Z divadla k úľom: Miroslava Mravcová našla cestu k uzdraveniu vo včelárstve (rozhovor)

Miroslava Mravcová pochádza z Čadce, vyštudovala bábkoherectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a už desať rokov hrá v predstaveniach pre deti i dospelých v Bábkovom divadle Žilina. V rozhovore otvára hlbokú tému, teda ako kompenzuje ťažké životné obdobie a často vypätú prácu kontaktom s prírodou, so včelami, s ľadovou vodou, aby tak nachádzala pravú podstatu seba.

Rok a pol sa venujete včelárstvu a otužovaniu v studených jazerách. Sú to trochu extrémne záľuby. Čo vás k nim priťahuje?

Ako malé dieťa som navštevovala pradedkovu záhradu, v ktorej stáli staré drevené úle. Pre mňa to bolo tajuplné. Predstavovala som si, ako choval včely. Ostalo to vo mne zakorenené. Po rokoch som si spomenula na to, že na dôchodku by som chcela mať včely i ja. Pred dvoma rokmi vstúpili do môjho života úzkosti, panické ataky a depresie. Žila som zo dňa na deň. Môj život sa zúžil na to, aby som prežívala tu a teraz. Uvedomovala som si, aký krehký je život a že zajtra tu už nemusím byť.

Muselo to byť veľmi ťažké obdobie…

Áno, no moja viera ma stále držala pri živote a pri vedomí, že môj život má zmysel. Boh sa mi prihováral v bolesti a v tichu. Hovoril mi, že je tu so mnou vždy, nenechá ma samotnú. Pomáhali mi sväté spovede a Eucharistia. Je to pre mňa živé Kristovo telo. Tiež som sa v tej bolesti pýtala: Prečo odkladať svoje sny na neskôr? Ochorela som aj preto, že som nevenovala čas svojim potrebám a psychohygiene. Potrebovala som niečo, čo by bolo úzko späté s prírodou, lebo tá ma vždy upokojuje. A niečo, kde budem sama sebou.

A tak si vás našli včely?

Áno, doslova. Náhodne som natrafila na pána včelára, u ktorého sa dá adoptovať včelí úľ. Začala som k nemu chodiť na včelársky krúžok a veľmi rýchlo sa mi splnilo to, čo som vždy túžila robiť. U neho som sa naučila všetko, čo sa týka včiel: od zbíjania rámikov cez umývanie, dezinfekciu až po vkladanie, vykladanie rámikov, odviečkovanie, stáčanie medu, starostlivosť o včielky.

Keď položím ruku na živé včely, zažívam neskutočný pokoj a súčasne naplňujúcu energiu.

Teraz už chodím do iného včelárskeho krúžku, kde nás je 15 amatérskych včelárov, s ktorými si vymieňame vedomosti, skúsenosti. Tento rok som si kúpila jablkový sad, v ktorom si chcem osadiť svoje vlastné včielky, vytvárať si s nimi vlastný svet, aplikovať nadobudnuté vedomosti a neustále sa vzdelávať. Včielky sú pre mňa nevyspytateľné a zároveň intímne. Keď položím ruku na živé včely, zažívam neskutočný pokoj a súčasne naplňujúcu energiu. Akoby som splynula s nimi, s prírodou… Veľmi mi pomohli na mojej ceste k uzdravovaniu.

A čo vás ťahá k otužovaniu?

Počas liečby psychických porúch som potrebovala niečo, kde mi vypne mozog. Niečo veľmi extrémne. Našlo si ma to samo. Pri jednej návšteve birmovných rodičov ma prizvali, aby som vyskúšala spolu s nimi ľadovú vodu v kadi u nich na záhrade. Súhlasila som, i keď ja studenú vodu neznášam.

Dnešný človek je zahltený informáciami. A keď sa k tomu pridajú ešte psychické problémy, mozog pracuje aj takým smerom, akým ani nechcete. Skúsila som ľadovú vodu a z nejakého dôvodu sa mi to zapáčilo.

