Pomáhala v utečeneckom tábore: Služba a blízkosť chudobným ma učia byť ľudskejšou

Absencia základných podmienok pre život, neistota či frustrácia – to a omnoho viac zažívajú obyvatelia utečeneckých táborov na svojej dlhej ceste za novým domovom. Mária Dudová z Komunity Sant‘Egidio absolvovala už druhú misiu v tábore na gréckom ostrove Lesbos. Chcela byť nablízku tým, ktorí nemajú takmer nikoho, neváhala ich počúvať, učila ich angličtinu a aj si s nimi poplakala.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

V rozhovore pre nm.sk okrem iného priblížila:

  • prečo sa opakovane rozhodla pre misiu v utečeneckom tábore
  • ako sa dá cez jedlo dostať do utečeneckej duše
  • či sa stretla s násilím
  • čo sú to humanitárne koridory a ako môžu utečencom pomôcť

Ako si sa dostala do utečeneckého tábora na Lesbose?

Na misiu som sa dostala cez Komunitu Sant‘Egidio, ktorá tam pôsobila šesť týždňov, v júli a auguste. Išlo o ľudí z komunity z celej Európy. Vystriedalo sa tam približne 250 dobrovoľníkov, z toho piati boli zo Slovenska. Cieľom tejto misie bolo spoznať tamojšiu situáciu a vytvoriť zázemie ľuďom nielen v utečeneckom tábore tak, aby boli deti deťmi, aby rodina mohla pookriať pri dobrom jedle a nájsť aspoň na malý moment bezpečný prístav.

Prečo si sa rozhodla ísť do tábora po roku znova?

Táto téma mi bola veľmi blízka a chcela som o nej vedieť viac. Migračná kríza je veľmi komplexná. Môže sa zdať, že sme bezmocní pomôcť, ale práve naopak, žiadny kríž nie je až taký ťažký, aby sme ho ako priatelia, komunita, rodina, nedokázali niesť. Rozhodla som sa, že chcem bližšie spoznať ľudské osudy a takto aspoň malou kvapkou prispieť. Minuloročná skúsenosť bola taká silná, v niečom aj ťažká, že mi to otvorilo srdce ešte viac. Veľmi som túžila opäť stretnúť tých ľudí a nechať sa nimi dotknúť.

Takáto túžba musí vychádzať hlboko z vnútra. Ako by si pomenovala to, čo ťa tam ťahalo ísť?

Boli to osudy ľudí, ktoré som počula. Boli to stretnutia, príbehy, slzy v očiach, ktoré sme mali pri rozhovoroch. To ma nenechalo ľahostajnou. Som vďačná za príležitosť a za zázemie komunity, lebo sama by som to nezvládla.

Pracuješ v konzultantskej firme, veľa času tráviš v kancelárii. Bola tvoja misia súčasťou pracovného „resetu“?

Vôbec nie. Moja práca konzultantky v oblasti ľudských zdrojov je veľmi kompatibilná s prácou v Komunite Sant‘Egidio. Komunita mi dokonca viac vydláždila cestu k ľudským zdrojom. Lebo práve služba a blízkosť chudobným ma učí byť ľudskejšou a môžem túto ľudskosť pretaviť aj do môjho zamestnania. V službe druhým v rámci komunity sa učím viac počúvať, neposudzovať, byť empatická, vďačná, a to sú všetko čnosti, ktoré potrebuje akýkoľvek kolektív.

Kto zo Slovenska bol okrem teba tento rok v tábore?

Boli sme tam piati Slováci v dvoch turnusoch. Spolu s nami tam boli členovia komunity z Poľska, Belgicka, Francúzska, Talianska, zo Španielska a z ďalších krajín.

Bola si v tom istom tábore ako vlani?

Ten istý tábor už neexistuje. Minulý rok, týždeň po našom odchode z tábora Moria, tento tábor zhorel do tla. Vznikol nový tábor. Volá sa Kara Tepe a je hneď pri pobreží mora. Momentálne je tam do 4500 utečencov. V tábore Moria ich bolo až do 16-tisíc. Drvivá väčšina z nich bola v nelegálnej časti.

Teraz je ten pomer kapacity a počtu ľudí únosnejší?

Veľmi je cítiť, že je tam menej ľudí a viac organizácií prítomných priamo v kempe, čo minulý rok vôbec nebolo. Oproti minulému roku je to však mierne lepšie. Mnoho ľudí bolo z tábora Moria presunutých do menších zariadení, väčšina išla do Atén a niektorých prijali štáty Európskej únie. V Kara Tepe je menej ľudí, lebo podmienky sú veľmi zlé, nehostinné a nedôstojné. V stane bez podlahy sú ôsmi ľudia. V jesennom a zimnom období, keď je chladno a vlhko, majú stále premočené obydlia a veci. V lete to bolo výrazne lepšie, ale zase trpeli horúčavami. Ľudia stále veľmi dlho čakajú na vyjadrenia úradov k dokladom, je tam zlé stravovanie. Sprchy sú verejné na voľnom priestranstve.

