Pamätám si klienta, ktorý trávil pri hrách 18 hodín denne, hovorí Roger Lürweg z komunity Fazenda da Esperanca

Roger Lürweg z komunity Fazenda da Esperanca v nemeckom Bickenriede.
Františkánovi Petrovi Hansovi Stapelovi, OFM sa podarilo niečo, čo sa v živote podarí iba málokomu. Vybudoval komunitu s programom pomoci drogovo závislým Fazenda da Esperanca („dom nádeje“), ktorá už takmer 40 rokov dvíha (nielen) závislých z dna. Bez použitia akýchkoľvek liekov má Fazenda da Esperanca viac ako 80-percentnú úspešnosť liečby. Mimoriadnu pozornosť venoval komunite i pápež Benedikt XVI., ktorý komunitný dom sám navštívil. Prvýkrát v histórii sa tak stalo, že sa pápež osobitne zameral na otázku drogovej závislosti napriek tomu, že ide o globálny problém. Jeden z komunitných domov Fazenda da Esperanca v nemeckom Bickenriede sme navštívili aj my. Rozprávali sme sa s jeho správcom Rogerom Lürwegom.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Za vznikom programu komunity Fazenda da Esperanca zameraného na liečbu drogovej závislosti stojí nemecký františkánsky rehoľník Peter Hans Stapel, OFM. Aká bola jeho cesta k založeniu prvej komunity?

Peter Hans Stapel odišiel ešte ako mladý františkán na misiu do brazílskeho mesta Guaratinguetá neďaleko veľkomesta São Paulo. Vo svojich kázňach sa vždy sústreďoval na žitie evanjelia cez konkrétne skutky lásky. Formoval malé skupinky, ktoré sa stretávali pri čítaní Božieho slova a snažili sa o jeho konkrétnu aplikáciu do života. Na stretnutia chodil i mladík menom Nelson Giovanelli, ktorý pri každej ceste z práce prechádzal okolo skupiny mladých narkomanov. Povzbudený slovami svätého Pavla: „Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých,“ nabral odvahu sa im prihovoriť a postupne si s nimi vybudoval priateľstvá. Medzi závislými bol i mladík Antonio, ktorý sa jedného dňa na Nelsona obrátil s prosbou o pomoc vymaniť sa zo závislosti. Nelson ho pozval bývať k františkánovi Hansovi Stapelovi. Inšpirovaní zmenou, ktorú na Antoniovom živote videli, pridávali sa ďalší a ďalší narkomani.

Cieľom zakladateľov komunity nebolo vytrhnúť niekoho zo závislosti, ale žiť evanjelium v praxi.

Pre narastajúci záujem sa Hans začal obhliadať po väčšom dome, kde by mohol prijímať viac závislých. Dostal do daru farmu, ktorú nazval „dom nádeje“ (v portugalčine fazenda da esperanca). Život na farme pozostával z troch pilierov: modlitba, práca a komunita. To bol začiatok mimoriadnej životnej skúsenosti, začiatok novej „metódy“, ako dlhodobo žiť usporiadaný život bez drog. Tento príbeh spomínam preto, lebo chcem zdôrazniť, že cieľom Nelsona ani Hansa nebolo vytrhnúť niekoho zo závislosti, ale žiť evanjelium v praxi. Program komunity Fazenda da Esperanca vznikol ako dôsledok ich evanjeliového zápalu.

Čo nasledovalo potom? Ako sa program rozšíril do sveta?

