Pestúnstvo ako služba spoločnosti a cesta k osobnostnej zrelosti

Čo je pestúnstvo?

Téme adopcií sa v posledných rokoch venuje stále viac pozornosti. Svoj podiel na tom má aj rozhodnutie viacerých známych osobností adoptovať si potomka. V prípade pestúnskej starostlivosti je však situácia iná. Mnoho ľudí stále presne nevie, čo sa pod týmto pojmom skrýva napriek tomu, že v takejto forme starostlivosti žije viac ako 2000 detí. Pestúnstvo predstavuje vytvorenie náhradného rodinného zázemia pre dieťa, ktoré nemôže z rôznych dôvodov byť prechodne alebo dlhodobo vychovávané svojimi rodičmi, prípadne inými rodinnými príslušníkmi. Pre partnerov alebo jednotlivcov, ktorí túžia po dieťati, je zároveň pestúnstvo v porovnaní s adopciou jednoduchšou cestou, ako si túto túžbu splniť.

Zatiaľ čo počet žiadateľov o adopciu výrazne prevyšuje počet detí, ktoré môžu byť adoptované, v prípade pestúnskej starostlivosti je to presne naopak. Detí, ktoré sú umiestnené v centrách pre deti a rodiny (detských domovoch), je stále okolo 3700, pričom pestúnov je stále nedostatok. S cieľom poukázať na tento fenomén a priblížiť výzvy, no aj radosti zo života pestúnskych rodín, sa občianske združenie Návrat rozhodlo usporiadať verejnú diskusiu s niekoľkými z nich.

Dodnes niektorí ľudia nevedia, že možnosť pestúnstva je otvorená aj pre jednotlivcov.

O pestúnstve z prvej ruky

Podujatie s témou pestúnstva otvoril zakladateľ Návratu Marek Roháček, ktorý objasnil, že sa zámerne koná vo verejnom priestore Medickej záhrady, aby sa táto téma stala predmetom verejnej diskusie. Zároveň vyzdvihol, že pestúnstvo je poslaním, ktorým tieto rodiny robia službu nielen deťom z detských domovov, ale aj ich biologickým rodičom, štátu, ako aj celej spoločnosti.

Do diskusie bolo prizvaných niekoľko pestúnskych matiek, aby sa podelili o svoje skúsenosti s pestúnstvom. V rámci diskusie dostala každá z nich tri otázky – čo im pestúnstvo dalo, prečo si myslia, že je pestúnstvo pre deti dobré, a čo by odkázali ľuďom, ktorí pestúnstvo zvažujú.

Jedna z pestúnskych mám, Oľga, ktorá sa pre pestúnstvo rozhodla ako jednotlivec, priznala, že sa vďaka tomu naplnila jej túžba stať sa mamou a zároveň spoznať samu seba – svoje nedostatky a limity. Pritom podčiarkla aj dôležitosť osvety, ktorú by si pestúnstvo zaslúžilo. „Myslím, že dodnes niektorí ľudia nevedia, že možnosť pestúnstva je otvorená aj pre jednotlivcov,“ vysvetlila Oľga. Ako ďalej skonštatovala, napriek mnohým náročným obdobiam jej pestúnstvo dalo naplnenie a zmysel života.

Terezka bola pre nás takým hnacím motorom, cez ktorý nás Boh premieňal. Sme oveľa otvorenejší, chápavejší, viac druhých prijímame a menej súdime.

Medzi hosťami diskusie bola aj Lucia, ktorá je pestúnskou mamou už 12 rokov. Na príchod pestúnskej dcéry Terezky má veľmi živé spomienky. „Bolo to akoby sme sa ocitli vo víre života, ktorý bol úplne iný, než na aký sme boli zvyknutí. Terezka priniesla neskutočne veľa šťastia a radosti, no zároveň sme boli konfrontovaní s množstvom emócií a únavou. Teraz, keď sa po tých 12 rokoch ohliadnem, môžem povedať, že vďaka nej som sa stala lepším človekom. Bola pre nás takým hnacím motorom, cez ktorý nás Boh premieňal. Sme oveľa otvorenejší, chápavejší, viac druhých prijímame a menej súdime,“ zhodnotila Lucia.

Spomenula aj dôležitosť kontaktu s biologickými rodičmi, pre ktorých sa stali oporou v ich náročnej situácii. Terezkinmu otcovi, ktorý skončil na ulici, sa snažia pomáhať, ako vládzu. „Viackrát nám povedal, že to je jediné, čo ho ešte drží,“ podotkla. Lucia s manželom navyše pomáhajú aj iným pestúnskym rodičom zvládať každodenné problémy spojené s pestúnstvom.

