité je nájsť produkčný tím, ktorý má s poruchami príjmu potravy aspoň nejakú skúsenosť.

Boli ste spokojná s tým, ako sa film vydaril?

Z väčšej časti áno. Samozrejme, sú veci, na ktoré sa teraz pozerám inak a ktoré by som rada zmenila, ale jednu vec nikdy neoľutujem – svoju úprimnosť. V dobrom aj zlom, toto je môj príbeh, a ak sa s filmom stotožní čo i len jeden človek a inšpiruje ho na ceste k uzdraveniu, všetko to úsilie malo zmysel.

Podľa štatistík viac ako 85 % profesionálnych športovcov spĺňa kritériá pre poruchy príjmu potravy, čo je skutočne alarmujúce číslo. Prečo sú podľa vás práve športovci takou zraniteľnou skupinou?

V profesionálnom športe sú nutričné úpravy nevyhnutné, ale práve tu je veľmi tenká hranica medzi zdravými zmenami a začiatkom poruchy príjmu potravy. Športovci sú často pod tlakom dosahovať maximálnu výkonnosť a pritom dobre vyzerať.

Musíme prestať oslavovať extrémne chudé telá ako štandard zdravia a krásy.

Kultúra „vyššej výkonnosti“ spojená s tlakom na vzhľad vytvára prostredie, kde sa poruchy príjmu potravy ľahko rozvíjajú – a zároveň sa často ospravedlňujú alebo ignorujú.

Ako sa podľa vás musí zmeniť spôsob, akým hovoríme o poruchách príjmu potravy – v športe a v spoločnosti? Čo podľa vás v tejto diskusii chýba?

Musíme prestať oslavovať extrémne chudé telá ako štandard zdravia a krásy. Musíme si uvedomiť, že poruchy príjmu potravy nepoznajú vek, pohlavie, rasu ani váhu. V športe aj v spoločnosti potrebujeme vytvárať prostredie, kde je úplne normálne hovoriť o mentálnom zdraví a kde vyhľadanie pomoci nie je znakom slabosti, ale odvahy.

Sociálne médiá prispievajú k nárastu porúch príjmu potravy tým, že propagujú zidealizované obrazy ľudského tela. Myslíte si, že šírenie úprimných a najmä reálnych príbehov ľudí, ktorí si prešli poruchou príjmu potravy, môže pomôcť destigmatizovať toto ochorenie a podporiť otvorenejší dialóg o duševnom zdraví?

Áno! Sociálne médiá môžu byť veľmi škodlivé, ale môžu byť aj mocným nástrojom. Bolo by skvelé, keby bolo viac ľudí úprimných a otvorených vo všetkých oblastiach života. Väčšina toho, čo vidíme na sociálnych sieťach, je falošná. Ľudia používajú filtre a photoshop na zmenu reality.

Zverejňujeme len to, čo chceme, aby ľudia videli. Navyše, sme bombardovaní fotografiami nádherných, štíhlych celebrít, ale nie sme zasvätení do toho, koľko času a peňazí sú schopné vynaložiť na to, aby takto vyzerali.

Poruchy príjmu potravy čoraz častejšie postihujú mladé dievčatá, ktoré sa snažia naplniť nerealistické ideály krásy – niektorým z nich sa dokonca ani po liečbe neobnoví menštruačný cyklus. Čo by sme podľa vás mali zmeniť, aby sa tento trend zastavil?

Musíme podporovať sebavedomie a prestať sa zameriavať na nezdravé a nedosiahnuteľné štandardy krásy. Váha by NIKDY nemala byť meradlom hodnoty človeka. Neexistuje také niečo ako „dokonalé telo“, pretože telo každého človeka je iné. Buďme vďační za zdravie, nech je naša veľkosť akákoľvek, a prestaňme médiám diktovať, čo je krása.

Prestaňme tiež stigmatizovať jedlo! Neexistuje nič také ako „dobré“ a „zlé“ potraviny. Ak už nikdy nebudem musieť počuť vetu „To za tie kalórie nestálo“, budem spokojná. Jedlo by v nás nemalo vyvolávať pocit viny!

Aký máte dnes vzťah k jedlu? Dokážete žiť slobodne bez toho, aby ste museli neustále kontrolovať svoje jedlo a jeho obsah?

Ešte som nedosiahla stav, keď by som sa od jedla úplne oslobodila, ale môj vzťah k nemu je už zdravý. Keď som bola poruchou úplne pohltená, vnímala som len jeden hlas, a to hlas poruchy príjmu potravy. Hoci je tento hlas vo mne stále prítomný, už v sebe počujem aj iný, ktorý je teraz oveľa hlasnejší.

Varovným signálom môže byť aj nadmerné cvičenie, najmä ak priamo súvisí s množstvom prijatej stravy.

Dokážem rozpoznať, keď sa ku mne vkrádajú myšlienky kontrolovať si stravu, a dokážem im čeliť a neriadiť sa podľa nich. Mám nádej, že keď budem pokračovať na ceste zotavovania, hlas poruchy bude stále tichší a jedného dňa úplne zmizne.

Aké varovné signály by sme si mali všímať, pokiaľ sa obávame, že niekto z našich blízkych by mohol bojovať s poruchou príjmu potravy?

Každý človek je iný a poruchy príjmu potravy sa môžu prejavovať rôznymi spôsobmi. V mojom prípade sa objavili napríklad prísne pravidlá týkajúce sa jedla – čo môžem jesť, kedy môžem jesť, v akom množstve a zložení. Taktiež som sa vyhýbala určitým skupinám potravín a situáciám, kde som nemala kontrolu nad tým, čo sa podáva – ako napríklad spoločné jedlá, oslavy či návštevy reštaurácií.

Zo skúsenosti viem povedať, že varovným signálom môže byť aj nadmerné cvičenie, najmä ak priamo súvisí s množstvom prijatej stravy – teda ak viac jedla automaticky znamená potrebu viac cvičiť. Ak chceme byť oporou blízkemu, ktorý môže bojovať s poruchou príjmu potravy, dobrým východiskom je prejavovať mu empatiu a súcit.

Foto: Archív Marisy Pasnickovej.