S nárastom záujmu a rozširovaním komunity Fazenda bolo potrebné, aby mal program nad sebou nejaké oficiálne zastrešenie. Hans sa s touto požiadavkou obrátil na vedenie františkánskeho rádu, no tí jeho výzvu odmietli. Podobne pochodil i v Hnutí fokoláre, keď program Fazenda da Esperanca prezentoval zakladateľke hnutia Chiare Lubichovej. Tento na prvý pohľad neúspešný pokus sa napokon ukázal ako Božia prozreteľnosť. Hans takto pri rozhodnutí o fungovaní programu a ďalšom rozširovaní komunity Fazenda nebol viazaný na súhlas či odobrenie zo strany nejakej vyššej inštancie. Program Fazenda da Esperanca sa ukázal ako veľmi úspešný a postupne rástol záujem o otvorenie ďalších domov i v zahraničí. Dnes má spoločenstvo Fazenda da Esperanca viac ako 120 domov v 20 krajinách sveta. Popri mužských domoch fungujú navyše i ženské.

Bohoslovci v Nemecku majú predpísanú prax, ktorú musia pred kňazskou vysviackou absolvovať v jednom z komunitných domov Fazenda. U nás sa učia, ako pretaviť evanjelium do praxe.

V súčasnosti slúži Fazenda ako prístav nielen pre závislých, ale i pre ľudí, ktorí trpia depresiou či inými psychickými ťažkosťami, ako i pre tých, ktorí hľadajú nejaké životné smerovanie. Kedy došlo k tomu, že sa projekt otvoril aj pre širšie spektrum ľudí?

Keď pápež Benedikt XVI. navštívil komunitu v Brazílii, povedal: „Buďte nositeľmi posolstva nádeje a prinášajte ju do všetkých kútov sveta.“ Nádej ako ústredná charizma programu je tu i pre tých, ktorí majú psychické problémy, cítia sa v živote stratení alebo stoja pred nejakým životným rozhodnutím, na ktoré si potrebujú vyhradiť čas a odísť do ticha. Bohoslovci v Nemecku majú napríklad predpísanú prax, ktorú musia pred kňazskou vysviackou absolvovať v jednom z komunitných domov Fazenda. U nás sa učia, ako pretaviť evanjelium do praxe. Ťažiskom programu však stále ostáva pomoc závislým.

Pápež Benedikt XVI. na návšteve komunitného domu Fazenda da Esperanca v Brazílii. V strede zakladateľ komunity Peter Hans Stapel, OFM.
Pápež Benedikt XVI. na návšteve komunitného domu Fazenda da Esperanca v Brazílii. V strede zakladateľ komunity Peter Hans Stapel, OFM.

Ako vyzerá bežný deň v komunite Fazenda da Esperanca?

Každé ráno sa začína modlitbou – omšou alebo ružencom. Nasleduje meditácia nad Svätým písmom, z ktorého sa vyberie tzv. slovo na deň, ktoré sa snažíme pretavovať do konkrétnych skutkov. Po modlitbe má každý pridelenú nejakú manuálnu prácu, ktorú vnímame ako prostriedok kultivácie človeka. Večery sú časom na vzájomné zdieľanie a budovanie komunity. Tvorba spoločenstva je podporená i tým, že v centrách Fazenda nie sú povolené mobily, internet ani televízia. Každý člen komunity musí v prvý deň odovzdať mobil a opäť sa k nemu dostane až o rok. S rodinou či priateľmi sa komunikuje prostredníctvom listov. Vďaka tomu sú účastníci programu „nútení“ tráviť voľný čas spolu, či už pri hraní spoločenských hier, pri športe, alebo v modlitbe. Dvakrát za týždeň je spoločná adorácia a jeden alebo dva večery si môžu spoločne pozrieť film, väčšinou s nejakým duchovným posolstvom. Snažíme sa, aby všetky tri piliere – modlitba, práca a komunita – ostávali v rovnováhe.

S akými formami závislostí ste sa počas svojho pôsobenia v tomto centre stretli?

Okrem závislých od drog a alkoholu sme mali aj závislých od pornografie a počítačových hier. Pamätám si napríklad na klienta, ktorý trávil pri hrách osemnásť hodín denne. Zašlo to až tak ďaleko, že sa pre neho virtuálny svet stal tým skutočným a úplne stratil schopnosť rozlišovať medzi ilúziou a realitou. Obávam sa však, že tieto typy závislostí budú so zvyšujúcim sa používaním technológií iba narastať. Najmä ak sú už deti svedkami toho, ako rodičia trávia čas na mobiloch, ktorý sa pre mnohých stáva únikom. To má potom, samozrejme, vplyv aj na rozvíjanie sociálnych zručností.