Pri otázke, prečo je pre deti pestúnstvo dobré, sa pestúnske mamy zhodli v tom, že je to dlhodobý záväzok, keďže dieťa často ostáva v pestúnskej rodine až do dospelosti. Naopak, profesionálny rodič si buduje s dieťaťom dočasný vzťah, ktorý trvá len dovtedy, kým sa dieťa nedostane do pestúnskej alebo adoptívnej starostlivosti. Profesionálny rodič je navyše zamestnancom centra pre deti a rodiny. „Zo zákona musí byť každé dieťa do šiestich rokov v profesionálnej rodine, až potom môže ísť do inštitucionálnej starostlivosti,“ vysvetlila jedna z hostiek diskusie.

Pestúnske deti majú oproti tým adoptívnym výhodu, že sa môžu s rodičmi stretnúť, spoznať svoje korene, a tak zo svojho balíčka vyberať dary a vedomejšie s nimi pracovať.

Pestúnska mama Lucia ozrejmila, že každé pestúnske či adoptované dieťa prichádza s istým balíčkom, v ktorom si nesie dar života a celý životný príbeh rodiny, z ktorej vyšlo. „Pestúnske deti majú oproti tým adoptívnym výhodu, že sa môžu s rodičmi stretnúť, spoznať svoje korene, a tak zo svojho balíčka vyberať dary a vedomejšie s nimi pracovať. Vďaka tomu sa môžu hlbšie ukotviť vo svojej identite a hodnote. A práve to je na pestúnstve krásne,“ zakončila Lucia.

Rodičom, ktorí nad pestúnstvom premýšľajú, by pestúnske mamy odporučili si toto rozhodnutie dobre premyslieť, pripustiť si svoje limity a zohnať si čo najviac dostupných informácií. „Netreba sa báť, no zároveň treba počúvať samých seba a zvážiť si, či je pestúnstvo to, čo skutočne chcem,“ uviedli. Okrem toho je určite dobré spoznať iné pestúnske rodiny a ostať s nimi v kontakte. „Vo viacerých mestách existujú kluby náhradných rodín, v ktorých sa pravidelne stretávame, a ak medzi nás prídu nejakí žiadatelia, môžu mať takto skúsenosť z prvej ruky,“ pripomenula možnosti pre záujemcov pestúnska mama Hana.

Pápež František v jednej zo svojich homílií povedal, že dieťa nevychováva len jeho rodina, ale aj celá dedina, a pri týchto deťoch to platí stopercentne.

Potreba osvety

Na otázku, čo by pestúni od svojho okolia potrebovali k tomu, aby sa im lepšie žilo, odpovedali, že je to v prvom rade šírenie povedomia o pestúnstve. Aby ľudia rozumeli, že každé takéto dieťa má za sebou svoj príbeh a špeciálne potreby. „Počas covidu, keď som mala malé dieťa a bolo to pre nás všetkých náročné obdobie, som sa často cítila zo svojho okolia posudzovaná, či a ako to s deťmi v pestúnstve zvládame. Zažívali sme veľmi málo pochopenia. V tej chvíli by som ocenila, ak by sa ľudia zamysleli nad tým, či nepotrebujeme pomoc a podporu,“ upozornila Lucia. Zároveň dodala, že by bolo veľmi prínosné, ak by si aj okolie uvedomovalo, že tieto deti majú špeciálne potreby, a namiesto posudzovania by im mohlo byť oporou.

Citlivejší prístup by Lucia ocenila aj zo strany pedagógov na školách. „Učitelia by mali byť vnímavejší a vedieť, že reakcie týchto detí môžu byť úplne iné ako u ostatných,“ poukázala. Podľa pestúnskych mám potrebujú tieto deti veľa prijatia a liečenia nielen od rodiny, ale aj zo strany spoločnosti. „Pápež František v jednej zo svojich homílií povedal, že dieťa nevychováva len jeho rodina, ale aj celá dedina, a pri týchto deťoch to platí stopercentne,“ spomenula pápežov výrok Lucia. S odrádzaním od prijatia dieťaťa do pestúnstva sa účastníčky diskusie stretli aj vo svojom bezprostrednom okolí a dokonca aj v rámci svojej vlastnej rodiny.

Bolo by veľmi prínosné, ak by si aj okolie uvedomovalo, že tieto deti majú špeciálne potreby, a namiesto posudzovania by im mohlo byť oporou.

Od odborníkov by pestúnske mamy potrebovali, aby boli dostupní, a to aj v menších regiónoch, aby rodiny nemuseli prekonávať veľké vzdialenosti. Od niektorých odborníkov by tiež potrebovali viac pochopenia. „U niektorých som sa stretla aj s tým, že nerozumeli, prečo by mali byť moje pestúnske dcéry v niečom iné a mať nejaké špeciálne potreby,“ spomenula zážitok s odborníkmi Eva.