Po trištvrte roku ma zavolali moji dvaja kolegovia ísť sa otužovať do prírodného jazera. Chodievame už pravidelne a pridávajú sa k nám ďalší kolegovia a známi. Otužujeme sa najčastejšie v jazere Patúch v blízkosti Lietavskej Svinnej. Vytvorili sme si skupinku s názvom Ľadové kačice.

A čo začiatky otužovania? Aké benefity človek touto aktivitou získa?

Zo začiatku sme v studenej vode vydržali minútku, dve, tri… Bolo to veľmi bolestivé a nevidela som hneď pozitíva. No lákalo ma prekonávať svoje hranice. Keď som v tej ľadovej vode, nemyslím na nič, iba na svoje telo, iba na svoj dych. Vypínam hlavu. Boli sme vo vode, aj keď vzduch mal mínus desať stupňov. Sú to úžasné zážitky. Telo sa prekrví. Celú zimu som dokonca nebola ani chorá na klasické respiračné ochorenia.

Pomáha mi to po psychickej aj po fyzickej stránke. Sama by som nešla. No v tej našej skupine sa navzájom ťaháme a to mi robí tiež veľmi dobre. Príroda dokáže človeka liečiť. Nielen telo, ale aj dušu. Dokáže vrátiť človeka k podstate svojho bytia. Ja potrebujem prírodu, potrebujem byť v nej a splynúť s ňou. Tak môžem prinášať pokoj druhým v tomto často šialenom svete plnom informácií, zla, nenávisti.

Ako a kedy ste cítili, že prišiel zlom vo vašich psychických ochoreniach?

Ochoreniam predchádzalo obdobie, v ktorom som šla na hranicu svojich fyzických a mentálnych možností. Nabrala som si na seba veľmi veľa… Chcela som byť dokonalá… Okrem toho sa udiali aj viaceré tragické udalosti v rodine. A ako sa vo mne naakumulovali všetky tieto ťaživé veci ako únava, stresy, tlaky z okolia i od samej seba, jedného dňa to vo mne vybuchlo a ja som ochorela.

Som zároveň veľmi citlivý človek, som veľmi emocionálna. Stres, tragické udalosti mi veľmi ublížili, prestala som mať hranice, úplne som ich zrušila a spomínané udalosti mnou prechádzali. Nečakane prichádzali úzkosti, panické ataky…

Ako si spomínate na proces liečenia? Dalo by sa povedať, že významnú rolu v ňom zohrali práve vaše koníčky?

So svojimi problémami som chcela niečo robiť. Zašla som za odborníkmi. Dodnes mám psychoterapeuta aj psychiatra a užívam lieky. Začala som si všímať samu seba, svoje potreby i svoje sny… Bola som odhodlaná ísť k vysnívaným včelám. „Nesmieš robiť prudké pohyby a nesmieš sa báť. Včela hneď vycíti tvoj strach a zaútočí,“ radil mi včelár.

Pamätám si moment, keď som vložila holú ruku ku včelám a nechala som ich, nech po mne lozia. Mala som rešpekt, no nemala som strach. Neviem ani opísať prečo. Bolo to úžasné a príjemné.

Včelárením a otužovaním som našla samu seba.

I tie moje psychické problémy vznikli z obáv, strachov. Pri včelách som prekonala určitú hranicu strachu. Postupne sa začínali uvoľňovať aj moje ďalšie strachy… Pri včelách som si dovolila viac a viac. Dokázala som ometať včely metličkou, vymieňať holými rukami rámiky… Vďaka blízkemu kontaktu so včelami sa vo mne niečo otvorilo a ja som postupne zalača opúšťať svoje strachy.

Pomohlo vám pri liečbe i otužovanie?

Prvé otužovanie som brala ako jednorazovú akciu. Na chvíľu som pri tom vypla. No keď ma zavolali kamaráti do studeného jazera, v prvý moment som začala strašne kričať, akoby sa zo mňa vyplavoval nejaký hnev, nejaké ťažké veci, niečo vnútorne zatvorené.

