Španielsky psychológ Iñaki Guerrero: Čím viac akceptujem seba samého, tým viac som schopný milovať druhých

Sebaúcta je základom dobrých a zdravých medziľudských vzťahov tak, ako sú vzťahy potrebné pre dobrú sebaúctu. Ide o celoživotný proces, ktorý je nesmierne dôležitý pre každú osobu. Viac nám porozprával španielsky psychológ Iñaki Guerrero.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Iñaki Guerrero bol aj hosťom bezplatného online webinára na tému: Ako byť šťastný v medziľudských vzťahoch. 

V rozhovore si prečítate: 

  • aký je vzťah medzi sebaúctou a sebaprijatím
  • ako budovať dobrú sebaúctu u detí
  • ako dobré vzťahy vplývajú na osobný rozvoj
  • prečo nízka sebaúcta spôsobuje, že sa uzatvárame do seba

Aby sme predišli nedorozumeniu, moja prvá otázka smeruje k tomu, aký je rozdiel medzi sebaúctou, sebaprijatím a sebadôverou. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že tieto aspekty sú prepojené.

V skutočnosti je to trochu komplikované, lebo na jednej strane dobrá sebaúcta poukazuje na dobré sebaprijatie. To je prvá vec, čo je potrebné pochopiť. Ak sa neprijmeme dostatočne, ťažko budeme mať dobrú sebaúctu. V podstate sebaúcta znamená doslova mať v úcte seba samého, teda akceptovať sa. V istom zmysle je to rovnocenné.

Sú osoby, ktoré si myslia, že ak chceme mať dobrú sebaúctu, je potrebné mať niečo pozitívne, dôležité, nejakú kvalitu, nejakú špeciálnu vlastnosť či dosiahnuť nejaký úspech, ktoré nám pomôžu cítiť sa dobre sami so sebou. Avšak nie je to pravda, lebo sebaúcta v podstate znamená prijatie a nie úspech. Je to veľmi zaujímavé, lebo je pravda, že úspech môže dopomôcť k dosiahnutiu lepšej sebaúcty.

Často sa stáva, že niektoré osoby majú veľký úspech a zlú sebaúctu, lebo neprijímajú seba samých. Úspech totiž nestačí, lebo niekedy sa v našom podvedomí nachádzajú rany, ktoré vytvárajú negatívny obraz o nás samých, čo spôsobuje, že sa následne odmietneme. V takom prípade ani všetky úspechy nedokážu zmeniť tieto podvedomé myšlienky o nás samých.

Osoba, ktorá má dobrú sebaúctu, nepotrebuje vynikať. Ten, kto potrebuje vynikať či ukázať, aký je skvelý, má nízku sebaúctu.

Niekedy môžeme mať taký negatívny obraz o sebe, že budeme interpretovať všetko to, čo je dobré v živote, všetky úspechy slovami „bola to náhoda, pomohli mi iní, ale ja nie som toho schopný, je to zhoda okolností“. Mám tendenciu podceňovať sa alebo neoceniť pozitívne časti života. A naopak, všetko to, čo ide zle, je okamžite vnímané spôsobom „myslím si, že všetko zlé v mojom živote, je moja vina, a naopak, všetko čo dobré, je len náhoda, lebo niekto mi pomohol“. Podvedomie má stále túto tendenciu a neberie do úvahy veci, ktoré idú proti tomu, čo si myslí. Ak máme nízku sebaúctu, obraz o nás samých je zlý. Máme tendenciu nevidieť alebo vidieť len určité veci. Dívame sa len na tie negatívne.

Ak som správne pochopil, tak je možné povedať, že na jednej strane sebaprijatie vedie k dobrej a správnej sebaúcte. A na druhej, že je možné hovoriť o nízkej alebo falošnej sebaúcte? Môže teda existovať sebaúcta bez sebaprijatia?

