Pravoslávny prístup k synodalite

Synodalita a jednota Cirkvi

Pravoslávni sa radi nazývajú „Cirkvou koncilov“ a zároveň „Cirkvou otcov“ a predstavujú svoje synodálne povedomie a con­sensus Patrum (konsenzus otcov) ako charakteristické znaky svojej tradície. Pre pravoslávie je konciliarita neoddeliteľnou súčasťou cirkevnej viery a je vyjadrená skôr v teológii a liturgii než v záko­ne. Jej počiatky siahajú až k Jeruzalemskému koncilu (Sk 15), kto­rý sa stal kritériom pre nasledujúci vývoj synodálneho systému na Východe.

Na pochopenie pravoslávnej koncepcie synodality je nevyhnutne potrebné poznať konštitúciu pravoslávnych cirkví. Každá pravoslávna cirkev je založená na princípe „teritoriality“ (existuje na určitom geografickom území) a ako taká má vnútornú pastorač­nú a administratívnu autonómiu. Zároveň je však na všeobecnej úrovni viazaná princípom synodality, pokiaľ ide o vyhlasovanie dogiem alebo uplatňovanie spoločných noriem a postupov (naprí­klad vo veci prijímania alebo neprijímania žien do kňazskej služ­by), keďže prevažuje normatívna autorita všeobecných koncilov.

Pre pravoslávie je konciliarita neoddeliteľnou súčasťou cirkevnej viery a je vyjadrená skôr v teológii a liturgii než v záko­ne.

„Cirkev je synoda“, napísal sv. Ján Zlatoústy. Pre pravoslávie synoda nie je udalosť, ktorá zasahuje do bežného života, ale je slávnost­ným stretnutím tela veriacich s Pánom. Bez synodálnej realizácie Cirkev neexistuje ako „jedna“ a „katolícka“. Cirkev asynodálna má tendenciu uprednostňovať individualistickú vieru, ktorá pod­lieha individuálnym záujmom a názorom. Ekumenický patriarcha Bartolomej vo svojom príhovore na koncile na Kréte (2016) pozna­menal, že „atrofia synodálnej inštitúcie na všepravoslávnej úrovni prispieva k rozvoju pocitu sebestačnosti v jednotlivých cirkvách a niekedy podporuje sebapozorovacie a sebaposudzovacie tenden­cie – v zmysle ‚ja ťa nepotrebujem‘“.

Eucharistická konciliarita

V pravoslávnej tradícii existuje úzke pre­pojenie medzi synodalitou a Eucharistiou. Teológ Panayotis Nellas poznamenáva: „[Synoda biskupov] je vo svojej podstate liturgickým aktom. Tak ako sa pri božskej liturgii konštituuje a zjavuje miestna cirkev v kontexte konkrétneho spoločenstva, tak sa na synode, na ktorej sa stretávajú a spo­ločne kráčajú všetky miestne cirkvi, konšti­tuuje a zjavuje univerzálna Cirkev.“

Cirkev asynodálna má tendenciu uprednostňovať individualistickú vieru, ktorá pod­lieha individuálnym záujmom a názorom.

Pravoslávie vždy vnímalo Eucharistiu ako model synodálnej organizácie: biskup (ako hlava) a kňazi spolu s diakonmi a ľudom (ako telo) spoločne slávia svoju jednotu vo viere. Biskup je tiež ten, kto reprezentuje jednotu svojho spoločenstva pred ostatný­mi cirkvami. Bez eucharistickej skúsenosti by synoda stratila svoj cirkevný charakter a hrozilo by, že sa zmení na zhromaždenie „náboženských expertov“.

Na lepšie pochopenie tejto dynamiky je potrebné pripomenúť „teritorialitu“ Cirkvi. Miestna cirkev je povolaná intenzívne ohlasovať a žiť pravdu evanjelia. To ju núti otvoriť sa ostatným cirkvám. Podľa sv. Jána Zlatoústeho táto otvorenosť svedectva o evanjeliu zjednocuje svet a spája to, čo bolo rozdelené. Keďže však autorita bisku­pa pramení z jeho predsedania Eucharistii, možno hovoriť o rovnosti miestnych cirkví, pretože všetky Eucharistie sú si rovné (ne­existuje jedna Eucharistia platná viac ako iná). Preto sv. Ignác Antiochijský tvrdil, že „tam, kde je biskup, tam je pluralita“.

Synodalita a cirkevná správa

Ak je synodalita tou normou, ktorá stráži pravdu a jednotu na miestnej úrovni, musí byť taká aj na všeobecnej (všeortodoxnej a všekresťanskej) úrovni. A tak celá Cirkev synodálne vyznáva vieru, posilňujúc sú­časne jednotu, ktorá sa už žila na miestnej úrovni.

Synodalita je formovaná podľa trojičné­ho spoločenstva a primát podľa otcovstva.

Pokiaľ ide o synodalitu, pravoslávie sa často odvoláva na 34. Apoštolský kánon (le­gislatívna norma zo 4. storočia východného pôvodu, týkajúca sa vzťahov medzi cirkva­mi), aby poukázalo na vzájomný vzťah medzi „prvým“ v synode a ostatnými členmi, ktorí ju tvoria. Kánon vyzýva: „Biskupi každého národa [teritória] musia poznať svojho prvého a nasledovať ho ako svojho vodcu a nič nerobiť bez jeho mienky. […] Ale ani on [prvý] nemôže urobiť nič bez názoru všetkých. Tak nastane súlad a Boh bude oslávený skrze Pána v Duchu Svätom: Otec a Syn a Duch Svätý.“

Z toho vyplýva, že synodalita je formovaná podľa trojičné­ho spoločenstva a primát podľa otcovstva. Je nevyhnutné uznať primát synodálnych zhromaždení, pretože Otec je len jeden (preto sa nepredpokladá žiadne spolupred­sedníctvo ani spoluprimát, keďže v Trojici nie sú dvaja „Otcovia“). Metropolita Ioannis Zizioulas vysvetľuje: „Podstatou primátu, ako nakoniec všetkého ostatného v Cirkvi, dokonca aj Božieho bytia (Trojica), je vzťahovosť.“ To vysvetľuje, že „prvý“ je „podmienkou sine qua non pre synodálnu inštitúciu, a je teda ekleziologickou nevy­hnutnosťou, a zároveň analogicky je syno­da predpokladom na výkon primátu“.

Synodalita je teda nevyhnutným výrazom toho, čo znamená byť Cirkvou, jednotou Bo­žieho ľudu a účasti všetkých na ohlasovaní viery.

Zdroj: časopis Ekklesía, č. 1.

Článok je súčasťou projektu portálu nm.sk Pochopiť a žiť synodalitu.