Marek Roháček: Každý človek si v nejakej etape života položí otázku, či by si nevzal dieťa z domova

Zdá sa mu, že sme si z Vianoc spravili niečo iné, než ako to bolo na začiatku myslené. „Vianoce sa pôvodne týkali pestúnskej rodiny. Prijať dieťa s Máriou nebolo pre Jozefa vôbec jednoduché, bolo to celé divné. Kontext bol teda celkom iný ako romantický," vraví Marek Roháček z občianskeho združenia Návrat.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Pre nm.sk hovorí aj o tom, že z prieskumu verejnej mienky, koľko veriacich a neveriacich ľudí si vie predstaviť prijať dieťa do adopcie alebo do pestúnstva, vyšli horšie veriaci.

Problémovej mládeži ste sa začali venovať už ako študent. Čo vás vo vašom sociálnom cítení formovalo?

Súvisí to asi s tým, v akom prostredí som vyrastal. Rodičia ma odmala viedli k vnímaniu a zodpovednosti voči okoliu. Mal som tiež sestru z detského domova, ktorú si naši zobrali do pestúnskej starostlivosti. A potom to bolo asi aj cirkevným spoločenstvom, kde som sa pohyboval a kde sme sa tiež snažili byť vnímaví na potreby druhých.

To bolo ešte za totality?

Áno. Žili sme v takom pocite dvoch svetov. Počítali sme s tým, že nás hocikedy zatvoria. Robili sme na tú dobu veci, ktoré by vtedajšia socialistická republika neocenila. Môj otec bol zároveň politický väzeň a to ma tiež sprevádzalo.

Keď mal dvadsať rokov, zavreli ho. Keď som mal dvadsať rokov ja, prišla sloboda. Pochopil som to ako veľký dar, ktorý musím využiť. Vtedy sme postupne s priateľmi začali premýšľať a snívať o nejakej organizácii, o konkrétnej pomoci a sebarealizácii zároveň. Hovorím sebarealizácii, pretože nemám rád slovo služba.

Prečo?

Znie to príliš jednosmerne, akoby niekto slúžil niekomu. Myslím si však, že ten, čo robí niečo pre iných, získava z toho väčší benefit. Poslanie je preto možno lepšie slovo.

Čo vám dali začiatky práce s mládežou? 

Bola to pre mňa veľká škola života. Robil som to popri štúdiách špeciálnej pedagogiky a sociálnej práce. A to som bol vtedy rád, že môžem študovať. Každopádne, naučil som sa mladých vnímať, vnímať ich potreby, príbeh a prepájať to nejako aj s teóriou. Bral som to ako poctu, že môžem k niečomu prispieť.

Ako ste sa potom od práce s mládežou dostali až k deťom bez rodiny a náhradnému rodičovstvu?

S priateľmi, s ktorými sme sa venovali mladým, sme časom pochopili, že všetko sa začína a končí v rodine. Keď deti nedostanú základ tam, je to komplikované a potom už len chytáme veci za chvost.

V tom čase sme tiež s kolegom Vladom Matejom písali diplomové práce. Mapovali sme v nich situáciu detí, ktoré vyrastajú bez rodiny. Prišli sme na veľa bielych miest v systéme, predovšetkým pokiaľ šlo o možnosti, ako nájsť rodinu deťom, ktoré ju stratili, a ako rodinám, ktoré sa ich rozhodli prijať, poskytnúť podporu. Na záver tohto rozmýšľania a písania sme pred sebou mali projekt s návrhom riešení.

Takže ste sa rozhodli, že sa pustíte do konkrétnych zmien. Tak vznikol Návrat?

V podstate áno. Realitou toho uvažovania i toho, čo dnes voláme Návrat, bolo aj to, že sme sa so snúbenicou po škole rozhodli vziať si k sebe deti z detského domova. Naše prvé dve deti už teda boli aj na našej svadbe. Po roku prišlo tretie dieťa. Návrat ako projekt teda vznikal v tomto zmysle priamo u nás v obývačke.

