Strata času (pôstna úvaha)

Vystúpila som z autobusu – bolo okolo polnoci – a zrazu som za sebou počula kroky. Zabočila som, dúfajúc, že sa tak zbavím nepríjemného prenasledovateľa. Kroky však neustali. Na chvíľu som spanikárila, ale potom som rýchlo zvažovala svoje šance: utiecť nemôžem, mám kričať o pomoc? Čo ak narobím zbytočný rozruch? Možno je to len náhodný chodec.

Vtedy som sa rozhodla. Obrátila som sa k prenasledovateľovi so slovami: „Dobrý večer, pane, som rada, že vás vidím, asi máme rovnakú cestu, môžeme teda ísť spolu. Viete, dosť sa bojím takto v tme, a vy, ako muž, iste si poradíte s každou situáciou.“

Zaskočený asi dvadsaťročný mladík nevedel, čo má povedať. Ja som však nelenila a začala som rozprávať o manželovi, o deťoch, o robote… občas sa dostal k slovu a keďže som nechcela, aby vedel, kde bývam v určitom momente som povedala: „No, ja som už doma. Ďakujem vám, že ste ma odprevadili.“ Povedal, že je to v poriadku, ale nech mu dám svoju peňaženku. „Samozrejme, že vám ju dám, ale sú tam len drobné, lebo manžel mi vždy peniaze zoberie“ – odpovedala a podala mu peňaženku s drobným mincami. Tú pravú si nechala v kabelke. Pozerala za ním, ako odchádza a mrmle si: „Bola to strata času.“

Nikto nechce byť stratový. Ani obchodník, ani podnikateľ, ani zlodej. Lenže človek, ktorý chcel okradnúť, nakoniec skonštatoval, že to bola strata času. Bol stratový, lebo ona okradla jeho o čas. Ak niekto koná zlo, je to strata času, je stratový.

Človeka okráda nielen zlodej, ale aj lenivosť, chamtivosť, pýcha, hnev, nepriateľstvo a každý iný hriech. Je okradnutý o radosť a zmysel života. Každý hriech spôsobí, že čas sa stal strateným, neužitočným. Koľkokrát počúvame konštatovanie: to, čo som robil, bola strata času. Ak človek čas nenaplní, nedaruje, nerealizuje sa v ňom, čas sa stáva neužitočným. Život sa stáva stratovým. Do tohto poznania sa hlási Božie slovo, ktoré napísal Ján v Evanjeliu: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 16-17).

Rozumný úsudok o vlastnom živote spočíva v tom, že človek si vie povedať: Bože, veľa času som strávil aj neužitočne. Ak však odovzdá svoj stratený čas do Božích rúk – jeho čas sa stáva omilosteným a večným.

Na svete sme len dočasne, na niekoľko rokov. Uvedomujeme si, že sami zo seba si večnosť vyrobiť nevieme, dokonca vieme byť v čase stratoví. Ale Boh má iný štýl života – on je Pánom času a jeho čas sa volá večnosť. Preto keď svoj stratený čas odovzdáme jeho milosrdenstvu, on z neho robí večnosť. V tomto zmysle Ježiš povedal: každý, kto verí, má večný život (porov. Jn 3, 16).

Boh je ochotný darovať sa, ale človek musí mať postoj, ktorý sa volá viera. To znamená uznať: Bože, neužitočne a stratovo som prežil mnohé chvíle, potrebujem tvoje milosrdenstvo. Evanjelium vysvetľuje, čo je súd. Boh nesedí v talári a nerozhoduje, kto pôjde do neba a kto do pekla. Súd je v tom, že počas života každý zaujíma určitý postoj voči ľuďom a Bohu. Kto má postoj viery a potreby Boha, nie je súdený, lebo sebectvo a zlo už odsúdil, odovzdal Bohu. Čas, ktorý prežil, zostáva v Božích rukách.

„Ale kto neverí, už je odsúdený“ (Jn 3, 18). Neveriť, znamená: nepotrebujem ťa, Bože! Všetko, čo robím, dobre robím! Táto pýcha a falošný úsudok o sebe spôsobuje, že človek sa stáva strateným. Lebo zbadá, že jeho sily sú limitované, čas je len dočasný a mnohokrát neužitočný. Rakúsky filozof Jozef Pieper (1904 – 1997) píše, že diagnózou našej doby je skresľovanie pamäte, ktoré zasahuje najhlbšie korene nášho duchovného a morálneho života. Nič nie je zákernejšie, ako keď chyba vznikne falšovaním pamäte, drobnými zmenami – posunmi prízvuku, dofarbeniami, opomenutiami. Takto sa vieme všetci ospravedlniť, okrášliť a inak vyložiť udalosti dňa. Vtedy si ani neuvedomujeme, že strácame skutočnú niť života. Nebezpečenstvo je o to väčšie, že je takmer nepostrehnuteľné. Túto faloš neodhalí ani spytovanie svedomia, lebo poctivosť pamäte sa odvíja od poctivosti celého ľudského bytia.

Ježiš hovorí: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu“ (Jn 3, 19-21). To znamená, že ak človek vynáša skutky pred Pána, on ich svojou milosťou posväcuje, a vtedy lepšie poznáva pravdu o živote. Tak nás evanjelium nielen uisťuje o Božej láske, ale aj pozýva k správnemu postoju voči zlodejovi času: hriechu a sebectvu.

Básnik Pavol Fekete z Košíc napísal:

Tancujú sudičky okolo studničky,
dajú jej do vienka na vodu znamienka,
lásku a trpenie, cukor a korenie,
kto sa z nej napije, hluchý a slepý je.
Láska a trpenie, cukor a korenie. Nie je život taký? Komplikovaný, dobro a zlo, všetko
namiešané, lebo nik z ľudí nie je len dobrý, alebo len zlý, nik nemá život len sladký, alebo štipľavý
a pod. Preto je potrebné byť k sebe úprimný a povedať: Bože, buď mi milostivý, vyznávam, že tvoj
Syn prišiel, aby nás oslobodil od hriechu, aby z neužitočného času urobil čas večný.