Áno, občas sa to stane. Stojí za povšimnutie, že občas môžeme počuť: „Pozri sa, ten má takú impozantnú sebaúctu, že sa cíti dôležitejší ako zvyšok ľudstva. Stále hovorí o sebe a o svojich úspechoch.“ Toto však nie je znakom dobrej sebaúcty, to je nafúknutá sebaúcta, falošná. Osoba, ktorá má dobrú sebaúctu, nepotrebuje vynikať. Ten, kto potrebuje úspech, vynikať či ukázať, aký je skvelý, má nízku sebaúctu. Keďže neverí v seba, podceňuje sa, potrebuje vonkajšiu kompenzáciu, aby sa cítil dobre. A to je znakom nízkej sebaúcty, nie tej dobrej.

Ja hovorím, že sebaúcta nie je ani veľmi nízka, ani veľmi vysoká. Sebaúcta je sebaúcta. Máš ju alebo ju nemáš. To znamená, že buď sa akceptujem, alebo nie, prípadne, ako sa akceptujem. Myslieť si, že som dôležitejší ako zvyšok ľudstva nie je znakom dobrej sebaúcty, ale chybnej. Je pozoruhodné, že pokora je totiž charakteristika osoby, ktorá má dobrú sebaúctu.

Často vidíme ľudí, ako vravíte, s nafúknutou sebaúctou a pomyslíme si, akí sú šikovní a podobne. Ale v skutočnosti to neznamená, že táto osoba sa vnútorne má dobre, že je šťastná.

Presne tak. Úspechy môžu pomôcť k dobrej sebaúcte, ale nestačia. Na druhej strane, môžeš nemať úspechy, ale zasa mať dobrú sebaúctu.

Úspechy môžu pomôcť k dobrej sebaúcte, ale nestačia. Na druhej strane, môžeš nemať úspechy, ale zasa mať dobrú sebaúctu.

Sebaúcta, ako o tom píšete vo vašich knihách, sa buduje od detstva, preto je to obdobie dôležité. Ale ak sa nám nepodarilo vybudovať ju v detstve, neznamená to, že všetko je stratené. Je to totiž celoživotný proces. Možno je to ťažšie, keď sme už dospelí, lebo základy už sú postavené. Ako môžeme rásť v sebaúcte? Čo môžeme robiť?

Je dôležité pochopiť, ako vravíte, že základy sebaúcty sa budujú počas detstva, v prvých rokoch života. Dieťa nevie, či je pekné, dobré, inteligentné. Sú to druhí, čo mu to dávajú pochopiť. Keď dieťaťu stále niečo vyčítame, bude si myslieť, že je zlé, lebo jeho zrkadlom je mienka druhých. Preto vo výchove je veľmi dôležité dať pochopiť dieťaťu, že je stále hodné lásky, byť prijaté. Lebo to je základom sebaúcty. A teda, aj keď robím chyby, spravím niečo zlé, stále som hodný toho, aby som bol milovaný. Robím zlé veci, ale nie som zlý. Robím hlúposti, ale nie som hlúpy.

Je veľmi dôležité držať sa toho vo výchovnom procese. Žiaľ, občas sa toho nedržíme, lebo máme snahu napravovať chyby. Nedostatočne zdôrazňujeme dieťaťu, že pre jeho chybu sa naňho nedívame zle, že ho nemáme menej radi. Toto je veľmi dôležité dať pochopiť dieťaťu, lebo niekedy tieto výchovné chyby môžu uňho vzbudiť práve takéto pocity. Dieťa, ktoré nedostáva náklonnosť a pozornosť, o ktoré sa nestaráme, si myslí, že za veľa nestojí, že je v ňom niečo, čo spôsobuje to, že ľudia ho nemajú radi. Má tendenciu obviňovať seba samého z odmietnutia alebo z negatívnej črty, ktorú mu pripisujú druhí. Stále je v stave obrany alebo vyhľadávania kompenzácií. Snaží sa byť najlepší vo všetkom, premáhať sa, vynikať. Nepretržite žije v silnom napätí.