Postupne sme začali robiť pobyty a kluby pre náhradné rodiny. Narazili sme na obrovské potreby. Zo strany tých rodín to bolo vtedy veľmi žiadané a prirodzene to potom aj rástlo. Veľa sme v tom čase cestovali po Slovensku, po detských domovoch a riešili, čo sa len dalo. Bolo to veľmi vzrušujúce obdobie.

Hovoríte, že ste si s manželkou vzali deti z detského domova. Keď to spravili vaši rodičia, vraj ich považovali za divných. Ako sa v 90. rokoch pozeralo okolie na vás?

Keď to spravili naši v 70. rokoch, bolo to fakt divné. V našom prípade sme sa stretli asi s dvoma typmi reakcií. Buď to bola heroizácia, akú úžasnú vec sme spravili, alebo nevyslovené otázky, prečo sme to spravili. Myslím si, že ani jedna reakcia veľmi nepomohla a nepomáha ani dnes.

Uvidíme, čo s nami spraví táto koronová doba. Celková spoločenská pohoda v rozhodovaní, či pôjdem do nejakého rizikového projektu a rizikového vzťahu, zohráva veľmi dôležitú rolu.

Ani keď sa na takéto rozhodnutie ľudia pozerajú s obdivom a chvália ho?

Takýto postoj je podľa mňa umelý, vyčleňuje a trochu aj klame. Ľudia robia všelijaké potrebné veci, lebo ich to baví a dáva im to zmysel. Asi neočakávajú, že za to budú vychvaľovaní.

Niektorí možno áno. Akokoľvek, ako sa na náhradné rodičovstvo pozeráme na Slovensku podľa vás dnes?
Myslím si, že sa náš pohľad na vec trošku zreálnil a stalo sa to niečím bežnejším. Máme to tiež zmerané prieskumom verejnej mienky. Ľudia dnes vnímajú, že deťom v rodine je lepšie ako v detskom domove. Mnohí tiež poznajú takéto rodiny. Ani v médiách už nie sú reportáže ako v 90. rokoch, kde ukazovali deti z detského domova na dovolenke pri mori. Aj to podľa mňa pomohlo k reálnejšiemu obrazu.

Stále sa však nájdu ľudia, ktorí sa na náhradné rodičovstvo pozerajú s nepochopením. Je to pozostatok socializmu, keď sa deti bez rodiny považovali za štátne vlastníctvo?

Áno, týmto deťom sa niekedy naozaj hovorilo štátne deti a bol to termín používaný aj v odbornej obci. Vychádza to tiež z ústavy, kde sa hovorí, že štát má zodpovednosť postarať sa o deti, ktorých rodičia nezvládli, alebo sa o ne nemohli postarať. Samozrejme, vtedy to evokovalo aj to, že iné riešenie ako detský domov neexistuje, a to, čo my bežní občania môžeme spraviť, je poslať týmto deťom na Vianoce aspoň nejakého plyšáka.

S takýmto vnímaním sa často stretávame napríklad aj dnes na PR a HR oddeleniach niektorých korporácií, kde si pred Vianocami spravia večierok s charitou a výsledok je, že pošlú deťom v domove nejaké balíčky. Niekde v Škandinávii by niečo také asi nikomu nenapadlo.

Vravíte, že dnes už Slováci viac vnímajú, že dieťaťu je lepšie v rodine ako v detskom domove. Ako veľmi však podľa vás uvažujú o tom, že by takéto dieťa aj reálne prijali?

Ja si myslím, že skoro každý človek si v nejakej etape svojho života položí otázku, či by si nezobral dieťa z domova. Môže to byť veľmi krátka myšlienka pod tlakom alebo konfrontáciou nejakého článku. Každopádne máme to nejako v sebe.

