Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Synodálny proces sa začal v októbri 2021 na križovatke medzi nedôverou niektorých a nádejami mnohých, za účasti celého Božieho ľudu po boku biskupov, pričom spomedzi 400 účastníkov bolo prítomných 70 laikov a hlasovacie právo dostali aj ženy.
Téma synody znie: „Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia,“. Predmetom reflexie je Cirkev z hľadiska misie, ktorá upiera pohľad na svet. „Kresťanské spoločenstvo je vždy v službe ľudstva, aby všetkým ohlasovalo radosť evanjelia,“ pripomenul pápež František.
„Je to potrebné predovšetkým v tejto dramatickej chvíli našich dejín, keď víchre vojny a plamene násilia naďalej rozvracajú celé národy a krajiny.“
Téma synodality nie je kapitolou v traktáte o ekleziológii a už vôbec nie módnou záležitosťou, sloganom ani novým pojmom, ktorý by sme mali používať alebo zneužívať na našich stretnutiach. Nie! Synodalita vyjadruje podstatu Cirkvi, jej formu, štýl a poslanie. (František)
A ďalej hovorí: „Nie je potrebné vytvoriť inú Cirkev, je potrebné vytvoriť odlišnú Cirkev.“ Už nie hierarchickú a pyramídovú, ale takú, kde majú všetci pokrstení právo na slovo, kde každý niečo prináša, každý člen je v službe ostatným a každý nesie svoj diel spoluzodpovednosti, hoci každý iným spôsobom.
Synodalita znamená kráčať spolu pod vedením Ducha Svätého, Boha, ktorý je pre mnohých veriacich takmer neznámy. Základné otázky sú dnes tieto: Čo Duch Svätý chce od Cirkvi? Ako ohlasovať evanjelium ženám a mužom našej doby?
Tri „kľúčové slová“: stretnúť sa, počúvať sa, rozlišovať. Synoda prijala metódu „rozhovor v Duchu“, ktorá sa využila v malých skupinách a priniesla momenty modlitby, počúvania, zdieľania a syntézy toho, čo priniesol každý účastník. Využila sa však aj vo farnostiach, diecézach, hnutiach, skupinách, združeniach, rehoľných spoločenstvách, dokonca aj prostredníctvom sociálnych sietí pre digitálnych používateľov, na národných a kontinentálnych zhromaždeniach a nakoniec na úrovni univerzálnej Cirkvi počas dvoch samostatných stretnutí vo Vatikáne.
Po celom svete sa biskupi, kňazi, rehoľníčky a rehoľníci, laici – muži aj ženy – zapojili do tohto procesu, aby vyjadrili svoj vzťah k Cirkvi, svoju lásku a pocit príslušnosti, ale zároveň aj svoje ťažkosti vo vzťahoch, rany spôsobené súdmi a vylúčením, svoje hľadanie viery a zmyslu života, ale aj túžbu po obnove cirkevných štruktúr a väčšej participácii.
Na siedmich kontinentálnych zhromaždeniach sa dostali do popredia špecifické témy jednotlivých cirkví, ako napríklad obavy z konfliktov, politickej nestability, otázky rodiny a inkulturácie v Afrike, obavy z rizík pre životné prostredie v Oceánii a Amazónii, vytváranie vzťahov s inými náboženstvami a téma extrémizmu v Ázii či rozkol medzi vierou a kultúrou na Západe. Ide o mobilizáciu, ktorá nemá v dejinách Cirkvi obdobu, ale ktorá predstavuje len začiatok obrátenia sa k štýlu, ktorý sa musí stať každodennou praxou v cirkevných spoločenstvách a osloviť mnohých, ktorí o synode ešte nevedia.
V záverečnom dokumente, schválenom dvojtretinovou väčšinou, sa uvádzajú body, na ktorých sa dosiahol konsenzus, a otázky, ktoré si vyžadujú ďalšiu reflexiu. Text hovorí o účasti a spoluzodpovednosti všetkých veriacich, o plnšom uznaní chariziem a o podpore nových laických služieb.