Tento mechanizmus podvedomia, teda tá tendencia stále sa obviňovať z negatívnej črty, ktorú mi pripisujú iní, je veľmi kuriózna. Naopak, keď je pozitívna, tak ju takto nevnímam. Preto je veľmi dôležité dať pochopiť dieťaťu bezpodmienečnú lásku. Toto je základ: „Ty si hodný toho, aby si bol milovaný! Mám ťa rád, lebo si osoba hodná lásky, lebo v tebe je niečo veľké. Potom, ak si spravil niečo zlé, musím ťa potrestať. Ale ty nie si to, čo si spravil!“ Vo výchovnom procese, ako som už spomínal, sa na to neprihliada. Takto je možné zanechať u dieťaťa rany, teda negatívne podvedomé myšlienky o sebe.

Aj keď v detstve nás môžu zasiahnuť rany alebo výchovné chyby, logicky, keď dospejeme, je možné tieto podvedomé rany vyliečiť. Je potrebné iniciovať proces osobného zrenia za účelom zlepšenia sebaúcty. Nenechať, aby všetko miesto zabrala pozornosť voči sebe samému a neustály strach a napätie.
Je veľmi dôležité pochopiť, že úspechy môžu pomôcť k dobrej sebaúcte, ale nestačia. Na druhej strane, môžeš nemať úspechy, ale zasa mať dobrú sebaúctu.

Spomínam si na jedného španielskeho priateľa, ktorý bol veľmi jednoduchou osobou. Vyštudoval len základnú školu, aj to s ťažkosťami. Dokonca aj po fyzickej stránke bol osobou, ktorá nemala nejaký špeciálny vzhľad. On si bol veľmi dobre vedomý toho všetkého, že nevedel toho veľa, dokonca nehovoril dobre po španielsky. Bol si vedomý svojich nedostatkov, ale nerobil si z toho žiadny problém.

Lebo sa akceptoval…

Presne tak, akceptoval sa a bol taký úžasný, že každý chcel byť s ním. Bol pokojnou a veselou osobou, stále mierumilovný, vtipný. Napriek tomu, že fyzicky či psychologicky nemal nič špeciálne, ako osoba bol úžasný, mal neuveriteľnú sebaúctu. Osoba s dobrou sebaúctou vytvára okolo seba niečo veľmi pekné a prináša so sebou schopnosť darovania.

Z toho, čo vravíte, chápem sebaúctu ako niečo vzťahové. Ak sa individuálne chcem mať dobre, je potrebné, aby som mal dobrú sebaúctu. Ale ak chcem mať dobrú sebaúctu, je potrebné budovať sociálne vzťahy, dobré a hlavne zdravé priateľstvá. Tieto vzťahy sú potrebné, aby moja sebaúcta rástla. Teda oba aspekty sú prepojené a vzájomne závislé bez toho, aby sme absolutizovali jeden či druhý.

Áno, oba aspekty sú rovnocenné. Nevie sa, čo je prvoradé: sebaúcta či dobré vzťahy. Dobré vzťahy plodia dobrú sebaúctu alebo sebaúcta plodí dobré vzťahy? Jedno aj druhé tvrdenie je pravdivé, a preto idú spolu. Je to dôležité. Preto v mojej knihe o ľudských vzťahoch je dôležité hovoriť o sebaúcte, lebo tá je ich základom. Zároveň dobrá sebaúcta rastie v takom rozsahu, aké dobré sú vzťahy.

Existujú edukačné techniky, ktoré to potvrdzujú. Jedna z nich, „Golden5“, sa stala v určitej dobe veľmi známou. Spočíva v tom, že v triede sa všetci zamerali na jedného žiaka, ktorý mal ťažkosti. Pripravil sa plán s cvičeniami, ktoré robili spolužiaci počas obdobia pár mesiacov, aby mu pomohli vyniknúť. Takto sa mu snažili pomôcť, aby sa cítil lepšie, prijatý, milovaný. Zaujímavosťou je, že daný žiak sa začal okamžite zlepšovať v školských výsledkoch. Prečo? Lebo sa zlepšovalo jeho vnímanie seba samého tým, že videl, že ostatní ho vnímali pozitívne, a tak sa zlepšovala aj jeho sebaúcta. Keď sa zlepšuje sebaúcta, sebadôvera rastie tiež, a tak sa zlepšujú aj jeho schopnosti. Aspoň sa snaží viac využívať všetky svoje schopnosti, cíti sa bezpečne. Všetko je prepojené.