Videli sme to aj na prieskume verejnej mienky, kde sme sa na to pýtali a ten pomer rástol. Samozrejme, hovoríme tu len o predstave, nie o tom, že to ľudia aj spravia. Dôležité potom je, ako sa vyvíja ich život. Niekedy je, samozrejme, naplnený inými vecami, takže to nie je téma dňa a života, ale je dobré, keď majú po ruke aspoň informácie a podporu. A aj to chvíľkové zauvažovanie môže byť napokon pomocou a človek sa pre takúto voľbu rozhodne.

Pokiaľ však ide o pestúnstvo, realita je taká, že má oň záujem stále menej ľudí. Prečo je to tak? 

Má to podľa mňa dve stránky. Jednou je príbeh toho jednotlivca alebo páru, rodiny, ktorá sa rozhoduje pre nejaký dlhodobý záväzok a vzťah. Ide s kožou na trh bez ohľadu na rôzne okolnosti. Z tohto pohľadu to nie je malý záväzok.

Takíto ľudia vstupujú do neznámych vôd, lebo akokoľvek dobrú prípravu by sme im spravili, môže to byť veľmi zložité. Vyžaduje si to neustálu flexibilitu, otvorenosť a schopnosť prispôsobovať sa tomu dieťaťu. Stačí len, keď použijeme paralelu s manželstvom, kde sa spájajú dva rôzne príbehy. Ak obidve strany nie sú celý život dostatočne pružné, tak sa to vie skomplikovať, a nie každý to ustojí. V prípade dieťaťa je to ešte citlivejšie.

Čo je tou druhou stránkou?

Tou druhou stránkou je systém, kde máme z dlhodobého hľadiska slušný vývoj. Počty detí v detskom domove od čias socializmu klesli. Môžeme byť spokojní s tým, že sme dosiahli, aby deti do šesť rokov nezostávali v detskom domove, ale v rodine.

Máme tu však stále vyše 4000 detí v detských domovoch. Tie sú už nakombinované zložitejšie. Sú to staršie deti, súrodenecké skupiny, deti s nejakým hendikepom a vyžadujú si naozaj viac služobný postoj tých, ktorí by si ich zobrali. Od štátu sa preto vyžaduje, že to bude nejako kompenzovať finančne, ale aj odbornou podporou, dobrovoľníckou odľahčovacou službou. Táto podpora podľa mňa nie je dostatočná.

Nevnímate, že by sa v tomto diali aspoň nejaké systémové zmeny?

Hýbať sa to nejako hýbe, ale ide to pomerne pomaly. Teraz sa udialo menšie finančné zlepšenie, otázka znie, či je to adekvátne. Myslím si, že by sme tam mali ešte čo zlepšovať. Ďalej tiež uvidíme, čo s nami spraví táto koronová a postkoronová doba, kde sa znižuje schopnosť dohody, dôvery voči inštitúciám a zneisťujú sa aj vzťahy v rodinách. Celková spoločenská pohoda v tom rozhodovaní, či pôjdem do nejakého rizikového projektu a rizikového vzťahu, tak zohráva veľmi dôležitú rolu.

Keď spomínate pandémiu, ako to zasiahlo rodiny, s ktorými pracujete?

Táto doba situáciu rodín v istom zmysle skomplikovala. Zažili sme situácie, kde rodinám pomohlo, že zostali zavreté doma. Vydolovalo to z nich niečo dobré a zomkli sa. Sú však aj rodiny, kde sa to skomplikovalo ešte viac. Hovoríme o vážnych kumulovaných krízach, kde sa zdá, že na prvý pohľad nefunguje skoro nič. Pokúšame sa s tým nejako pracovať, zároveň sa to snažíme vnímať ako príležitosť.

V čom?

V tom, že môžeme pracovať s tým, čo vieme. Celkovo sa táto koronová situácia interpretuje tak, že je neprirodzená. Ja by som si to trúfol interpretovať inak. Antropológia ľudstva je postavená na tom, že sa celé tisícročia dialo všetko v rodine, a to, čo rodina vedela, odovzdala aj svojim deťom.