Závislosť od mobilu nie je dodnes uznaná ako oficiálna diagnóza, takže sa jej závažnosť veľmi podceňuje.

Zakladateľ programu Fazenda da Esperanca Hans Stapel hovorí, že závislosť od mobilu budí ešte horší dojem ako závislosť od drog. Narkomanov väčšinou vidíte, ako sa socializujú v malých skupinách, no pri závislosti od mobilu ostáva človek úplne izolovaný a stráca kontakt s reálnym svetom. Najhoršie pritom je, že závislosť od mobilu dodnes nie je uznaná ako oficiálna diagnóza, takže sa jej závažnosť veľmi podceňuje. Z technologických závislostí je zatiaľ uznaná len závislosť od hrania online hier.

V centrách Fazenda da Esperanca sa neposkytuje psychologická či terapeutická pomoc. Niektorí odborníci sa však zhodujú, že práve terapia je základom úspešnej liečby akejkoľvek závislosti. Dá sa to z vašej skúsenosti zvládnuť i bez takejto formy pomoci?

Vždy hovorím, že psychológia sa pozerá ďaleko do minulosti a rieši to, aká udalosť či zranenie mohlo byť spúšťačom vnútorného nepokoja a napokon i závislosti. No my sa na každého človeka, ktorý k nám prichádza, pozeráme ako na nepopísaný list. Nerozoberáme to, čo bolo v minulosti. Príchod do komunity je pre závislého človeka novým začiatkom a ponukou žiť Božie slovo v konkrétnych skutkoch. Cez malé skutky lásky sa závislých snažíme privádzať k inému pohľadu na svet i na seba samých.

Zažil som i neveriacich, ktorí sa na základe skúsenosti zo života v našom centre rozhodli zasvätiť svoj život Bohu.

Aby dokázali vidieť ten poklad, ktorý do nich Boh vložil. Vďaka tejto skúsenosti spoznávajú, že otvorenie sa láske ich robí šťastnejšími a rastie v nich prirodzená túžba rozdávať ju ďalej. Postupne takto ustupuje potreba drogy na zaplátanie toho prázdneho miesta v sebe, pretože už človeka naplnilo niečo iné. Myslím, že samotný duchovný program pôsobí terapeuticky. Viackrát som bol svedkom toho, ako si tu ľudia po rokoch vykonali generálnu spoveď. Zažil som i neveriacich, ktorí sa na základe skúsenosti zo života v našom centre rozhodli zasvätiť svoj život Bohu.

Aké formy zasvätenia existujú v rámci programu komunity Fazenda da Esperanca?

Všetci zasvätení sú členmi pápežského laického rádu s názvom Rodina nádeje a práve oni sú srdcom každej komunity Fazenda. V zásade rozlišujeme dva základné typy zasvätení. Tých, ktorí sa rozhodli pre 24-hodinovú starostlivosť o závislých a žijú s nimi priamo v centre, a tých, ktorí žijú v jeho bezprostrednej blízkosti a ostávajú so závislými v intenzívnom kontakte. Členovia rádu žijúci priamo v centre sa zložením sľubov rozhodujú buď pre život v celibáte, alebo pre službu v komunite formou rodinného života. Máme podobnú štruktúru a formy zasvätenia, ako napríklad i Hnutie fokoláre.

Veríme, že i samotná krása, ktorou sme v komunite obklopení, pôsobí terapeuticky.

Výhľad z komunitného domu Fazenda da Esperanca v Bickenriede.
Výhľad z komunitného domu Fazenda da Esperanca v Bickenriede.