Sebaúcta sa rodí zo vzťahov podľa toho, ako sa so mnou zaobchádza, keď som dieťa, a rastie alebo sa zhoršuje so vzťahmi.

Carl Rogers, americký psychológ, terapeut a humanista vravel, že ak budem mať môjho klienta tak rád a umožním mu, aby sa mnou cítil bezpodmienečne milovaný a akceptovaný, vtedy on začne cítiť, že je tým, kým stále chcel byť. Ak mu to umožním, začne prijímať seba samého takého, aký je a zlepší svoju sebaúctu. Práve preto sú dôležité naše vzťahy, aby sa zlepšila sebaúcta.

Sebaúcta sa rodí zo vzťahov podľa toho, ako sa so mnou zaobchádza, keď som dieťa, a rastie alebo sa zhoršuje so vzťahmi. Lebo môže sa aj zhoršiť. Vo všeobecnosti, ak základná sebaúcta je dobrá, tak má tendenciu sa takou aj udržať. Avšak ak mám deficit základnej sebaúcty, ten vypláva na povrch v niektorých situáciách. No stále ju dokážem kontrolovať, lebo v mojom živote sa veci vyvinuli dobrým smerom. Ale ak sa náhle dostanem do ťažkej situácie, napríklad ak mi v práci z nejakého dôvodu robia peklo, je možné, že sa môj deficit sebaúcty, ktorý mi doteraz nerobil problémy, prebudí. Prebudí sa a tým náhle začne klesať moja sebaúcta. To je prípad zlého zaobchádzania v súvislosti s tým, čo sa volá „mobbing“. Práve ten môže zničiť osoby, lebo prebudí ich deficit sebaúcty a úplne ju potopí. A to je hrozné.

Často, ak nie stále, máme tendenciu zameriavať sa na negatívne veci. Aj keď z desiatich vecí povieme deväť pozitívnych a iba jednu negatívnu, práve tá vynikne. Súhlasíte?

Správne, je to tak. Ako keby sme povedali, že pozitívne veci sú pozitívne a nie je čo dodať. Už fungujú dobre, tak hovorme len o negatívnych. Len si neuvedomujeme, že nie sme robotmi a máme emócie, pocity a rany, ktoré súvisia s touto sebaúctou.

Stále pripomínam, že ak musíš pokarhať dieťa za niečo zlé, čo spravilo, je dobré najprv mu povedať, čo spravilo dobre. „Pozri sa, všimol som si, že tento týždeň si bol úžasný, spravil si toto a toto dobre, som veľmi rád. Ale dnes si toto spravil zle. A to sa nesmie robiť. Ak to urobíš opäť, budem ťa musieť potrestať.“ Najprv si mu povedal, že si s ním spokojný. Následne, že si nespokojný s tým, čo urobil, ale nie s ním.
Tendencia nášho podvedomia je totiž povedať si, že keď mi hovoria, čo nie je dobré, tak mi vravia, že ja nie som dobrý, že nie som podstatný, že nie som schopný. Preto je veľmi dôležité vedieť rozlišovať medzi tým, čo robíš zle, a tým, kto si. A to je potrebné dať pochopiť preukazovaním uznania druhej osoby tak, ako sa dávajú pochopiť pozitívne veci. Ak preukážem uznanie druhej osobe, potom jej môžem predložiť hocijakú kritiku a ona sa nenahnevá. Prečo? Lebo vie, že ju mám rád, že ju akceptujem, že je schopná. A ak je o tom presvedčená, potom jej môžem povedať hocičo.

Spomínam si, že občas, aj počas terapií s nejakou osobou, som sa vyjadril kriticky na jej adresu a ona mi vravela: „Ak by mi to povedal niekto iný, tak by som sa nazlostil. Ale keď mi to vravíš ty, tak sa nezlostím, prijímam to dobre.“ Prečo? Lebo ten človek si bol istý mojím uznaním, a preto akceptoval kritiku, ktorá nespôsobovala to, že by sa cítil zle so sebou samým. Vedel, že som kritizoval jeden konkrétny bod, ale nekritizoval som jeho ako osobu.