Tá bolesť svalov vo mne otvorila niečo doteraz vnútorne zatvorené a krikom som to dostávala zo seba von. Ďalšie tri otužovania boli tiež takéto. Neskôr som už išla do ľadovej vody pokojnejšia, začala som pracovať s dychom. Upokojím svoje srdce, svoj dych, svoje myšlienky a nachádzam takú harmóniu s prírodou, až si uvedomím, že do nej patrím.

Počas choroby som prežívala tlak na svoju osobu. Včelárením a otužovaním som našla samu seba. Vrátila som sa k svojim myšlienkam, emóciám, k sebe.

Rozprávate sa o týchto dvoch koníčkoch so svojím terapeutom? Schvaľuje vám ich ako možné súčasti terapie?

Áno, rozprávame sa o nich. Schvaľuje mi ich aj preto, lebo som mala zablokovanú emocionalitu, veci som v sebe dusila. Dnes sa mi už nestáva, že sa vo mne naakumuluje hnev a ja musím povoliť ventil, že doma kričím či plačem do vankúša. Mojimi prirodzenými ventilmi sú teraz moje koníčky. Terapeut ma v nich podporuje a odporúča mi, aby som v nich pokračovala i po zlepšení psychiky.

Aké nové poznanie vám dali vaše psychické problémy? Viete už, aké pravidlá budete v rámci prevencie dodržiavať?

Práca na sebe samej je na celý život. V živote prídu opäť ťažké chvíle a práca na sebe samej i prevencia mi môžu pomôcť, aby som takéto veci dokázala spracovať a nevrátila sa tam, kde som bola.

Potrebujem mať v sebe hranice, za ktoré neprejdú iní ľudia, ale ani ja sama, a potrebujem nachádzať seba samu, starať sa o seba fyzicky, mentálne a duchovne. Ďalšou vecou je mať psychohygienu, mať nejakú záľubu. Pre mňa sú najlepšími vecami pobyt v prírode, prechádzky, včely či otužovanie v prírodných vodách.

Pracujete v bábkovom divadle už 10 rokov. Je podľa vás práca v divadle náročná na psychiku? Potrebujete ako bábkoherečka viac psychohygieny v prírode, ako keby ste mali iné zamestnanie?

Áno, myslím, že áno. Tým, že pracujem v tmavom prostredí, v uzavretej skupine ľudí a pracujem veľa so svojou emocionalitou, silno cítim, že potrebujem pravidelne niečo, čo to vykompenzuje a dá mi rovnováhu. Byť sama, byť v prírode na čerstvom vzduchu, v tichu…

Robíte so včelami v žilinskom regióne. Darí sa včelstvám v tejto oblasti?

Myslím, že dnes je včelárenie trend, je oň záujem. Spoznávam veľa mladých ľudí, ktorí s tým začínajú. No včely ovplyvňujú zmeny klímy, teda dlhé obdobia sucha či nárazové dažde s vplyvom na vegetáciu. Teda znáška či životaschopnosť včelstiev môžu rok od roku kolísať, byť nevyspytateľné. Včelár sa musí s tým popasovať a pripraviť sa na to. Včelári sa snažia zlepšiť situáciu tým, že vysádzajú medonosné stromčeky, kríky, kvetiny.

Aké máte plány do budúcnosti?

Zveľaďujem si jablkový sad, ktorý sme si nedávno kúpili. Starám sa o stromy. Chcem tam vytvoriť priestor na osadenie vlastných včiel. Chcem im tam nasadiť kríky, kvety, aby mali dosť potravy. Môj malý syn chodieva so mnou na včelársky krúžok, veľa mi pomáha. Čo robím ja, chce robiť aj on. Vediem ho k tomu, aby miloval prírodu, vedel si zasadiť stromy a starať sa o ne.