My sme možno len posledných sto rokov distribuovali svoje deti iným službám. Čerpáme pre svoje deti inšpiráciu od iných ľudí, od trénerov, učiteľov a expertov, a to je fajn. Teraz nás to však nejakým spôsobom zavrelo doma, je to zložitejšie, ale môže to byť pre nás aj dobrá príležitosť vrátiť sa k sebe navzájom.

V súvislosti s tým, čo hovoríte, mi napadá, že historicky sa nám zmenil pohľad nielen na rodinu a jej fungovanie, ale aj na samotné dieťa a jeho postavenie v rodine. Ako sa naň pozeráme podľa vás na Slovensku dnes?

Neviem, či je to jednotný pohľad, lebo vnímam rozdiely napríklad aj medzi Bratislavou a Oravou. Dokonca aj medzi Oravou a Kysucami môžeme nájsť rozdiely. S väčším odstupom si však myslím, že dieťa dnes chápeme skôr ako projekt.

Najprv treba mať dobrú školu, potom nejakú prácu, zabezpečenie a potom si vypočítame, či už máme na to, aby sme mali dieťa. Aby sme mu vedeli zaplatiť dobrú škôlku, lyžiarsky kurz a podobne. To je posun, ktorý vnímam možno posledných päťdesiat rokov na Slovensku a zároveň rozdiel medzi tým dlhodobým pohľadom na dieťa, ktoré sa bralo ako dar.

Čo by sme mali spraviť, aby sme sa vrátili k vnímaniu dieťaťa ako daru?

Nie som si istý, či otázka stojí tak, že sa máme vrátiť. Často voláme po starých časoch, ale tie sa už nevrátia, lebo všetko ide dopredu. Skôr si myslím, že musíme ísť ďalej a že našou úlohou je nájsť staronové poňatie. Otázka je len, či to bude veľmi bolieť alebo nie.

V súvislosti s vnímaním dieťaťa ste naznačili rozdiely aj medzi susednými regiónmi, ako je napríklad Orava a Kysuce. Čo ste tým mali na mysli?

Orava a Kysuce sú veľmi zaujímavým príkladom, pokiaľ ide o prijímanie detí do náhradných rodín. Tieto susedné regióny sú si podobné svojím reliéfom, kultúrou, religiozitou. Napriek tomu sú tam diametrálne rozdiely. Na Orave je počet detí, ktoré by bolo potrebné z rodiny vziať kvôli jej zlyhaniu menší, ako je štandard. Zároveň je tam vyšší počet rodín, ktoré sú schopné prijať deti do náhradnej starostlivosti, ako je priemer.

Kysuce majú naopak vyšší počet vynímaných detí z komplikovaných rodín a nižší počet náhradných rodín. Toto sa dá štatisticky odpozorovať. Kládli sme si aj otázku, čím to je, stále však nemáme odpoveď. Rozdiely sú však aj v politických preferenciách.

Rodiny s hendikepovanými deťmi nemajú ani odbornú, ani ľudskú podporu. Stačilo by, aby 5 % ľudí, ktorí manifestujú za život, išli a pomáhali týmto rodinám. 

Keď hovoríme o štatistikách, zohráva pri rozhodovaní, či si pár alebo jednotlivec vezme dieťa z domova, nejakú úlohu aj viera? Sú veriaci ľudia viac otvorenejší takejto voľbe ako neveriaci?

Nemôžem s takou ľahkosťou potvrdiť, že veriaci ľudia sa správajú citlivejšie a ústretovejšie. V prieskume verejnej mienky sme si porovnali, koľko ľudí veriacich a neveriacich si vie predstaviť prijať dieťa do adopcie alebo do pestúnstva, a veriaci ľudia v tom vyšli horšie ako neveriaci.