Milovaní synodálni otcovia, […] zaujala nás jedna fotografia a chceme ju brať ako symbol a prísľub Cirkvi, po akej túžime: zachytáva vás pri veľkých okrúhlych stoloch, kde vediete dialóg a diskutujete. Niekoľko ľudí pri každom stole, takže vzťah môže byť osobný, tvárou v tvár a bez čela stola. […] Toto je Cirkev, ktorá sa nám páči a ktorú by sme chceli zažiť aj v našich farnostiach. (Mladí píšu synodálnym otcom. Z denníka Avvenire)
Riešia sa kompetencie biskupov, biskupských konferencií, regionálnych, národných a kontinentálnych cirkevných zhromaždení, aby sa „podporila čo najširšia účasť celého Božieho ľudu na rozhodovacích procesoch“. Skúma sa vzťah medzi univerzálnou a miestnou cirkvou z pohľadu decentralizácie. Hovorí sa o Cirkvi ako o spoločenstve cirkví, ktoré kráčajú spoločne: „Cirkev cirkví“, ktorá žije jednotu v rozmanitosti. Riešia sa témy zneužívania a účasti žien, pričom otázka ženského diakonátu „zostáva otvorená“ a bude vyžadovať ešte ďalšie skúmanie. Medzitým však Cirkev uznáva, že „neexistujú dôvody, ktoré by bránili ženám zastávať vedúce úlohy v Cirkvi.“
Dialóg medzi kresťanskými cirkvami získava nový impulz a samotné vykonávanie pápežského úradu dostáva nové svetlo. Podľa slov pápeža Františka „pápež nestojí sám nad Cirkvou, ale je v nej ako pokrstený medzi pokrstenými a v kolégiu biskupov ako biskup medzi biskupmi. Súčasne je – ako nástupca apoštola Petra – povolaný viesť rímsku Cirkev, ktorá v láske predsedá všetkým cirkvám“.
Významným krokom týmto smerom bolo Františkovo oznámenie, že neplánuje zverejniť žiadnu postsynodálnu exhortáciu, pretože „to, čo sme schválili, stačí“. Záverečný dokument teda nesie hodnotu Magistéria.
Práca sa však nekončí – až do júna budú pokračovať činnosti 10 pracovných skupín, ktoré pápež ustanovil.
„Všetci, všetci, všetci,“ zopakoval pápež, keď vyzýval Cirkev, aby nikoho nevylučovala, a použil slovo „harmónia“ na označenie diela Ducha Svätého, ktorý, podobne ako na Turíce, prináša súlad. Tento odkaz sa vzťahuje aj na svet: „V tomto čase vojen musíme byť svedkami pokoja, učiť sa reálne formovať spolunažívanie v rozmanitosti.“ Kardinál Grech zdôrazňuje: „Synodálna cirkev je návrhom pre dnešnú spoločnosť.“ „Pokračujme s dôverou na našej ceste,“ povzbudzuje pápež František, „to, čo sme prežili, je dar, ktorý si nemôžeme nechať len pre seba.“
Biblia hovorí o jubileu ako o zvláštnom roku, počas ktorého sa obnovuje vzťah s Bohom, s druhými a so stvorením.
Svätý rok, ktorý sa od roku 1300 pravidelne slávi v živote Cirkvi – spočiatku každých 100 rokov, neskôr 50 a nakoniec každých 25 rokov –, symbolizuje duchovnú a sociálnu obnovu. Je spojený s odpustením hriechov, odpustením dlhov, oslobodením väzňov, mierom a rešpektom k Zemi. Slovo „jubileum“ vyjadruje aj radosť z Pánovho príchodu.
Jubileum, ktoré sa začalo 24. decembra otvorením Svätej brány v Bazilike svätého Petra a skončí sa 28. decembra 2025, je druhým jubileom s pápežom Františkom po mimoriadnom Jubileu milosrdenstva v roku 2015. Tentokrát v centre pozornosti je kresťanská nádej a púť ako cesta každého, kto sa necíti byť v cieli, ani sebestačný, ale žije s bratmi a sestrami v prostredí, ktoré si vyžaduje ochranu. Názov buly, ktorou sa vyhlasuje Jubilejný rok 2025, znie Spes non confundit („Nádej nezahanbuje“). Ide o nádej, ktorá má pozdvihnúť ľudstvo z násilia a vojen, z chudoby a sebectva, z nedôvery voči budúcnosti. Pozornosť sa zameriava na mladých, starších, chudobných, migrantov, chorých a väzňov (Svätá brána bola otvorená vo väznici a vo veľkých bazilikách). Pápež František vyzýva vlády na odpustenie dlhov chudobným krajinám, na zavedenie „foriem amnestie“ pre väzňov spolu so „spôsobmi na ich opätovné začlenenie“ do spoločnosti, na vytvorenie fondu na boj proti hladu a na obnovenie diplomacie s cieľom dosiahnuť mier.
Pápežovou nádejou je, že Jubileum 2025 pomôže „znovu nájsť potrebnú dôveru – v Cirkvi, ako i v spoločnosti, vo vzťahoch medzi jednotlivcami aj národmi, v podpore dôstojnosti každej osoby a v rešpekte k stvorenstvu“. Bude to skvelá príležitosť ukázať svetu obraz Cirkvi, ktorá, slovami Františka, nesedí nečinne, slepá a nemá, ale ktorá chce vypočuť volanie ľudstva a priniesť všetkým svetlo evanjelia.
Adriana Masottiová. Prevzaté z Città nuova.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
