Po druhom zasadnutí Synody biskupov v Ríme: Nová etapa na púti Cirkvi

Tri roky spoločného kráčania

Synoda 2021 – 2024: tri roky spoločného kráčania ako tri roky Druhého vatikánskeho koncilu. Táto paralela sa môže zdať nadnesená, ale v skutočnosti to tak nie je. Nielen preto, že synoda je jedným z najdôležitejších plodov koncilu, ale pre­dovšetkým preto, že táto synoda predstavuje novú etapu na púti Cirkvi, ktorú odštartoval Druhý vatikánsky koncil: po prvýkrát sa na synode zišli nielen biskupi, ale všetci členovia Božieho ľudu, a to, ako poznamenal pápež František, nemôže byť jednorazová epizóda.

Ozajstnou novinkou je teda tento samotný proces, do ktorého sa vložil celý Boží ľud. Akoby sme sa vďaka nemu prebudili z istej letargie či (azda čiastočnej) rezignácie, a postavili sa na nohy, aby sme si s úžasom a vďačnosťou uvedomili, že evan­jelium tisíckami spôsobov rozpaľuje srdcia, osvecuje mysle, a že ľudia ho očakávajú, ba potrebujú.

Záverečný dokument ponúka orientačnú mapu.

Synodálne zhromaždenie po ukončení prác „vrátilo“ Božie­mu ľudu Záverečný dokument, ktorý schválil pápež František – a aj to je výrečné znamenie. Hovorím „vrátilo“, pretože doku­ment zhromaždil to, čo doteraz vzišlo z konzultácií Božieho ľudu a čo bolo podrobené komunitnému rozlišovaniu celého zhromaždenia za prítomnosti pápeža. Zhromaždenie to teda teraz „vracia“ Božiemu ľudu, aby z toho čerpal inšpiráciu pre ďalšie kráčanie. Záverečný dokument teda ponúka, odhliadnuc od svojich obmedzení, reálnu a podnetnú, už spomínanú, orientačnú mapu. A to aspoň v dvoch líniách.

Road map synodálnej Cirkvi

1) Záverečný dokument prebúdza vedomie, že sme Cirkvou, avšak umožňuje aj rozkvitnutie tohto vedomia. Už Pavol VI. spomenul túto potrebu, vychádzajúc z atmosféry Druhé­ho vatikánskeho koncilu, vo svojej inauguračnej encyklike Ecclesiam suam. Mimo iné­ho v nej napísal: „Je nutnosťou, aby dnes Cirkev prehĺbila poznanie, ktoré má mať o sebe samej, o poklade pravdy, ktorej je dedičkou a správkyňou, ako i o poslaní, ktoré má vykonávať vo svete“; „Cirkev (…) potrebuje v sebe cítiť pulzovanie života (…) potrebuje zakúsiť Kristovu prítomnosť v sebe“, aby v ňom našla svoju formu a štýl a aby sa v ňom stala slovom, posolstvom; dialógom spásy so všetkými.

Záverečný dokument svedčí práve o tomto prebudení a rozkvitnutí a vyjadruje ho skr­ze zhodu všetkých účastníkov o tom, čo predstavuje „srdce synodality“. V jeho 28. bode čítame: „Synodalita je proces duchovnej obnovy a reformy štruktúr, aby sa Cirkev stala participatívnejšou a misionárskejšou, to znamená, aby bola schopnejšia kráčať s každým mužom a každou ženou vyžarujúc Kristovo svetlo.“

Synodalita teda nie je voliteľným doplnkom, ale je konštitutívnou dynamikou života a poslania Cirkvi!

2) Druhá línia sa dotýka praktickej konfigurácie prebudenia a zakvitnutia cirkevného ve­domia: Ako môžeme dnes žiť synodalitu konkrétnymi spôsobmi a v rôznych kontex­toch? Záverečný dokument navrhuje niekoľko základných usmernení a vyzýva, aby sme sa zamerali na dva ciele: obrátenie a reformu.

a. Obrátenie sa dotýka nášho srdca – synodalita je duchovná skutočnosť. Práve pre­to je nečakaným a prozreteľnostným darom pre Cirkev prepojenie medzi kon­čiacim sa synodálnym zhromaždením a zverejnením pápežovej encykliky Dilexit nos – Miloval nás. Synodálna spiritualita je totiž spiritualitou, ktorá vychádza zo srdca, z nášho vzťahu k Bohu, ktorý je Otcom, a vyznačuje sa bratstvom, spolo­čenstvom, službou.

Z tohto dôvodu, zdôrazňuje Záverečný dokument, sa od nás žiada vzťahové obrá­tenie (porov. 2. časť): máme „zakúsiť, ako praktizovanie prikázania vzájomnej lásky predstavuje miesto a formu autentického stretnutia s Bohom“ (porov. 44).

Sú potrebné miesta, nástroje a podujatia, v ktorých sa môže prejaviť napredovanie a poslanie synodálnej Cirkvi.

„Konečným zmyslom synodality“, čítame ďalej, „je svedectvo, ktoré je Cirkev povolaná vydávať o Bohu, Otcovi, Synovi a Duchu Svätom, o Harmónii lásky, ktorá sa vylieva zo seba samej, aby sa darovala svetu“ (154). A tak, „keď vzťahy [ktoré žijeme], hoci krehké, zjavujú Kristovu milosť, Otcovu lásku, spoločenstvo Ducha Svätého, vyznávame svojím životom, že Boh je Trojica“ (50).