My sme tiež mali na začiatku očakávania od kresťanských komunít, že budú schopné prijať opustené deti, ale pri komunikácii s viacerými prostrediami a denomináciami som sa stretol s rovnakými predsudkami, akoby som sa pohyboval na ulici, a ešte som si k tomu vypočul aj biblické argumenty, prečo si také dieťa nevziať.

Naša skúsenosť však hovorí, že skôr sa to deje v kresťanských komunitách, ktoré zostávajú uzavreté pre seba. Žijú nejakým spoločensko-kresťanským životom, ale robia to pre seba. Nevedia byť otvorené pre iných. Potom poznám komunity, kde stačil niekedy jeden človek alebo jedna rodina, ktorá prišla s touto ideou, a vtiahla do toho aj ostatných.

Ako to ako veriaci človek vnímate?

Je to pre mňa ťažká otázka. Kresťania na Slovensku sú širšou spoločnosťou rozpoznaní ako tí, ktorých hlavné témy sú sex a interrupcie. Mne to príde ako škoda, lebo to nevnímam ako jediné témy kresťanstva a evanjelia, a v tom si myslím, že máme dlh.

Posledné roky som napríklad v dosť intenzívnom kontakte s rodinami, ktorým sa narodili deti s postihnutím. Keď sa narodí takéto dieťa, je to celoživotná zaťaž, tí rodičia ani tie deti z toho nikdy nevystúpia. Potrebujú podporu a oni ju naozaj nemajú. Ani odbornú, ale ani ľudskú. Potrebovali by odľahčovať. Stačilo by, aby 5% ľudí, ktorí manifestujú za život, išli a pomáhali týmto rodinám.

Aby šli do týchto rodín a reálne im každý týždeň tie deti zobrali na pol dňa k sebe, až potom nech deklarujú nejaký postoj. Ak to zostane len pri deklarovaní toho, ako sa majú iní správať, výsledkom bude spomínaný sploštený obraz o kresťanstve.

Čoskoro sú tu Vianoce. Možno bude tento čas príležitosťou zamyslieť sa aj nad našou otvorenosťou voči druhým, voči rodinám, ktoré si zvolili prijať cudzie dieťa. Ako tieto rodinné sviatky vníma človek, ktorý sa takmer celý svoj život venuje rodinám? 

Mne sa zdá, že sme si z Vianoc spravili niečo úplne iné, ako to bolo na začiatku myslené. Vianoce sa pôvodne týkali pestúnskej rodiny. Prijať dieťa s Máriou nebolo pre Jozefa vôbec jednoduché, bolo to celé divné. Kontext bol teda celkom iný ako romantický. Čo by sme s tým mohli spraviť dnes? Môžeme sa pokúsiť pripomenúť si, ako to naozaj v Betleheme bolo a vžiť sa do danej situácie. Vytiahnuť si z toho niečo aj pre súčasnú dobu, v ktorej žijeme.

Čo by ste na záver v tomto duchu popriali našim čitateľom? 

Mám dvojročnú vnučku a tá má niekedy zaujímavé otázky. Keď jej napríklad čítam knihu a nastane v nej nejaká nová situácia, vnučka ma preruší a spýta sa, či sa má báť. To je dobrá otázka. Strach môže byť užitočný, lebo nás môže ochrániť. Niekedy je však zbytočný. Možno by sme sa preto mohli menej báť a viac si ísť za niečím.

Druhú otázku o tom, čo si ja predstavujem, vnučka položila minule, keď zaspávala. Deti si skoro vždy niečo predstavujú. My dospelí túto schopnosť strácame. Toto sú teda moje priania v tejto dobe, aby smesa nebáli a aby nám radšej vždy šlo o nejakú víziu, než aby sme šli len proti niečomu a boli v obrane.

Viac informácií o pestúnstve ako špecifickej forme náhradnej rodinnej starostlivosti nájdete tu: www.adopcia.sk 

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články