Z toho všetkého mi vyplýva, že nielen sebaúcta, ale v istom zmysle celý psychický život je vzťahový. Teda nie je len čisto individuálnym aspektom, lebo sa buduje vo vzťahu s druhými. Vzťahy majú naň vplyv, a to si ani poriadne neuvedomujeme. Alebo máme tendenciu vidieť veci z čisto individuálneho pohľadu bez toho, aby sme sa na ne pozreli z toho vzťahového.

Áno. Je potrebné si uvedomiť, že individualistický postoj je obranným postojom. Bojím sa, že druhí mi povedia negatívne veci, že ma rania, a tak sa budem cítiť zle sám so sebou pre môj deficit sebaúcty. V takomto prípade jednou z foriem ochrany je snaha, aby moje vzťahy neboli veľmi blízke, teda budem udržiavať určitú vzdialenosť. Cítime sa spolu dobre, nehádame sa, ale ty zostaneš tam a ja tu. Je to určitý spôsob individualizmu, lebo pod ním sa ukrýva strach a ten pramení z deficitu sebaúcty.

Zdravé prostredie je prostredím, kde panuje dôvera. Nebojím sa ťa, lebo ty ma máš rád, lebo ma akceptuješ takého, aký som, a tak sa cítim slobodný, môžem sa slobodne vyjadrovať.

Zdravé prostredie je prostredím, kde panuje dôvera. Nebojím sa ťa, lebo ty ma máš rád, lebo ma akceptuješ takého, aký som, a tak sa cítim slobodný, môžem sa slobodne vyjadrovať. Môžem vyniesť na povrch aj moje nedostatky, lebo viem, že ty ma nesúdiš.

Je dôležité vytvoriť takéto dôverné prostredie v hocijakej skupine, komunite a tiež v pracovnom prostredí. Pretože v takejto dôvere sa cítim slobodný, oddýchnutý, nepotrebujem sa chrániť pred niečím alebo niekým. Viem, že všetci ma akceptujú takého, aký som, a ja akceptujem ostatných. Vidím nedostatky iných, ale aj napriek nim môžem niekoho obdivovať a cítiť sa s ním dobre. A ak sa ocitneš v takomto prostredí, cítiš sa ako doma, uvoľnený, cítiš sa dobre, oddýchneš si. Nemusíš niečo fingovať, môžeš byť sám sebou. A toto je veľmi pekné.

Ako vravíte, sme vzťahovými bytosťami. Nemôžeme žiť mimo vzťahov, potrebujeme ich. Ale často nám náš deficit sebaúcty spôsobuje strach z veľmi blízkych vzťahov.

Tento aspekt strachu je zaujímavý. Zdá sa mi, že je to práve strach, ktorý spôsobuje, že sa uzatvárame do seba. Strach z cudzinca, strach z toho, ktorý nie je taký ako ja, ktorý je odlišný, strach z toho, ktorý nemá tú istú vieru, tie isté presvedčenia. Ako keby sme sa cítili ohrození v našej identite. Je tento aspekt identity prepojený so sebaúctou? Nie je teda strach akýmsi motorom, ktorý vidí v druhom skôr nepriateľa ako priateľa?

Je správne to, čo vravíte o strachu a identite. Ak sa často identifikujem s mojimi hodnotami, s mojimi presvedčeniami a niekto ich spochybní, tak to spochybní mňa samotného. Rozumiete? Pre mňa je to strašné. Ak mi povie niekto, že Boh neexistuje a tí, čo v neho veria, sú hlupáci, tak sa začnem cítiť zle a hlúpo, lebo som veriaci. Prečo? Lebo vypláva na povrch môj deficit sebaúcty.