V jesennom a zimnom období, keď je chladno a vlhko, majú stále premočené obydlia a veci.

Aké rozdiely si ešte videla oproti minulému roku?

Podarilo sa nám napríklad blízko kempu vytvoriť bezpečné miesto, takzvané stany priateľstva, kde sme sa mohli s utečencami stretnúť.

O čo išlo a ako to tam vyzeralo?

V kempe sme rozdávali maličké pozvánky do týchto stanov priateľstva. Deti sme pozývali do školy mieru a školy angličtiny, rodiny na popoludňajšie spočinutie pri dobrom jedle v reštaurácii priateľstva.

Čo je to škola mieru?

Určená je deťom od troch do siedmich rokov. Tam môžu byť deťmi. Hrajú sa, kreslia si, pripravujeme pre ne scénky. Niektoré deti tu prvý raz držali farbičky v ruke a sedeli za stolom. Vzdelávame ich a hráme sa s nimi v bezpečnom prostredí. Školy mieru sú všade vo svete, kde komunita pôsobí. Ich cieľom je vštepovať deťom rozmer mieru už v ranom veku. Vojny sú v dôsledku nedostatku mieru.

Predstav nám aj ostatné aktivity, ktoré si spomínala.

Do školy angličtiny nám väčšinou chodili mladí vo veku od 15 rokov. Vyučovali sme ich, aby sa vedeli aspoň v základe dorozumieť na úradoch. To bolo predpoludním. Popoludní vznikla v stanoch priateľstva reštaurácia priateľstva, kde sme vydávali 500 až 550 jedál denne pozvaným ľuďom. Nielenže sa dobre najedli, ale pre mnohých to bol čas pookriatia a spočinutia. Niektoré deti ani nešli jesť a išli rovno do hernej časti. Rodičia boli šťastní, že ich deti sa radujú a sú s ďalšími deťmi.

V reštaurácii priateľstva som sa stretla s jednou rodinkou – mama s dvomi dcérkami. Dvanásťročné dievča vedelo výborne po anglicky, tak sme sa porozprávali. Bola tam aj jej štvorročná sestra. Mama bola tichšia, ale veľmi láskavá žena. Keď som sa tej 12-ročnej dievčiny pýtala, čím chce byť, keď bude veľká, povedala, že doktorkou. Spýtala som sa jej, čo ju k tomu vedie. Odpovedala, že by chcela byť gynekologičkou alebo pôrodnou asistentkou, lebo jej mama je teraz v šiestom mesiaci tehotenstva a vie, že pôrod v tábore je veľmi rizikový a traumatizujúci zážitok. Sama tomu chcela pomôcť, čo ma veľmi dojalo.

Mária Dudová v škole angličtiny (pri tabuli vzadu).
Mária Dudová v škole angličtiny (pri tabuli vzadu).

Odkiaľ ste mali jedlo, hračky a ďalší materiál?

Hry a hračky sme nakúpili priamo na mieste, niečo sme doniesli so sebou. Jedlo sme minulý rok varili svojpomocne, čo bolo náročné na logistiku. Preto sme ho tentoraz už objednávali.

Ako tieto aktivity financujete?

Môžeme to rozdeliť na pomoc utečencom a režijné náklady. Pomoc utečencom sme financovali z Komunity Sant‘Egidio, ktorá má na to vyhradený rozpočet. Prispievame doň my sami, ale aj individuálni darcovia. Režijné náklady – ubytovanie, dopravu, stravu – sme si hradili sami.

V tábore sme sa nikdy nestretli s hnevom, neprijatím alebo neochotou porozprávať sa.

Dá sa povedať, že dať jedlo utečencom nebol jediný cieľ, ale cez jedlo ste išli ďalej do ich vnútra?

Presne tak. Jedlo je iba prirodzený prostriedok. Aj my doma sadáme k stolu a dobrému jedlu, ale je to o vstupovaní do rozhovoru, vzájomnej blízkosti. Vedeli sme, že toto je najpodstatnejšie. Veľmi si vážili, že mohli vyjsť z tábora a byť v bezpečnom prostredí.

Tábor je rozdelený do sektorov. Postupne sme obišli stan po stane, aby sme každého pozvali a spoznali ich. Niektorí nás aj pozvali k sebe. Niektorých, ktorí boli na tom naozaj biedne, sme pozvali opakovane. Ľudia v sektoroch sa poznali, a keď sa u nás v reštaurácii stretli, tak sa jeden druhému prihovárali. Rovnako ako my, aj oni majú v sebe zakorenenú kultúru stolovania. To je pre nich niečo veľmi osobné a kultivujúce, čo nezažili roky.

