O jednej nedeli skoro ako z telenovely

Zdroj:pexels.com
Ako sa z jedného nedeľného stretnutia vykľula celkom dobrá lekcia pre život.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Vitajte u nás, ja som Sonya, šum ventilátorov, rozmiestnených po prázdnom kostole, pretína zastretý, avšak pomerne silný ženský hlas. A kým ešte znie, jeho majiteľka kráča pokrivkávajúc priamo k nám. Nakláňajúc sa cez lavicu nám venuje srdečné objatie a bozk na jedno líce. Presne tak, ako je to tu v Uruguaji zvykom. Keďže je nedeľa a zatiaľ sme v celom chráme len traja – ona, manžel a ja –, zaujíma nás, či sa dnes omše vôbec dočkáme. 

Omša sa začína o jedenástej. Prišli ste trochu skôr, drahúšikovia, poznamenáva dáma v dôchodcovskom veku s úsmevom, ktorý sa jej odráža ešte aj v jej orieškovohnedých očiach. A usmievam sa aj ja. Nielen z tejto čírej miloty, ale aj preto, že za ten čas, čo som tu, som si opäť pripomenula, že slovo „trochu“ je veľmi relatívny pojem. Iné je totiž „trochu“ u nás na Slovensku, iné napríklad v Nemecku a iné v týchto končinách, kde aj rušný život jeden a pol miliónového hlavného mesta plynie akosi pomalšie.

Do začiatku omše nám teda v preklade slova „trochu“ zostáva ešte hodina. Aspoňže je tu vo vnútri príjemný chládok a nemusíme čakať vonku a opekať sa. Čas nám letí prekvapivo rýchlo. Ani si nestíham v tichu prezrieť všetky nuansy kostolíka, ktorý bol vraj kedysi obyčajnou kaplnkou, a už ožíva pohybom, zvukmi, krokov a hlasmi. 

Sonya ako domáca sa s prvými prichádzajúcimi veriacimi víta, samozrejme, rovnako vrúcne ako s nami. Po objatiach, bozkoch a smalltalkoch však prichádza prekvapenie. Netušiac ako, odrazu sa s manželom ocitáme v centre pozornosti skupinky niekoľkých dôchodkýň, všetko Sonyiných kamarátok. 

Doňa Blanca, doňa María, doňa Carmen, doňa Jul…, oslovuje každú osobitne a za každým oslovením nasleduje rovnaká veta: Toto sú naši noví hostia. On je Uruguajčan a ona Slovenka.Za touto prvotnou definíciou nasledujú ďalšie „dôležité“ informácie, ktoré za krátky čas stihla Sonya povyzvedať od môjho muža. Nestíham zachytiť každý detail, pozvanie na posedenie po svätej omši ani kompliment. Done si naše tváre, kam pristávajú ich vrúcne bozky, podávajú ako štafetu.

Po tomto nadšenom hromadnom privítaní si, vrchovatou mierou vybozkávaní a vyobjímaní, sadáme späť do lavice. Od toľkého smiechu cítim tlak na bránici aj v sánke.

Po tomto nadšenom hromadnom privítaní si, vrchovatou mierou vybozkávaní a vyobjímaní, sadáme späť do lavice. Od toľkého smiechu cítim tlak na bránici aj v sánke. Vidím, že aj na môjho muža je to dosť, a to je tunajší. Do začiatku omše zostáva pár minút, ale v kostole to akosi neutícha, práve naopak. 

Odrazu sa spoza starého piána na boku od oltára vynorí ďalšia doňa. Drahí moji, precvičíme si spolu úvodnú pieseň a žalm. Obzriem sa, komu je toto pozvanie ešte adresované, a veru v každej lavici za nami už sedí niekoľko osôb. V celom kostolíku ich narátam asi dvadsať. Až na jedného starčeka sú to všetko šedivé dámy. 

Začína sa teda skúška provizórneho zboru. Akustický klavír má však takú silu, že sotva počuť samotnú kantorku, nieto ešte niektoré jemné hlásky tetušiek za nami. Snažím sa zachytiť melódiu piesne, ale márne. Podobný problém má aj Sonya, sediaca pred nami. Myslím, že s touto piesňou nám bude musieť pomôcť kňaz, zamrmle si sama pre seba. 

Ani neviem prečo, odrazu sa mi vybaví obraz z filmu Sestry v akcii a v tej chvíli sa mi chce úprimne smiať ešte viac. Napokon ma v mojich rozlietaných predstavách vyruší zvonček. Začína sa omša a celé skromné domáce osadenstvo s dvoma hosťami sa stavia na nohy a začína spievať úvodnú pieseň o jednote najlepšie, ako len vie.

Je to zvláštne a v niečom nečakané, lebo čím sa z piesne stáva väčší chaos, tým mám silnejší dojem, že sa celý tento priestor napĺňa ešte väčšou radosťou a životom. Aký paradox – celá táto skúsenosť na tomto obyčajnom mieste a na prvý pohľad s takými obyčajnými dôchodkyňami, pomyslím si. Vlastne to beriem ako takú malú lekciu o nádeji, že staré nemusí znamenať automaticky niečo uzavreté, smutné a bez života, a to ani v Cirkvi.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Jedna odpoveď

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články