Naopak, ak si poviem, že verím v to, identifikujem sa s tým, ale viem, že mám hodnotu, že som schopný, že som hodný lásky, tak to, v čo verím, nerobí zo mňa hlupáka. Dokonca keď mám dobrú sebaúctu a som presvedčený, tak nemám strach spochybňovať svoje myšlienky, alebo ich vkladať do debaty s druhými. Ale ak mám nízku sebaúctu, robí mi to ťažkosti. Mám tendenciu veľmi emotívne obhajovať svoje myšlienky, lebo v podstate obhajujem seba samého, pretože sa s nimi príliš identifikujem. Mám pocit, že ak sa zrúti moja myšlienka, zrútim sa aj ja. To sa stáva v mnohých situáciách a diskusiách, v ktorých dialóg nie je možný. Ide napríklad o politické či náboženské témy. To sa deje, pretože v podstate ľudia bránia samých seba a nie svoje myšlienky. V takýchto prípadoch je veľmi zložité konať alebo hovoriť racionálne, lebo emotívnosť je silná a nedovoľuje, aby rozhovor prešiel na racionálnu stránku.

Každá kultúra má svoje pozitívne aj negatívne aspekty a je to normálne. Nemali by sme mať strach uznať ich nedostatky, lebo to neznamená, že sú horšie. Sú odlišné a to obohacuje.

Každá kultúra má svoje pozitívne aj negatívne aspekty a je to normálne. Nemali by sme mať strach uznať ich nedostatky, lebo to neznamená, že sú horšie. Sú odlišné a to obohacuje. 

A tak, ako vravíte, logicky máme strach z odlišného, z toho, ktorý nie je ako ja, lebo je inej kultúry, pochádza z inej krajiny, je inej ideológie, politickej strany, či iného vierovyznania. Všetko v nás spôsobuje strach. Naopak, ak mám istotu, poviem si, že viem, že mám nedostatky, ale viem tiež, že som hodný lásky, že mám hodnotu, aj napriek tomu, že sa môžem mýliť v mojich myšlienkach. Keď mám túto istotu, nebojím sa spochybňovať svoje myšlienky, svoju kultúru. Keď sa stretnú dve osoby s takýmto postojom, je možné viesť pekný dialóg. Vzájomne sa obohatíme, lebo sme viac otvorení prijať nové veci, ktoré mi vravia druhí.

Mohli by sme v istom zmysle povedať, že ak chcem vstúpiť do skutočného dialógu, je potrebné mať dobrú sebaúctu?

Presne tak.

Teda tí, ktorí majú problém viesť dialóg, majú nízku sebaúctu. To znamená, že predpokladom dialógu je práve sebaúcta a že dialóg nie je len o myšlienkach či hodnotách. Pokračujme však v téme identity, ktorá je v určitom zmysle aktuálna. Ako ju vnímate a aký je jej vzťah s hodnotami?

Logicky, každý z nás má svoje myšlienky, svoju kultúru. Ja si myslím, že je veľmi dobré mať rád svoju kultúru, svoj ľud, vlastné korene. Je to pekné a logické, lebo som rástol v tom prostredí, tieto hodnoty sa pre mňa stali veľmi dôležitými a podstatnými, lebo sú súčasťou môjho života a stotožňujem sa s nimi.

Ale je veľmi dôležité byť si vedomý toho, že sa mi páčia preto, lebo sú moje. Ja mám svoju identitu, som z tejto kultúry, z tejto krajiny, tohto náboženstva a podobne. Mám celý rad hodnôt a myšlienok, ktoré ma identifikujú, môj charakter a osobnosť či spôsoby správania. No zároveň neznehodnocujem kultúru druhého. Viac sa mi páči tá moja, je to logické. Ale to, že sa mi páči viac, neznamená, že je lepšia ako tá druhá. Ak druhý má dobré veci, tak ja som horší ako on? Ak má hodnoty, ktoré ja nemám vo svojej kultúre, tak tá jeho je lepšia? Vôbec nie. Môžem spoznávať iné kultúry, lebo sa tým obohacujem, no neporovnávam. To je dôležité.

A to je presne to, čo veľmi často robíme.