Toto vzťahové obrátenie sa dotýka nášho spôsobu videnia a myslenia: stáva sa kultúrnym obrátením. Náš spôsob chápania nasledovania Ježiša, budovania spo­ločenstva, odovzdávania jeho posolstva a vydávania svedectva o ňom nemôže zostať uväznený vo formách, ktoré možno boli vhodné v minulosti, ale dnes už stratili svoju aktualitu.

Jeden zo zásadných úspechov synody je tento: aby sme mohli spoločne kráčať, potrebujeme sa priučiť metóde a riadiť sa ňou. „Rozhovor v Duchu“ znamená v živote Cirkvi bod, z ktorého niet návratu. Práve praktickým uplatňovaním tej­to metódy človek zažíva tú vzácnu Ježišovu prítomnosť medzi svojimi (porov. Mt 18, 20), ktorá jediná umožňuje počúvať, „čo Duch hovorí cirkvám“. Takým spôsobom – v pokore, v pravdivosti a s presvedčením – sa dosiahne to, o čom čítame v Skutkoch apoštolov ako spečatenie prvého synodálneho zhromaždenia v dejinách: „Duch Svätý a my sme rozhodli…“ (porov. Sk 15, 28).

b. Toto „nové víno“ však musí byť naliate do „nových mechov“. To znamená, že sú potrebné miesta, nástroje a podujatia, v ktorých sa môže prejaviť napredovanie a poslanie synodálnej Cirkvi. Duchovné a kultúrne obrátenie je tak predpokla­dom reformy štruktúr.

V tomto ohľade synoda zdôraznila dve skutočnosti: na jednej strane je potrebné vychádzať z „miest“, a to nielen v geografickom, ale najmä v existenčnom zmys­le; a na strane druhej to, že synodálna Cirkev žije ako „sieť vzťahov“, čo umožňuje jednak stretávanie sa skúseností z rôznych miest sveta, ako aj obohatenie sa skrz vzájomnú výmenu darov, aby tieto skúsenosti prinášali úžitok všetkým (4. časť).

Dve poznámky

Na záver dve krátke poznámky:

1) Prvá sa týka témy, ktorú viackrát spomenula verejná mienka a ktorá počas hla­sovania o Záverečnom dokumente zaznamenala výraznú rôznorodosť (avšak nie opozičnú, čo je tiež synodalita!): prítomnosť a pôsobenie žien v Cirkvi (60).

Synodalita predstavuje vhodnú metódu na vytvorenie kultúry schopnej prorocky čeliť dominantnému mys­leniu.

Sporným bodom, ktorý stále zostáva predmetom štúdia, je otázka prístupu žien k diakonátu. Táto otázka však jasne ukázala problém, o ktorý tu ide. A tým nie je prístup žien k diakonátu, ale, na jednej strane, potreba „prestavať“ koncepciu a gesciu autority, ktorá je vlastná ministériám posvätnému stavu; a na strane druhej jasné vysvetlenie nenahraditeľného prínosu žien, a to nielen pre život a poslanie Cirkvi, ale aj pri vykonávaní každej formy autority, kde sa otvárajú konkrétne možnosti ich účasti.

Uvedomenie si tejto skutočnosti si vyžaduje ďalšie a odhodlané rozlišovanie. Pápež František pozýva, aby sme upriamili našu pozornosť práve na túto líniu. Záverečný dokument k tomu dôrazne uvádza: „to, čo pochádza z Ducha Svätého, nemožno zastaviť“ (60).

2) Druhá poznámka. Záverečný dokument zdôrazňuje, že synodalita predstavuje vhodnú metódu na vytvorenie „kultúry schopnej prorocky čeliť dominantnému mys­leniu“ (47). V tejto línii sa synodálna Cirkev zaväzuje, že s veriacimi rôznych náboženstiev a s ľuďmi iných presvedčení si chce „osvojiť kultúru dialógu ako spôsob, spoločnú spoluprácu ako postoj, vzájomné spoznanie sa ako metódu a kritérium“ kráčania (123).

Hranice, ktoré kedysi predstavovali deliace čiary a v napredovaní ľudstva tak boli symbolickými miestami určovania vlastnej identity, a zároveň boli aj miesta­mi prekročenia vzťahov s druhými, sa dnes príliš často a smutne menia na javis­ká bezprecedentnej neľudskosti a ohavného násilia. Ľudstvo dnes musí znovu objaviť hranice a využívať ich ako miesta vzťahu a stretnutia, ako miesta uzna­nia a rešpektovania identity druhého, kde sa dá vyjadriť osobná či komunitná pohostinnosť voči druhým.

Synodálna Cirkev, ktorá si s novým impulzom váži múdrosť evanjelia Ježiša Krista – ktorá jej prichádza z pochopenia daru, ktorým je vzťah a vzájomnosť, čo sa naučila prežívať podľa modelu Najsvätejšej Trojice – je povolaná ponúknuť tento tvorivý príspevok pre kultúru stretnutia: na osobnej, národnostnej či kultúrnej rovine Aj toto je posolstvom synody.

Prevzaté z časopisu Ekklesía č. 6.