Odchod mamy do večnosti – vďačnosť za život

Cez víkend som v citadele (mestečku) Mariapoli Fiore pri Varšave. V sobotu poobede mi volá švagriná, že stav mojej mamy v nemocnici sa výrazne zhoršil a už nevníma a nereaguje na žiadne podnety. Cítim „pichnutie pri srdci“ a spontánne sa obraciam v modlitbe k tomu, ktorý je Pánom života a smrti. Zabehnem ešte do kaplnky a po prediskutovaní situácie s bratmi a ich povzbudení sa vydávam na sedemhodinovú cestu do Prahy. Cestou v modlitbe prosím, aby som zastihol svoju mamičku, ak je to možné, ešte živú.

Cestu sprevádza audiomodlitba z mobilu a spontánne modlitby… Keď sa blížim k Prahe, volá mi brat, aby mi oznámil, že stav mamy sa zlepšil a začala vnímať. Napriek tomu pokračujem v ceste, aby som okolo 22. hodiny vstúpil do nemocničnej izby, kde mamička leží. Pozdravíme sa a ona ma bez problémov spoznáva. Napriek tomu sa rozhodnem zostať s ňou cez noc pre prípad, že by sa jej stav opäť zhoršil. A tak strávim noc v modlitbe, občas dokonca mama pohne perami, keď sa modlíme ruženec.

Nad ránom asi hodinku driemem, opierajúc si hlavu o stôl. Únava však nie je veľmi výrazná… Po raňajkách sa lúčim s mamou a počas dňa prichádzajú ďalšie návštevy z rodiny…

Cestou do Prahy komunikujem so svojím vedúcim v práci a s kolegami a preberáme moje tri nadchádzajúce nočné zmeny. Spontánne sa vynára otázka: Prečo som musel ísť hneď a meniť služby atď.? Keby som vedel, že sa zdravotný stav mojej matky večer zlepší, mohol som ísť do služby aj ďalšie dni, nemusel som urgovať kolegov atď…

Z nemocnice odchádzam s bolesťou z odchodu mamičky , ale s veľkou vďačnosťou za všetko, čo som s ňou prežil.

Neviem, prečo udalosti nabrali takýto spád. Snažím sa slúžiť mame aj svojej rodine tým, čo je potrebné. V najbližších dňoch rozmýšľam, ako postupovať, ako zrušiť alebo zmeniť služby na najbližší víkend. Pýtam sa: Čo odo mňa, Pane, chceš?

Nemám odpoveď, každý deň žijem v prítomnom okamihu, modlím sa…

Asi o dva dni sa stav mojej mamičky opäť zhorší. Brat (tiež kňaz) jej ráno donesie sväté prijímanie, počas dňa prichádzajú rôzne rodinné návštevy. Večer sa opäť vraciam, aby som s mamou strávil viac času, ale v srdci „počujem“ hlas, ktorý mi hovorí: „Neodchádzaj, zostaň!“

A tak opäť žiadam, aby som mohol zostať u mamy na noc. Pre službukonajúci personál to nie je žiadny problém. Večer sa nahlas modlím ruženec, mama občas pohne perami, ale síl má čoraz menej…

Držím ju za ruku, trochu si zaspomínam na rôzne situácie zo života, ktoré som s mamičkou prežil. Všetky majú jedného spoločného menovateľa – vďačnosť mojej mame a nesmiernu vďaku. To sú dve skutočnosti, ktoré akoby sa mi stále tlačili pred oči. V ten večer sa nedokážem tak spontánne modliť, dokážem len ďakovať.

Ráno po druhej hodine sa mamin dych zhoršuje a pred štvrtou hodinou je zhoršenie veľmi výrazné. Nahlas sa opakovane modlím Zdravas, Mária, lebo sluch je posledným zmyslom, ktorý v človeku odumiera. Dávam mame posledné rozhrešenie na tejto zemi a mamin dych postupne ustáva.

Snažím sa modliť nad jej už nedýchajúcim telom, aby som jej pomohol prejsť na druhý breh… Spontánne však v srdci pociťujem nesmiernu vďačnosť, ktorú je ťažké vyjadriť slovami. Ďakujem aj Pánu Bohu, že ma vypočul, keď som prosil, aby som mohol byť s mamou vo chvíli jej prechodu do večnosti.

Telefonujem svojim bratom a najbližšej rodine. Z nemocnice odchádzam s bolesťou z odchodu mamičky , ale s veľkou vďačnosťou za všetko, čo som s ňou prežil, a s vďačnosťou za celý jej život…

Zároveň dostávam odpoveď na tie moje počiatočné „prečo“ po tom, čo sa jej zdravotný stav zhoršil a potom zlepšil…

Možno je toto moje vysvetlenie trochu nepresné, ale pre mňa je to jednoznačná odpoveď. Keby sa mamičkin stav nezhoršil, nevydal by som sa hneď na cestu a v nasledujúcich dňoch by som nastúpil do služby. To by však znamenalo, že by som možno nebol s mamou v tú poslednú noc jej života a nemohol ju sprevádzať do jej posledných dní na tejto zemi. Preto som vďačný Bohu, že všetko vyšlo práve takto…