Otázky a odpovede

Na záver diskusie bol priestor aj na otázky publika. Jedna sa týkala toho, či pestúnske rodiny nemali obavy, že by im deti mohli ich biologickí rodičia vziať. „Pestúnstvo je určitá forma služby dieťaťu a vlastne celej jeho rodine dovtedy, kým sa jeho rodičia nepostavia na nohy. Občas sa stáva, že potom o dieťa prejavia záujem. No to nie je bežná situácia,“ ozrejmila situáciu pestúnov Eva.

Pestúnska mama Hana priznala, že pre nich bol práve toto najväčší strach. „Na základe spisu, ktorý sme k našej dcére dostali, sme už podľa predošlého správania jej biologickej mamy videli, že o žiadne zo svojich detí neprejavuje záujem, a že je malá šanca na zmenu,“ spomenula si na začiatky pestúnstva Hana. V aktuálnej situácii, keď sa jej dcéra Ivanka dostáva do puberty, by naopak kontakt s jej biologickou mamou ocenila, pretože by si jej dcéra mohla dať dokopy rozbitú mozaiku svojho detstva. „Práve v tomto veku si rieši, prečo ju jej biologická mama nechcela a prečo sa jej neozve,“ povedala Hana.

Úplne najťažší rozhovor je s deťmi z hniezda záchrany. Tie vedia len číslo inkubátora, v ktorom boli nájdené. V období puberty je potom pre nich o to ťažšie rozlúsknuť, kto sú a kam patria.

Kontakt s biologickými rodičmi môže byť podľa Lucie pre deti veľmi liečivý, pretože si prechádzajú svojimi bolesťami a svojím ťažkým príbehom. Zároveň si myslí, že je dobré nechať sa v takejto situácii sprevádzať odborníkmi z Návratu, ktorí môžu byť mediátormi medzi pestúnskymi a biologickými rodičmi. Podľa slov pestúnskej mamy a zároveň pracovníčky Návratu sa najhoršie o životnej histórii rozpráva s deťmi, ktoré boli osvojené a nevedia zo svojej histórie nič. Ale úplne najťažší je rozhovor, ak ide o deti z hniezda záchrany. „Tie vedia len číslo inkubátora, v ktorom boli nájdené. V období puberty je potom pre nich o to ťažšie rozlúsknuť, kto sú a kam patria. Takže pestúnstvo má v tomto zmysle aj veľa výhod,“ vysvetlila.

Posledná otázka z publika sa týkala veku pre osvojenie dieťaťa, keďže staršie dieťa je v porovnaní s bábätkom prirodzene ťažšie adaptovateľné na nové prostredie. Pestúnska mama Lucia si myslí, že veľkú rolu zohráva to, či pestúnski rodičia už majú skúsenosť s rodičovstvom, alebo nie. Inými slovami, či majú vybudované rodičovské zručnosti. „Ak sa stávame pestúnskym rodičom bez toho, aby sme už boli rodičmi, tieto zručnosti nám chýbajú. Výchova pestúnskeho dieťaťa v staršom veku vie byť o to zložitejšia,“ zdôraznila dôležitosť rodičovských skúseností Lucia. Je pritom presvedčená, že každé dieťa túži byť milované, a to bez ohľadu na to, či má jeden mesiac alebo desať rokov.

V prípade starších alebo dokonca takmer dospelých detí je to skôr o budovaní vzťahu, aký si tvoríme s manželom či priateľom – je to o vedomom rozhodovaní a vzájomnom liečení.

Tým, že táto potreba v ňom je hlboko zakorenená, prirodzene bude túžiť budovať si vzťah s pestúnskymi rodičmi. Zároveň si myslí, že pri starších deťoch je dobré sa na rolu rodiča vopred pripraviť a čo možno najviac si naštudovať. „Jedno je totiž správanie dieťaťa a druhé, čo sa za tým správaním skrýva. Väčšinou je to strach, zranenie a podobne,“ zakončila Lucia.

Viaceré hostky diskusie mali skúsenosť, že integrácia aj starších detí je možná, pokiaľ sa s nimi pracuje. V prípade starších alebo dokonca takmer dospelých detí je to skôr o budovaní vzťahu, aký si tvoríme s manželom či priateľom – je to o vedomom rozhodovaní a vzájomnom liečení. Najdôležitejšie podľa pestúnskych mám je to, aby sme si dokázali nasýtiť svoju potrebu, a tou je byť milovaný, žiť vo vzťahu a mať vzťahovú osobu. Vďaka tomu potom vieme odovzdávať lásku a prijatie aj svojim deťom. To je napokon to, čo najviac potrebujú.

Prečítajte si tiež

Marek Roháček: Každý človek si v nejakej etape života položí otázku, či by si nevzal dieťa z domova