Pri príchode do vášho centra som bola okamžite uchvátená krásou prírody, do ktorej je dom zasadený. Je zámerom, aby samotný výber miesta pôsobil na ľudí, ktorí tu žijú, terapeuticky?

Áno, výber miesta hrá vždy dôležitú rolu. Snažíme sa, aby bol každý dom postavený v spojení s prírodou a vzbudzoval v ľuďoch, ktorí sem prichádzajú, obdiv k stvorenstvu. Veríme, že i samotná krása, ktorou sme v komunite obklopení, pôsobí terapeuticky. Všade, kde sa postaví nový komunitný dom, stáva sa duchovným centrom pre široké okolie. Často k nám prichádzajú i kňazi a rehoľné sestry. Pobyt u nás vnímajú ako duchovné cvičenia.

V komunite Bickenried, ktorá patrí do siete Fazenda da Esperanca, ste už takmer pätnásť rokov. Prečo ste sa rozhodli práve pre toto miesto a čo vás motivovalo zasvätiť sa práci so závislými?

V minulosti som sa dostal do kontaktu s ezoterikou a východnými náboženstvami, ktoré ma úplne vnútorne rozložili. Keď som našiel cestu späť do katolíckej cirkvi, túžil som po živote v kresťanskom spoločenstve. Vtedy mi jeden známy odporučil komunitu Fazenda. Myslím si, že to bolo prorocké, lebo som si tu prešiel cestou vnútorného uzdravenia a rozhodol som sa pre zasvätený život. V tom čase som bol v komunitnom dome neďaleko Kolína, odkiaľ pochádzam.

Ak si niektorí nájdu inú cestu, ako z drog von, aj to považujeme za úspech.

Po jeden a pol roku sa na mňa obrátili s možnosťou spravovať vlastný komunitný dom v Bickenriede. Bolo to v roku 2007. Odvtedy som odtiaľto neodišiel. Pochopil som, že toto je miesto, na ktoré si ma Boh celý život pripravoval. Všetky doterajšie skúsenosti od štúdia poľnohospodárstva až po prácu s mladými tu dokážem naplno zužitkovať. Myslím, že Boh má pre každého z nás také povolanie, v ktorom sa stávame viac sami sebou, a v ktorom sme napokon šťastnejší ako kdekoľvek inde.

Ako dlho trvá z vašej skúsenosti terapia závislého človeka – od príchodu do komunity až po vyliečenie?

To je veľmi individuálne. Veľkou výhodou je, že nie sme zazmluvnení so žiadnou zdravotnou poisťovňou a žijeme výhradne z darov a z predaja produktov, ktoré vyrábame. V prípade zazmluvnených zariadení je klient viazaný na obdobie, ktoré mu poisťovňa prepláca. Potom musí odísť, hoci ešte nemusí byť zo závislosti vyliečený. Tak je jeho pokus o návrat do normálneho života prakticky odsúdený na neúspech. U nás môže klient ostať tak dlho, ako potrebuje na to, aby sa opäť postavil na nohy. U niekoho to môže byť rok, u iného aj tri či štyri roky. To, že sme v komunite sebestační, považujem za veľkú výhodu.

Ľahko sa totiž môže stať, že práve v nejakom náročnom životnom období, keď sa budú cítiť pritlačení k stene, sa opäť vrátia k droge. V komunite sa ich na podobné situácie snažíme pripraviť.

Viete, aká je úspešnosť liečby?

Viac ako 80 % tých, ktorí u nás absolvujú aspoň rok, sa už k drogám nevrátia. Najčastejšie sa stáva, že to vzdajú ešte počas prvého mesiaca, ako k nám prídu. Pre mnohých je to príliš veľká zmena životného štýlu a nie každý ju ustojí. To však nemusí automaticky znamenať zlyhanie. Niektorí si nájdu inú cestu, ako z drog von. Aj to považujeme za úspech.

Viac ako 80-percentná úspešnosť vyliečených je veľmi pekná štatistika. Čo považujete za tajomstvo tohto úspechu?

