Prebudiť nádej: Proti cynizmu, pasivite a strachu

Ak je niečo, čo v týchto ťažkých časoch potrebujeme, je to nádej.
Musíme si však uvedomiť, že nejde o akési nejasné prianie, aby všetko dobre dopadlo, ale o čnosť, ktorú kresťanská tradícia označuje ako teologálnu.

Tomáš Akvinský vysvetľuje, že nádej sa v prvom rade týka Boha, pretože prostredníctvom nádeje človek dôveruje jeho láske a nachádza v jednote s ním svoju pravú radosť. A práve preto nádej prebúdza v človeku základné životné impulzy. Zdá sa však, že dnes sa táto „vášeň duše“ vytráca.

Absencia nádeje je najistejším znakom blížiacej sa smrti.

Zdajú sa nám vzdialené časy, keď sa po druhej svetovej vojne hovorilo s Ernstom Blochom o „princípe nádeje“ ako o motore dejín či keď teológ Jürgen Moltmann interpretoval tento princíp vo svetle príchodu Božieho kráľovstva v Ježišovi Kristovi. Bolo to obdobie novej americkej hranice, uvoľnenia napätia medzi USA a Sovietskym zväzom, jarnej atmosféry Druhého vatikánskeho koncilu… a nádej zapĺňala srdcia a inšpirovala mysle.

Dnes, keď ideológie a utópie ustúpili do úzadia, keď sa v rôznych častiach sveta šíria vojny a dotýkajú sa nás čoraz intenzívnejšie, keď čelíme globálnej klimatickej kríze, ktorá môže dosiahnuť bod, z ktorého niet návratu, nečelíme ani tak zúfalstvu či pýche – hriechom proti nádeji –, ale skôr rezignácii a cynizmu.

To vedie na jednej strane k programovému zneužívaniu tragických príležitostí, ktoré táto neúnosná situácia prináša, a na druhej strane k úplnej kapitulácii pred temnými silami, ktoré sa zdajú byť silnejšími než my a určujúcimi chod dejín.

Práve preto nemôžeme prehliadnuť výzvu pápeža Františka, ktorý vyhlásil jubilejný rok s centrálnym posolstvom nádeje. Je to podnet k spoločnému dôkladnému a zodpovednému prebudeniu viery, kritického myslenia, predstavivosti a schopnosti tvoriť budúcnosť. Ide o úplné prebudenie nádeje.

Lebo absencia nádeje – či už u jednotlivca, alebo v spoločnosti – je najistejším znakom blížiacej sa smrti.

Musíme preto preniknúť do hĺbky človeka i jeho sociálnej a historickej skúsenosti vo svetle Božej lásky a viery, ktorú do nás vkladá. Ako nám pripomína pápež František, keď cituje apoštola Pavla: „Nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).

Prevzaté z cittanuova.it.