Veľmi často. Neustále sa porovnávame. Ak niekto iný má pravdu, tak ja som hlúpy. To je silná podvedomá myšlienka nízkej sebaúcty. Naopak, ak druhý má pravdu, je potrebné povedať: „Je to zaujímavé, obohacuje ma to, nenapadlo mi to, rozpoznávam pravdu v tom, čo hovorí.“ Nielenže je to veľmi pekné, ale je to postoj dialógu, ktorý poukazuje na to, že mám dobrú sebaúctu.

Ja si myslím, že je dobré mať vlastnú identitu a nemať strach. Moja identita môže byť zmiešaná, pretože napríklad môj otec je Európan a mama z Južnej Ameriky. Mám určitú identitu a tá sa rodí z týchto dvoch kultúr, v ktorých som vychovaný. To je moja osobná identita a mal by som si byť toho vedomý. Je pekné byť spokojný so svojou identitou a vedieť ju oceniť.

Ak všetko porovnávame, výsledok je, že niečo je lepšie a niečo horšie. Takýto postoj v prípade osôb, ako aj kultúr sa mi zdá chybný. Lebo v určitom zmysle je pohľad na druhého v podstate falošný.

Áno, istotne. Každá kultúra má svoje pozitívne aj negatívne aspekty, je to normálne. Nemali by sme mať strach uznať ich nedostatky, lebo to neznamená, že sú horšie. Sú odlišné a to obohacuje.
To iste platí v prípade osôb. Ja môžem mať veľa vedomostí v oblasti psychológie a vy napríklad v oblasti inžinierstva. To však neznamená, že vy ste lepší, lebo máte viac vedomostí v jednej oblasti. To s tým nemá nič spoločné. Máme rozličné bohatstvá. Ja mám nedostatky v inžinierstve a vy v psychológii. Vzájomne sa obohacujeme, vymieňame si myšlienky a táto odlišnosť je pekná.

C. S. Lewis, autor Kroník Narnie, napísal veľmi sympatickú knihu, ktorá sa volá Štyri lásky. Píše v nej o priateľstve ako o jednej z foriem lásky. Opisuje, ako sa niekto ocitne v kruhu svojich skutočných priateľov, pozrie sa dookola a povie si: „Čo som spravil pre to, aby som bol hodný takýchto skvelých priateľov?“ Toto je postoj zoči-voči priateľom. Postoj obdivovania. V skupine osôb, kde cítim dôveru, sa cítim dobre. A to aj napriek nedostatkom, ktoré sú stále prítomné. Aj napriek nim som schopný vidieť veľkosť a krásu druhých. Keď sú naše vzťahy takéto, všetci sa cítime uznaní a môžeme si zo seba aj uťahovať pre naše nedostatky. Avšak vieme, že ide len o uťahovanie, o hru, ktorá nemá váhu, lebo sa oceňujeme a máme sa radi.

Teda ak chcem byť šťastný, potrebujem mať dobrú sebaúctu? A čo sa týka vzťahov, ak chcem byť šťastný, je potrebné budovať dobré vzťahy, v ktorých sa môžeme otvoriť druhým a byť nimi prijatí. Tieto aspekty sa mi zdajú prepojené.

Áno. V podstate medziľudské vzťahy, dobré medziľudské vzťahy, sú našou úlohou ako osôb a ako ľudstva. Človek sa realizuje, dosahuje plnosť, keď má dobré medziľudské vzťahy. To je veľmi dôležité vedieť, lebo je to základ. Sami totiž nie sme schopní dosiahnuť túto plnosť, preto potrebujeme vzťahy. Sme vzťahovými bytosťami.

Mohli by sme povedať, že ak Boh nás stvoril na svoj obraz, stvoril nás vzťahových, pretože Boh je Trojica. Je Láska a my sme stvorení pre tento vzťah. A to, čo nás realizuje, je vzťah lásky. Čím je lepšia moja sebaúcta, tým som schopnejší milovať. Občas si myslíme, že milovať blížneho a milovať seba samého sú v protiklade. Lenže to tak vôbec nie je. Samotný Ježiš nám predsa vraví: „Miluj blížneho ako seba samého.“ Čo znamená, že čím viac milujem seba samého, tým viac milujem blížneho. Teda čím lepšia je moja sebaúcta, tým viac som schopný milovať blížneho. A psychológia to potvrdzuje.