Okrem troch pilierov, ktoré som spomínal a ktoré sú alfou a omegou každého nášho centra, sa u nás snažíme vytvárať podmienky, ktoré môžu klientovi uľahčiť návrat do normálneho života. Tých, ktorí sa už po pol roku cítia vyliečení a zrelí na odchod, vedieme k tomu, aby s týmto krokom ešte počkali. Postupne im pridávame viac a viac zodpovednosti a učíme ich vyrovnávať sa so stresom, ktorý s tým prichádza. Ľahko sa totiž môže stať, že práve v nejakom náročnom životnom období, keď sa budú cítiť pritlačení k stene, sa opäť vrátia do svojich starých koľají. V komunite sa ich na podobné situácie snažíme pripraviť.

Myslím, že najväčšou chybou, ktorú v súčasnosti rodičia robia, je tá, že deti neučia samostatnosti, ale všetko robia za nich.

Stalo sa vám, že ste si s niekým nevedeli poradiť a museli ste ho poslať preč?

Áno, mali sme prípady, keď sme sa klientovi snažili pomôcť, ale naša snaha nepadla na úrodnú pôdu. Keď sme videli, že jeho správaním trpí celá komunita, rozhodli sme sa ho poslať preč. 85 % z týchto ľudí je však takých, že sa rozhodnú odísť sami.

Komunitný dom Fazenda da Esperanca v Bickenriede.
Komunitný dom Fazenda da Esperanca v Bickenriede.

Čo je podľa vás najlepšou prevenciou drogovej či inej závislosti?

Určite zdravo fungujúce rodiny so silným duchovným zázemím. Dôležité zároveň je, aby boli deti zapájané do bežného chodu domácnosti, a tak sa postupne učili prevziať zodpovednosť. Myslím, že najväčšou chybou, ktorú v súčasnosti rodičia robia, je tá, že deti neučia samostatnosti, ale všetko robia za nich. Takto deti vstupujú do života s tým, že sa nevedia postarať samy o seba a prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Často sa potom stáva, že ak príde kríza, položí ich to na kolená. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že deväť z desiatich ľudí, ktorí k nám prichádzajú, sú z rozbitých rodín.

Dalo by sa povedať, že komunita ľudí v centre sa pre nich stáva druhou rodinou?

Nie sme tu žiadni odborníci na vytváranie korektívnych skúseností, ale snažíme sa ponúknuť to, čo môžeme. Je pre nás dôležité, aby tu každý cítil bezpodmienečné prijatie, ktoré možno doma nedostal. Komunita je navyše i prevenciou toho, aby človek príliš „neuletel“. Keď niekto žije sám, môže sa mu ľahko stať, že sa začne uberať zlým smerom bez toho, aby si toho bol vedomý. To v komunite možné nie je, pretože mu ostatní nastavujú zrkadlo.

Silným svedectvom sú pre mňa tí, ktorí prichádzajú v stave absolútneho zúfalstva, často i s myšlienkami na samovraždu, a v centre nachádzajú opäť zmysel svojho života.

Snaha o vytváranie vzájomnej jednoty je navyše spojená i s potrebou nechať v sebe odumrieť časť svojho ega. Filozof Martin Buber to vyjadril slovami: „Moje ja najviac narastá pri ty.“ Teda pri druhom človeku rastiem a stávam sa viac sebou. Predovšetkým je dôležité si to pripomínať v súčasnom svete plnom individualizmu, kde sa človek nemusí nikomu prispôsobovať a hľadať kompromisy. Výsledkom však býva, že sa ľudia cítia stále viac osamelí. Dobrým príkladom je Nemecko, kde žije každý tretí dôchodca sám.

Odkiaľ podľa vás pramení táto potreba individualizmu?

Myslím, že to môže súvisieť s vyhranením sa voči minulosti, keď bolo všetko spoločné. No získanú slobodu sme, zdá sa, neuchopili zo správneho konca a stáva sa pre nás deštruktívnou.