V tábore sme sa nikdy nestretli s hnevom, neprijatím alebo neochotou porozprávať sa. Vždy boli veľmi radi, že ich niekto prišiel navštíviť a že sa o nich zaujímal.

O čom si sa s nimi najčastejšie rozprávala?

Zaujímali sa, odkiaľ som. Bežne sme hovorili o ich príbehoch. Boli veľmi vďační, že ich mohli vypovedať, aj keď boli ťažké.

Ako tam vyzeral tvoj bežný deň?

Režim bol veľmi dynamický. Bývali sme v hoteli asi 15 km od tábora. Ráno sme sa spoločne naraňajkovali a poradili sa, kto bude mať na starosti jednotlivé služby. Menilo sa to, aby sme si vyskúšali rôzne typy služieb a mohli ísť aj priamo do kempu. Potom sme vyrazili na naše miesta – do školy mieru, do školy angličtiny alebo sme vybavovali logistiku. Okolo poludnia sme sa vrátili do hotela, na chvíľu sme si oddýchli a o tretej sme odchádzali do reštaurácie priateľstva. Deň sme končili asi o ôsmej večer.

Akí ľudia sú v tábore a odkiaľ pochádzajú?

Väčšina z nich pochádza z Afganistanu, ale sú tam aj ľudia zo Sýrie, Iraku a afrických krajín – Somálska, Konga, Kamerunu. Sú tam rodiny s deťmi, jednotlivci (muži aj ženy) a tiež veľa mladých chlapcov bez sprievodu.

Sú tam aj deti, ktoré sa tam narodili, teda zatiaľ nežili inde ako v tábore?

Je tam veľa takýchto detí. Stretla som niekoľko batoliat vo veku od jedného dňa po mesiac.

Keď žene nadíde pôrod v tábore, ako sa to tam rieši?

Minulý rok rodili ženy priamo v tábore, v hrozných podmienkach, za pomoci tam prítomných babíc – utečenkýň. Pôrody v bezpečnom prostredí neboli možné pre lockdown. Dnes je situácia trochu lepšia, zdravotná pomoc je dostupnejšia. Niektoré deti sa aj tak narodili priamo v tábore, iné prišli na svet v nemocnici. Pomáhajú aj Lekári bez hraníc, ktorí majú blízko kempu svoju stanicu.

V jednom momente začala tlmočníčka plakať, lebo to, čo hovorila tá pani, bolo také ťažké, že to ani nedokázala pretlmočiť.

Kto všetko sa v rámci personálu stará o utečencov v tábore?

O jednotlivcov sa po sociálnej, psychologickej a zdravotnej stránke starajú mimovládne organizácie. Bezpečnosť a kontrolu má na starosti štát. Sú tam minimálne dve inštitúcie, ktoré vzdelávajú deti, čo minulý rok nebolo.

Mnohí ľudia sa utečencov boja, hoci sa s nimi nikdy nestretli. Ako utečencov vnímaš ty?

Je pravda, že informácií o utečencoch je veľmi veľa, no v mnohom sú veľmi mätúce až nepravdivé. Išla som za nimi aj preto, aby som si utvorila vlastný názor a spoznala situáciu. Ľudia, s ktorými sme sa stretli, hľadajú nádej pre lepšiu budúcnosť a pre ich deti. Hľadajú dôstojný život, zázemie a pokoj. Boli veľmi vďační, láskaví a jemní, ale aj veľmi poznačení osudom a traumou, ktorú si nesú. To málo, čo sme počuli, bolo pre nás veľmi ťažké, hoc len na počúvanie.

Často sme s utečencami potrebovali komunikovať cez tlmočníka. Tlmočili nám ľudia priamo z ich radov. Boli vďační, že môžu robiť niečo zmysluplné. Jedna pani nám takto za asistencie tlmočníčky hovorila svoj životný príbeh, my sme sa pýtali, zapisovali si. V jednom momente začala tlmočníčka plakať, lebo to, čo hovorila tá pani, bolo také ťažké, že to ani nedokázala pretlmočiť. A pritom tá tlmočníčka je tiež utečenkyňa a niečím podobným si prešla aj ona.

Keď sú utečenci zúfalí, čo sa im dá vyčítať z tváre?

(ticho) Nesú si veľké traumy. Mnohí sú nesmierne poznačení tým, čím si prešli, ale aj tým, čo dennodenne zažívajú – chlad, nezáujem, zavrhnutie, zabudnutie. Už len to, že niekto čaká rok na doklady a potom je odmietnutý… Alebo nenaplnenie ich základných potrieb a veľká miera neistoty, lebo nevedia, čo prinesie zajtrajšok.

