Neviditeľná „reťazová reakcia“

Ten deň bol plný neočakávaných správ, ale tá posledná bola veľmi bolestivá (nútená správa Katolíckej teologickej fakulty v Prahe). Hlboko ma to zasiahlo a zabolelo. Bolo to, ako keby som vyčítal Bohu a pýtal sa: „Ako je to možné?“ A hlavou mi prebehli myšlienky (nie práve príjemné) o tom, ako sa „odplatím“ tým, ktorí to spôsobili (v rozpore s veľkým kancelárom fakulty).

Vnútorne som bojoval so zlosťou a hnevom, ale zároveň som si uvedomil, že aj táto situácia je v Božích rukách a verím, že on vie, prečo to dopúšťa. Napriek tomu moja vnútorná zúrivosť nebola malá a radšej som si ani nezmeral krvný tlak.

Rozhodol som sa teda ísť na cintorín navštíviť svojich rodičov a poprosiť ich, aby mi vyprosili aj v tejto situácii vnútorný pokoj. Tentoraz som sa rozhodol nejsť autom, ale použiť verejnú dopravu. Čas v nej som chcel využiť na modlitbu ruženca i breviára.

Po ceste som sa zastavil na krátky rozhovor v nemenovanom malom kostolíku… Tam – a tiež na cintoríne – sa moje vnútro postupne upokojilo a dúfam, že sa „znormalizoval“ aj môj krvný tlak.

Keď som sa vracal z cintorína, nastúpil som do električky, ale všetky miesta boli obsadené. Hneď po zatvorení dverí sa náhle postavil mladý muž a uvoľnil miesto. Pochopil som, že ho uvoľnil pre mňa. Poďakoval som sa mu s úsmevom, ktorý mi opätoval.

O niekoľko zastávok neskôr nastúpilo do tej istej električky pár starších ľudí. Na chvíľu som zaváhal (veď vo vozni sedeli aj mladší ľudia ako ja), ale potom som vstal a uvoľnil im svoje miesto. Keď som sa postavil, vstal aj ďalší mladý muž a ponúkol mi prázdne miesto na sedenie.

Znovu sa na mňa usmial a ja som mu úsmev opätoval. Tentoraz som sa však usmial aj vo svojom srdci a poďakoval som Bohu za túto navonok neviditeľnú „reťazovú reakciu“. Bol to ďalší malý úsmev od Boha, ktorý mi pridal trochu pokoja a pripomenul mi, že on je tu…