Plodnosť pastorácie: prejsť od kvantitatívnych kritérií ku kvalite vzťahov

Generativita sa čoraz viac stáva charakteristikou tejto „zmeny epochy“, na ktorú upozornil pápež František. Jedna publiká­cia spred niekoľkých rokov poukazuje na generativitu ako na novú sociologickú a antropologickú kategóriu, ktorá predsta­vuje základ spoločnosti skutočne slobodných žien a mužov. Generatívna osobnosť – uvádzajú autori – je osobnosť, ktorej sa „darí rozšíriť spektrum svojho pôsobenia tak v časovom meradle – neexistuje len tu a teraz, ale aj predtým a potom –, ako aj v priestorovom meradle – neexistuje len v okruhu vlast­ných rodinných príslušníkov a mikrosvete jej vlastnej spolu­patričnosti, ale existuje aj s inými ľuďmi a na iných cestách, ku ktorým obracia svoju pozornosť. Generatívna osobnosť, ktorá sa cíti povolaná prispieť k realite, čo ju obklopuje, prispieva k tomu, aby oná realita bola krajšia a prívetivejšia. A keďže je schopná vložiť svoju slobodu do hry mimo seba samej, stáva sa schopnou ‚generovať‘“.

Nejde o to, aby sme odmietli sviatostnú pastoráciu, ale aby sme ju zakorenili v živom stretnutí s Ježišom.

Ide teda o proces „oslobodenia slobody“ prostredníctvom no­vého spôsobu uplatňovania slobody, čím sa osoba stáva ge­neratívnou, čiže darcom (givers). Táto perspektíva naznačuje štyri generatívne postoje: túžiť, rodiť, postarať sa, nechať odísť. Tieto postoje sa následne konkrétne uplatnia v kultúrnej, so­ciálnej, ekonomickej a politickej sfére. Preto autori knihy vy­zývajú: „Generatívni ľudia celého sveta, spojte sa!“, aby sa tak dosiahol vznik „nového historického subjektu“, čiže „spoloč­nosti slobodných“.

Pastorácia gestácie

Ako nachádzame v rôznych príspevkoch autorov, ako sú P. Bacq, Ch. Theobald a A. Fos­sion, aj v oblasti pastorácie sa čoraz viac hovorí o pastorácii očakávania narodenia (pastorácia gestácie). Nie je to nový model pastorácie, ale spôsob, ako sa vrátiť k samotnému princípu evanjelizačného pôsobenia, ktorý generuje k viere tým, že si berie k srdcu predovšetkým ľudí v ich konkrétnom kontexte a snaží sa pochopiť ich otázky a možnosti ohlasovania sa­motného evanjelia. Gestačná alebo generatívna pastorácia sa líši od pastorácie rámcova­nia, triedenia, ktorá charakterizuje život Cirkvi už mnoho rokov. V rámcujúcom prístupe sa plodnosť pastorácie meria podľa kvantitatívnych kritérií: koľko krstov, koľko svätých prijímaní, koľko manželstiev. Dnes sa tento prístup dostal do hlbokej krízy. Nielenže poč­ty dramaticky klesli, ale zistilo sa, že rast cirkevných organizácií založený na počte prija­tých sviatostí v žiadnom prípade neznamenal, že Ježišovo posolstvo zmenilo životy ľudí a okolitej spoločnosti.

Naopak, generatívna pastorácia sa snaží aktualizovať prístup, ktorý mal Ježiš k ľuďom, ktorí sa na neho obracali. Ježiš totiž vždy nadväzoval vzťah, ktorý bol pre partnera rozho­voru hodnotný, intenzívny a zmysluplný, premieňal a nehľadel na výsledky. Nejde o to, aby sme odmietli sviatostnú pastoráciu – tá je a vždy zostane podstatná –, ale aby sme ju zakorenili v živom stretnutí s Ježišom.

To si, samozrejme, vyžaduje zbližovanie, blízkosť a sprevádzanie. V tomto zmysle je ge­neratívna pastorácia vždy pastoráciou, ktorá vychádza. Vychádza v ústrety najmä ľuďom na existenciálnych križovatkách, čo predstavujú silné a kritické momenty života, ako je napríklad strata blízkej osoby alebo zamestnania, zlyhanie či vykonanie životnej voľby pre budúcnosť.

Dnešné sekularizované spoločnosti sú menej biologicky generatívne a zároveň sú aj viac individualistické.

Generatívna pastorácia vedie k novému mysleniu, ktoré je predzvesťou prekvapivých výsledkov a ktoré sa prejavuje ako: „Skutok, v ktorom sa ľudská bytosť otvára – v jednote všetkých svojich zložiek – a osvojuje si tak postoj prijatia a sebadarovania. Vedieť pozitív­ne prijať veľké more bytia; vedieť pozitívne darovať seba jeho nesmiernym vodám. Ide o postoj vyjdenia z intimity, z tajnosti, aby ľudská bytosť bola naplno sama sebou. Toto otvorenie sa, ktoré je ozajstným myslením, je v skutočnosti tvorivé, generatívne: vyjadrí sa v slove, v ktorom myšlienka vychádza akoby sama zo seba, ticho plné svetla, aby sa stala realitou, aby získala formu: stáva sa tak ‚poznaním‘.“

Generativita a vzájomnosť

Generatívna pastorácia sa začína od najmenšieho a otvára sa do nekonečna. Stavia dom pre ľudstvo, začínajúc v mnohých domoch. Je teda domácou pastoráciou, ale zároveň aj ekumenickou. A keďže je generatívna, je aj materská a mariánska.

Pápež František často hovorí o „kultúre nehy“ a „kultúre stretnutia“. Povedal tiež, že „blízkosť je Boží štýl“. Tieto výrazy sú oveľa viac než len lacné slogany. Naopak, treba ich uchopiť v celej ich hĺbke. Nežnosť v skutočnosti znamená prijať výzvu telesnosti druhého človeka, ktorý často trpí a potrebuje konkrétnu lásku. Stretnúť sa znamená, že generati­vita je vždy vzájomná a vzájomnosť je vždy generatívna. A napokon blízkosť otvára ho­rizont univerzálneho bratstva, pretože poukazuje na to, čo nás spája ako ľudské bytosti.

Generatívna kultúra sa diktatúre „politickej korektnosti“ často javí ako nesympatická. Vždy ma prekvapovalo, ako by sme si mohli predstaviť bratskú spoločnosť bez otcov a matiek. Nedostatok biologickej generativity v ekonomicky rozvinutých spoločnostiach prekvapuje. V čase exodu Hebrejov bolo hrozbou pre egyptského faraóna to, že Hebreji mali veľa detí. Hebreji boli generatívni. Prečo? Prečo mali pocit, že sú Bohom požehna­ným ľudom? Treba si uvedomiť, že všetko so všetkým súvisí. Dnešné sekularizované spoločnosti sú menej biologicky generatívne a zároveň sú aj viac individualistické.

Generativita, spoločenstvo, stretnutie, blízkosť, vzájomnosť: to sú niektoré základné ka­tegórie typické pre túto zmenu epochy. Pomáhajú Cirkvi znovu objaviť svoje poslanie vo svete, nakoľko ju pozývajú viac prehĺbiť to tajomstvo, ktoré v nej prebýva.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 4.