Bude v prípade potreby možné navýšiť kapacitu tábora, napríklad pre nových utečencov z Afganistanu?

Áno. Situácia v Afganistane je veľmi dramatická, hovoríme nie o tisíckach, ale miliónoch ľudí, ktorí sa snažia utiecť, lebo budú prenasledovaní. Riešenie nie je rozšírenie tábora Kara Tepe, ale pripravujú sa aj na tento variant a tiež na príchod zimy. V októbri sa zložia stany a na ich miesto prídu unimobunky, ktoré sú bezpečnejšie, izolovanejšie a majú základnú infraštruktúru. Podmienky sú však stále poddimenzované.

Aké tam bývajú zimy?

Veľmi, veľmi kruté. Dážď, vlhkosť, zima – nonstop. Bez možnosti ohriať sa, lebo tam nie je teplá voda. To málo, čo máte, vám zmokne alebo navlhne. Nemajú šatník, ktorý si otvoria, a deku, do ktorej sa zabalia.

Tábory majú byť dočasným miestom, napriek tomu v nich ľudia žijú roky. Kde vidíš riešenia, aby sa z nich dostali ďalej?

Jedným z riešení, s ktorým prišla Komunita Sant‘Egidio, sú humanitárne koridory. Tie sú jedinou legálnou a bezpečnou cestou na presun ľudí z táborov a ich prijatie v iných krajinách. Momentálne sú humanitárne koridory prítomné v Taliansku, Belgicku, vo Francúzsku, v Andorre a San Marine. Ešte pred príchodom do danej krajiny sa robí veľmi detailný, dvojaký bezpečnostný skríning ľudí. Musia prísť legálne, s vízami a následnou žiadosťou o azyl. Skúma sa nielen prípadné bezpečnostné riziko, ale aj to, či majú záujem integrovať sa.

Humanitárne koridory sú postavené na princípe zraniteľnosti, ich cieľom je pomôcť tým najzraniteľnejším – matkám s deťmi, starým ľuďom, vážne chorým a podobne.

Keď sa týmto utrpením necháme dotknúť, budeme oveľa otvorenejší hľadať spôsoby, ako sa to dá, nie hádzať zodpovednosť na niekoho iného.

Existujú názory, že utečencov z Blízkeho východu by mali prijať v prvom rade okolité krajiny s podobnou kultúrou alebo vierovyznaním. Čo na to hovoríš?

Myslím si, že by sme nemali hľadať toho, kto sa má o nich postarať, ale skôr si položiť otázku, prečo by sme sa o nich nemohli zaujímať aj my. Nemôžeme sa zmieriť so svetom takéhoto veľkého utrpenia. Keď sa týmto utrpením necháme dotknúť, budeme oveľa otvorenejší hľadať spôsoby, ako sa to dá, nie hádzať zodpovednosť na niekoho iného. Našou misiou je byť neúnavným služobníkom mieru – prijímať tých, ktorí nás prosia o pomoc, započúvať sa do ich plaču a budovať mosty nádeje tam, kde nie sú.

Aj niektorí kresťania majú obavu z kultúrnej rozdielnosti, netrúfli by si utečencovi pomôcť alebo ho prijať. Čo je podľa teba v tejto téme kresťanský postoj?

Ježiš v Matúšovom evanjeliu hovorí: „Bol som hladný, dali ste mi jesť, bol som smädný, dali ste mi piť, bol som chorý a navštívili ste ma.“ V utečencoch sme našli Ježiša, voči ktorému nechceme byť ľahostajní. To je univerzálny postoj kresťana – nájsť v druhom svojho blížneho. Ježiš nás učí bezpodmienečnej láske, milosrdenstvu a vytrvalosti.

No bez ohľadu na vaše vierovyznanie hlavným posolstvom je to, že každý z nás môže prispieť k lepšiemu svetu. Sme pozvaní byť budovateľmi nádeje pre tento svet, ktorý ju naozaj potrebuje.

Chcela by si ísť na misiu do utečeneckého tábora znova?

Úprimne by som si priala, aby som už do tábora nemusela ísť. Nejde ani tak o mňa. Ide o to, aby ľudia, ktorí utekajú pred vojnou a konfliktom, nekončili v táboroch, ale aby našli svoju budúcnosť v bezpečnej, pokojnej krajine, v spoločnosti, pre ktorú chcú byť aj oni prínosom.

Onedlho však pôjdeme do tábora v Libanone. Stretneme sa s niektorými rodinami, ktoré by cez humanitárne koridory mohli prísť na Slovensko.

Foto: archív Komunity Sant´Egidio

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.