Aký bol váš doteraz najsilnejší zážitok, odkedy pôsobíte v komunite Fazenda da Esperanca?

Veľmi silným svedectvom sú pre mňa tí, ktorí prichádzajú v stave absolútneho zúfalstva, často i s myšlienkami na samovraždu, a v centre nachádzajú opäť zmysel svojho života. Ako povedal jeden bývalý narkoman, ktorý je v súčasnosti zasvätený a má na starosti komunitu Fazenda vo Švajčiarsku: „Prišiel som sem ako mŕtvy, no dnes opäť žijem.“ Vždy, keď vidím chlapcov, ktorí sem prichádzali ako ťažkí narkomani, a dnes žijú ako zasvätení v našom ráde Rodina nádeje, je to pre mňa ako malý zázrak. V komunite som sa naučil, čo to znamená, keď sa Biblia stáva živým a žitým slovom.

Skutočná zmena v cirkvi sa podľa mňa neudeje „zhora“ prostredníctvom reforiem a štrukturálnych zmien, ale príde z vnútra cirkvi.

Myslíte si, že spoločenstvo Fazenda da Esperanca sa môže stať epicentrom nových povolaní práve v období, keď sa hovorí o kríze zasväteného života?

Som presvedčený, že áno. Myslím, že všade tam, kde je skutočne cítiť, že viera sa žije a nie je len mŕtvou literou, vznikajú nové povolania. Skutočná zmena v cirkvi sa podľa mňa neudeje „zhora“ prostredníctvom reforiem a štrukturálnych zmien, ale príde z vnútra cirkvi. Keď sa malá skupina rozhodne žiť svoju vieru autenticky a prenášať ju do konkrétnych skutkov, iba tak sa môže cirkev stať kvasom pre svet, priťahovať nových ľudí a dať vzrast novým povolaniam.

Adorácia v komunitnom dome v Bickenriede.
Adorácia v komunitnom dome v Bickenriede.

Mali ste počas života v komunite niekedy krízu, keď ste prestali vidieť zmysel svojho snaženia?

Samozrejme, ako v každom povolaní, i ja som si prešiel nejednou krízou, odkedy tu som. Kotvou pre mňa však vždy bol práve duchovný pilier. Iba vďaka modlitbe som dokázal cez toto obdobie prejsť. Dôležitá je pre mňa tiež ranná rutina, ktorá sa vždy začína modlitbou. Keď sa vyskytne niečo naliehavé a už len na jeden deň z tejto rutiny vypadnem, cítim, že to na mňa vplýva. Myslím, že vytvorením si každodennej modlitebnej rutiny sa človek stáva odolnejším voči krízam. Práve to mu i v čase temnoty pomáha toto ťažké obdobie ustáť.

Oľutovali ste niekedy svoje rozhodnutie zasvätiť svoj život službe závislým?

Keď som prišiel do centra Bickenried, vnímal som to ako svoju misiu. Utvrdením pre mňa bolo i to, že patrónkou nášho domu je práve svätá Krescencia z Kaufbeurenu. Jej meno znamená v preklade z latinčiny rast. Jej život je príkladom rastu v pokore a láske. Uvedomil som si, že je to miesto, kde môžem porásť i ja. Krescencia si prešla strastiplnou cestou a šikanou od spolusestier, no svoje okolie premieňala jednoduchými skutkami lásky. Podobnú misiu má i spoločenstvo Fazenda da Esperanca.

Foto: Archív komunity Fazenda da Esperanca

Prečítajte si tiež:

Prevencia drogovej závislosti by sa mala začínať už v škôlkach, hovorí psychiater Ľubomír Gábriš

Chiara Amiranteová – žena, ktorá vyťahuje narkomanov z rímskeho podsvetia a priťahuje celebrity

Naša kniha k téme:

Zostane len láska

Chiara Amiranteová: Zostane len láska
Chiara Amiranteová: Zostane len láska
Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články