To, čo vravíte, je veľmi dôležité. Stále totiž jestvujú tendencie, ktoré považujú sebaúctu za niečo egoistické. Prípadne toho, kto má dobrú sebaúctu, za niekoho egocentrického. Podľa toho, čo ste povedali, to tak nie je.

Je to naopak a je to istým spôsobom zvláštne. Schopnosť milovať je väčšia u tých, ktorí majú dobrú sebaúctu. V princípe egoistické osoby majú nízku sebaúctu. Čím egoistickejšia je osoba, tým nižšia je jej sebaúcta. A naopak, čím nižšia je sebaúcta, tým viac má daná osoba sklon byť egoistom. Prečo? Lebo osoba s nízkou sebaúctou je stále zaneprázdnená sama sebou. Vraví si: „Nemajú ma radi, neprijímajú ma, musí sa mi dariť v tých a tých veciach. A keď sa mi bude v nich dariť, tak ma druhí budú mať radi. Ak budem mať viac peňazí, následne budem mať viac vecí a pritiahnem ľudí, ktorí ma budú mať radi.“ Takéto osoby myslia stále na seba, hľadajú kompenzáciu ich deficitu sebaúcty. Naopak, ak má osoba dobrú sebaúctu, nepotrebuje nič. Akceptuje sa, je spokojná so sebou, a tak má tendenciu myslieť viac na iných.

Máme tendenciu hnevať sa na druhých, keď v nich vidíme veci, o ktorých si v hĺbke myslíme, že ich máme aj my a ktoré sa nám nepáčia.

Môže niekto prísť ku mne, začne mi nadávať a povie: „Iñaki, ty si nekompetentný psychológ, všetko robíš zle.“ V prípade, že mám nízku sebaúctu, začnem sa cítiť zle, brániť sa, nazlostím sa, budem urazený a odpoviem, že sa nemôže so mnou takto rozprávať, musí ma rešpektovať. Nastavím sa do obrannej pozície a začnem nadávať aj ja. Ale ak mám dobrú sebaúctu, moja tendencia bude skôr myslieť si: „Ako je možné, že mi to vraví? Možno som spravil nejakú chybu voči nemu.“ A opýtam sa dotyčnej osoby: „Povedz mi, spravil som niečo, čo ťa urazilo? Prepáč mi!“ Akceptujem, že môžem robiť chyby a spraviť druhému niečo zlé. V tom prípade sa budem snažiť pomôcť mu, aby sa necítil zle. Úplne sa zmení centrum pozornosti. Centrom pozornosti toho, kto má dobrú sebaúctu, je druhý. Centrom pozornosti toho, kto má zlú sebaúctu, je on sám. Rozumiete? Preto schopnosť milovať je veľmi prepojená so sebaúctou.

Čím viac milujem seba samého, akceptujem sa, tým viac som schopný milovať druhých, rozdávať sa, vychádzať zo seba. Keď sa dobre akceptujem, mám sklon akceptovať aj druhých. Keď akceptujem moje nedostatky, mám sklon akceptovať aj nedostatky druhých. Nezabúdajme, že máme totiž obranný mechanizmus projekcie, ktorý spôsobuje, že máme tendenciu hnevať sa na druhých, keď v nich vidíme veci, o ktorých si v hĺbke myslíme, že ich máme aj my a ktoré sa nám nepáčia.

Foto: Július Kotus

Iñaki Guerrero Ostolaza (1952) je španielsky klinický psychológ, pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na univerzite v Madride. Okrem práce psychoterapeuta vedie semináre a kurzy, v ktorých spája psychologické metódy s duchovnými hodnotami. Od roku 2021 žije v Brazílii. V našom vydavateľstve vyšli jeho dve knihy: Ako byť slobodný (2020) a Dvaja alebo viacerí. Medziľudské vzťahy ako zdroj šťastia (2021).

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články