V lekárni hovorí lekárnička staršiemu pánovi: „Treba doplatiť 65 centov!“
„Koľko?“
„65 centov.“
„Ja nepočujem, keby ste mi to napísali!“
Napísala a ukazuje mu lístok. Vzal ho do ruky a vraví: „Ale ja nevidím, keby ste mi to prečítali.“
Dobre sa nám smeje, kým vidíme aj počujeme. Všetci však smerujeme k slabnutiu zraku aj sluchu v starobe. O tom istom starčekovi by sme však mohli povedať, že keď je doma trpezlivý, milosrdný, láskavý, vidí srdcom. Lebo človek, aj keď nevidí očami, vie vidieť ináč. Starí rodičia sa nám zdajú tolerantnejší a láskavejší, lebo viac vidia srdcom ako očami.
Apoštol Ján zapísal v evanjeliu príbeh o tom, ako Ježiš z Nazareta uzdravil slepého od narodenia. Je tam reč o troch videniach: ako videl slepý, ako Ježiš a ako videli farizeji.
Keď hovoríme, že slepý vidí, mnohí by sa mohli čudovať a povedať: Veď práve preto, že je slepý, nevidí. Lenže slepý videl svojou bytosťou, svojou dušou. Každý deň videl utrpenie. Nikto z nás nevidí toľko utrpenia, koľko videl slepý!
Človek, aj keď nevidí očami, vie vidieť ináč. Starí rodičia sa nám zdajú tolerantnejší a láskavejší, lebo viac vidia srdcom ako očami.
Druhou postavou je Ježiš, ktorý vidí volanie o pomoc. On vidí núdzu. Preto „napľul na zem, urobil z hliny blato, ktorým slepému potrel oči a povedal mu: ,Choď, umy sa v rybníku Siloe‘“ (porov. Jn 9, 6). Toto je iný spôsob videnia – vidieť volanie o pomoc a vedieť mať súcit.
Tretie videnie reprezentujú farizeji, ktorí očami videli, ale keďže bol sviatok a Ježiš porušoval prikázania, videli predovšetkým previnenie. Paradoxné je, že v mene náboženského zákona odsúdili Boha. Exkomunikovali slepého: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ (Jn 9, 34) Nakoniec, keď ho vylúčili z obce, Ježiš ho stretol a pýtal sa ho: „Ty veríš v Syna človeka? On vravel: … ,Verím, Pane, a klaňal sa mu‘“ (Jn 9, 35-38).
Tento príbeh ponúka možnosť uvažovať nad tým, ako skreslene niekedy vidíme. Okrem videnia očami by sme mali vidieť aj srdcom, dušou, celou svojou bytosťou. Biskup Teofil z Antiochie Sýrskej (okolo 180 po Kr.) napísal: „Ukáž, či oči tvojej duše vidia a uši tvojho srdca počujú. Lebo ako tí, čo vidia telesnými očami, vnímajú, čo sa deje v tomto pozemskom svete, a zisťujú, čo sa od čoho líši – svetlo a tma, biele, čierne, mrzké, pôvabné, chybné, neohrabané, primerané, zveličené, nadmerné, okyptené –, to isté treba povedať, čo sa týka sluchu – o prenikavých hĺbkach alebo príjemných zvukoch –, tak je to aj s ušami srdca a očami duše, aby mohli vidieť Boha, lebo Boha vidia tí, ktorí majú duchovné oči otvorené.
Všetci majú oči, ale niektorí ich majú zakalené a nevidia svetlo slnka. No ak slepí nevidia svetlo, to neznamená, že slnko nesvieti. Slepí to musia pripísať sebe a svojim očiam. Ak máš aj ty oči duše zakalené sebectvom a zlými skutkami, nemôžeš vidieť Boha. Duša človeka má byť čistá ako vyleštené zrkadlo. Ak nasadá na zrkadlo hrdza, človek si v ňom nemôže vidieť tvár. Ani človek, ktorý má v sebe hriech, nemôže vidieť Boha.“
Naše obavy a strach sú sústredené viac na to, aby sa nedvíhali ceny, neboli vyššie dane, neprišli nové choroby atď. No máme strach aj o to, aby sme nestratili Božiu náklonnosť, aby sme sa neodcudzili?
Týmto vyjadrením Teofil z Antiochie potvrdil, že sme zostrojení tak, aby sme videli nielen očami, ale aj srdcom. Ježiš ukazuje, ako nás vidí Boh: tak ako videl núdzneho. V svojej absolútnej láske vidí naše volanie o pomoc.
Mať rád znamená báť sa o to, aby nás druhý neprestal mať rád. Ak manželka rozmýšľa: len aby ma môj muž neprestal mať rád! – to je skutočná láska. Ak muž prežíva bázeň: len aby ma moja žena neprestala mať rada! – má strach o krehký vzťah, ktorý sa volá láska. Taká je aj Božia náklonnosť voči človeku. Má strach: len aby ma moje ľudské dieťa neprestalo mať rado, len aby si pestovalo vzťah so mnou! Takto nás Boh vidí srdcom.
Naše obavy a strach sú sústredené viac na to, aby sa nedvíhali ceny, neboli vyššie dane, neprišli nové choroby atď. No máme strach aj o to, aby sme nestratili Božiu náklonnosť, aby sme sa neodcudzili?
Nenahovárajme si, že odcudzenie nefunguje. Všetci sme ho zažili. V škole sme mali kamarátov a povedali sme si, že budeme priateľmi na celý život. Potom jeden išiel do školy tam, druhý onam, prešli roky a zrazu vidíme, že sme si cudzí. A také veľké kamarátstvo to bolo. Horšie je, keď sa niečo podobné stane v manželstve. Človek sa vie odcudziť. A toto hrozí aj vo viere v Boha. Preto je odôvodnené povedať: Bože, daj mi silu, aby som sa ti nikdy neodcudzil, aby som mal postoj viery a lásky k tebe, lebo ty si hodnota, ktorá dáva životu zmysel.
Z knihy Studňa a pavučina I.: Úvahy inšpirované evanjeliom, SSV 2016. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.