Profesorka Szomolányi: Nejaký čas mi trvalo, kým som dokázala povedať slovo rakovina (rozhovor)

Poznáme ju ako profesorku politológie, osobnosť Novembra ´89 a členku VPN, ktorá roky komentuje spoločenské dianie na Slovensku a na Katedre politológie v Bratislave vychovala už niekoľko generácií politológov. No tentoraz sme sa s ňou rozprávali inak.

Spoločne sme sa vrátili do obdobia, keď sa dozvedela, že má rakovinu, a svet výkonnej ženy sa náhle zmenil. „Je jasné, že všetci musíme hrať s kartami, aké sme dostali. No rovnako mi šlo hlavou, že síce nie som svätá, no až toľko bolesti som si nezaslúžila,“ rozpráva prvýkrát verejne o období, keď – ako sama vraví – nedokázala myslieť na nič iné, len na to, ako prežiť. 

„Pamätám si, ako som v jeden deň išla ráno na odber krvi, potom rýchlo na fakultu na obhajobu doktorskej práce. Keď ostatní začali popíjať a oslavovať, ja som musela odísť na ožarovanie,“ spomína. „Striedanie týchto dvoch svetov na mňa doľahlo. Cítila som sa vyradená zo života.“

Ako rakovina menila ju, jej manželstvo i širšie vzťahy? A kde hľadala útechu v časoch akútnej bolesti? „Možno prvý raz v živote som si dovolila byť slabou a neskrývať svoju zraniteľnosť,“ hovorí vo veľkom rozhovore profesorka Soňa Szomolányi.

Počas choroby, ktorou si si pred rokmi prešla, si pocítila aj blízkosť smrti. Nie je pre teba nepríjemné na to spomínať?

Nie. Práve preto, že to dopadlo dobre. Aj keď niektorí hovoria, že z rakoviny človek nikdy nemôže celkom vyviaznuť. Potešilo ma nedávne stretnutie s profesorom Pechanom, ktorému som vďačná za vyliečenie. Vravela som mu: „Musí byť satisfakciou vidieť takto výsledky svojej práce, však?“ A on mi vraví: „Nie každý skončí tak dobre ako vy.“ Už je to štrnásť rokov, vraj som za vodou. 

Je to happyend, aj preto sa mi o tom hovorí ľahšie. Sama som prekvapená, ako rýchlo človek zabudne na fyzickú bolesť. Duševnú bolesť si pamätám dobre. No fyzickú nie, aj keď každý deň cítim isté dôsledky svojej choroby. A keby som mala zlatú rybku, tak by som ju poprosila, aby ich odstránila. No hneď si pomyslím: Buď rada. Je to len malá daň za to, že žiješ. A že žiješ naplno.

Poďme naspäť do tých okamihov, konkrétne do roku 2009. Ľudia ťa poznajú ako zdravú, aktívnu a výkonnú ženu – ako politologičku, komentujúcu spoločenské dianie. Ako si vôbec prišla na to, že máš možno rakovinu? 

Začala som mať problémy tráviaceho charakteru. Počas vyšetrenia, aj keď som bola utlmená, som vnímala, ako lekárka vraví, že sú tam nejaké polypy, ktoré treba chirurgicky odstrániť. Už toto zistenie sa mi ťažko prijímalo, hoci slovo nádor nepadlo. Až následne pri vyšetrení v Národnom onkologickom ústave (NOÚ) na Klenovej lekár potvrdil, že ide o malígny nádor. 

Pamätám si, že som bola vo svojej pracovni na katedre politológie, keď som sa telefonicky pýtala na výsledok histológie. Keď som sa ho dozvedela, vošla do mňa taká zlosť, že som rukou buchla do sklených dverí. Bolo tvrdé. 

Kto ťa pozná, vie, že toto nie je tvoj bežný prejav. Bola v tom bezmocnosť?

Skôr hnev, že ma moje telo takto zradilo. Veď som sa oň starala a žiadne z faktorov ako fajčenie, obezita či ťažká strava sa u mňa nevyskytovali a v nemocnici som krátko pobudla iba pri pôrode.

Komu si to povedala ako prvému?

Samozrejme, manželovi Janymu a ostatným najbližším z rodiny. Potom dlhoročnej priateľke Saške a dvom kolegyniam na katedre. Ďalším krokom bolo zistiť, či sú niekde v tele metastázy. Jedným z najhorších momentov bolo, keď som ráno nalačno vošla do čakárne na vyšetrenie CT. Bola plná deprimovaných a zúbožených ľudí. To ma zdeptalo. Mám patriť medzi nich? 

Mojou prvou reakciou v afekte bolo: Nie, ja to nebudem. Vybehnem do lesa nad Klenovou, stratím sa a žiadne liečenie nepodstúpim. Nech to príroda sama rozhodne. No napísala som správu priateľke Saške. Hneď mi zavolala, aj keď som nebola od plaču schopná rozprávať. Pomohla mi cez to prejsť– prijať, že som len na začiatku cesty a ďalej sa uvidí.

Zažila som predtým rôzne zlomeniny – nôh, rúk, stavcov. No toto bolo niečo celkom iné. Tomuto sa nedalo nijako utiecť.

Vrátila si sa vtedy do nemocnice?

Áno. Keď som si ľahla do CT prístroja, triasla som sa od zimy ako osika. Personál sa tomu čudoval, lebo všetkým ostatným pacientom je z vypitej kontrastnej látky práveže teplo. To však zrejme bola moja obvyklá reakcia na príliš veľký stres.

Ďalej som už v procese liečby postupovala krok po kroku – po termínoch ďalšej procedúry či vyšetrenia, deň po dni. Neuvažovala som v dlhšej časovej perspektíve. Nemyslela som na to, či sa z toho vyliečim. Iba na to, že zajtra musím ísť tam a tam. 

Dá sa tá fyzická bolesť vlastne opísať?

Tým, že nádor bol v centre tela, v tráviacom trakte, bolesť vyžarovala všade. Zažila som predtým rôzne zlomeniny – nôh, rúk, stavcov. No toto bolo niečo celkom iné. Tomuto sa nedalo nijako utiecť. 

Keď som mala po resekcii nádoru stómiu, teda umelý vývod z tenkého čreva, bolesti som nepociťovala. Bol to skôr praktický problém. Stále som musela riešiť, čo si oblečiem. A koža okolo začala svrbieť alebo sa zapaľovať. Stalo sa mi tiež, že sa tekutina zvnútra dostala von a musela som sa prezliekať. Komplikovalo to pohyb na verejnosti. 

Pamätám si aj moment, keď som si raz pri zaspávaní uvedomila, že som bez bolesti. Vtedy som si povedala: Keby mi niekto pred polrokom povedal, že budem mať stómiu, tak upadnem do depresie. A ja tu vlastne zažívam tichú radosť, že som bez bolesti, hoci s nepohodlnou stómiou. Človek si naozaj zvykne na všeličo, čo si v dobrých časoch nevie ani predstaviť.

Moja lekárka bola racionálny typ ženy s veľkou empatiou. Keď som jej vravela, že neviem, či to zvládnem, povedala mi: „Ale vy ste skutočne železná žena. Vy to zvládnete.“

Podľa čoho tak usúdila?

Neviem, asi ma chcela len povzbudiť. Neskôr som si uvedomila, že ma ľudia poznali ako dynamickú a výkonnú ženu. Zrejme preto očakávali, že tak pristúpim aj k chorobe. Tieto očakávania na mňa pôsobili sugestívne, bola som zvyknutá plniť nielen tie vlastné, ale aj očakávania ľudí, ktorí boli pre mňa relevantní. Predsavzala som si, že to nemôžem vzdať. 

Iste, prišli chvíle, keď to bolo horšie. Vyšetrenia, výsledky, operácia, pooperačné obdobie – striedali sa rôzne fázy. Najťažšie však bolo pre mňa zvládať bolesť po resekcii a odobratí stómie.

Zo športu som bola zvyknutá na zdravú záťaž, ísť niekedy v súťaži až na doraz. No táto bolesť bola objektívne taká silná, že jeden z lekárov, ďalší z mojich anjelov strážnych, ktorých som v ústave stretla, mi až dodatočne povedal, že si vtedy myslel, že to nezvládnem. Že to vzdám a požiadam o návrat k trvalej stómii.

Vo chvíli, keď som mala ešte pooperačnú triašku, som napriek svojmu rešpektu k vede potrebovala na povzbudenie skôr trochu ilúzie.

Mala si radšej, keď s tebou lekári hovorili priamo a nič neprikrášľovali?

Určite. Človek sa takto aspoň vyhne neskoršiemu sklamaniu. Ale neplatí to pre všetky situácie. Keď som sa už po zákroku preberala z anestézie, prišiel ma skontrolovať hlavný chirurg. Vravel mi, že existujú štyri scenáre ďalšieho vývoja. Tri neboli priaznivé. Pristupoval k tomu racionálne, zodpovedne a vedecky. 

No v danej chvíli, keď som mala ešte pooperačnú triašku, som napriek svojmu rešpektu k vede potrebovala na povzbudenie skôr trochu ilúzie. Nevyčítam mu to. Trochu ma precenil.

V hlbokých rozhovoroch s osobnosťami Slovenska sa rozprávame o udalostiach, ktoré ich vytvarovali nanovo. Ako sa stali tým, kým sú dnes? Akým spôsobom sa vysporiadali s utrpením, ktoré stretáva každého z nás? 

Viac o novej knihe Hĺbkovory nájdete v našej knižnej ponuke.