Prečo nebudeme mať prezidenta katolíka? (komentár)

Foto: fb
Prvé kolo prezidentských volieb je za nami. Nedá sa však povedať, že by nervozita mnohých kresťanov bola menšia ako pred nimi. Trápi ich „hodnotová“ otázka a často aj nereálne očakávania, zmätok, naivita či frustrácia pri voľbe prvého muža krajiny.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Žiť v realite

Faktom je, že mnoho veriacich má na osobu prezidenta extrémne očakávania. Pre tých, čo sú znalí usmernení Cirkvi, sú jasné kritériá Dikastéria pre náuku viery, koho možno chápať ako kresťanského politika. Latka je nastavená vysoko a pravdivo. No do takej fázy žitia viery, rozlišovania hodnôt, a to aj pri výbere ponúkaných kandidátov, sme ako národ, ale ani ako jeho veriaca zložka ani náhodou nedospeli.

Nie preto, že by sme nedostali výzvy, napríklad od kresťanských kontrarevolucionárov, aby sme ako jediného kresťanského kandidáta na prezidenta volili Mariána Kotlebu. (Pričom tento by, paradoxne, sitom kritérií Kongregácie pre náuku viery nijako neprešiel – ale takých „hrdých katolíkov“ spomedzi kandidátov na prezidenta by bolo viac.) Ba ani preto nie, že by to nebola téma, o ktorej by sme vášnivo nediskutovali a neboli z toho patrične nespokojní. Ba ani preto nie, že by sa za to málo modlilo – či už za záchranu pred „neznabohmi“, alebo priamo o zásah z neba bez našej snahy. Voľby prezidenta znovu rozdelili minimálne katolíkov v krajine: na tých „liberálnych“, čo volia okuliarnatého, a na tých ultra zásadových s voľbou svedomia. V každom prípade je tu spoločný tajný sen: mať veriaceho kandidáta na prezidenta, silnú osobnosť s vysokým osobným aj profesionálnym kreditom, rešpektovanú naprieč spoločenským aj politickým spektrom.

Dlho sme sa ako Cirkev viezli na príbehoch a tvárach hrdinov podzemnej Cirkvi.

Nebolo by to zlé. Ale kde ho vziať, ak sme zaspali na vavrínoch Nežnej revolúcie? Dlho sme sa ako Cirkev viezli na príbehoch a tvárach hrdinov podzemnej Cirkvi, vďaka ktorým tú slobodu máme. Ale hrdinovia starnú, už nemajú ani osobný, ani spoločenský výtlak na strednú, nieto na mladú generáciu. Kto preberie po nich štafetu?

Múzeum či liaheň?

V tomto pravdivom očakávaní zrelého kandidáta na prezidenta (ale aj do akejkoľvek pozície spojenej so službou verejnému blahu) sme akosi ako Cirkev zabudli na to, že práve naše spoločenstvo má byť „zásobárňou“ silných, altruistických, odvážnych, empatických, láskavých osobností, ktoré budú meniť svet okolo seba a nezištne vstupovať aj do vrcholovej politiky. Lenže ak to dokázala generácia podzemnej Cirkvi, malo to svoj opodstatnený dôvod. Boli formovaní. Vytrvalo, dôsledne, s rizikom postihov. Výsledkom boli a sú mnohí aktívni laici, ktorí rozumejú nielen učeniu Cirkvi, sú schopní pokojne a vecne argumentovať a predkladať fakty, majú vízie. Sú to však aj ľudia, kde netreba vieru hľadať lupou alebo ju mať vylepenú na plagáte kontrarevolucionárov. Jednoducho sú uveriteľní, a čo je zaujímavé, rešpektovaní aj v opačnom názorovom tábore.

Ak teda chýbajú osobnosti, ktoré by žili vieru a poznali ju do hĺbky a zároveň by boli profesionálmi vo svojom „fachu“, uznávaní naprieč širokým okolím, zrejme v Cirkvi, predovšetkým vo farnostiach, chýbala formácia. Od „Nežnej“ je 35 rokov: ak by Cirkev vtedy hneď pravdivo plošne vstúpila do práce s vtedajšími (aj ďalšími) mladými a rodinami, mali by sme tu vyformovanú generáciu päťdesiatnikov, zrelých nielen ako kandidátov na prezidenta. Ak ich nemáme, znamená to, že sme neurobili to, čo sme mali, tak a vtedy, ako bolo treba.

Na to však bolo treba zapálených, aktívnych kňazov a jasnú víziu pre pastoráciu krajiny zo strany našich biskupov. To sa dá len pri pravdivom poznaní situácie a neupratovaní ťažkých vecí pod mlčanlivý koberec. Lenže posledný pastoračný plán (vízia) KBS sa končí rokom 2013, aj to sa z neho mnoho neurobilo. Vízia potrebná na zmenu v podobe dôslednej pastorácie rodín sa reálne začala rodiť len nedávno a hmatateľnejšie kontúry dostala pred troma týždňami na stretnutí aktérov pastorácie rodín v Rodinkove. Kto za to ponesie zodpovednosť pred Bohom a krajinou, ktorá zúfalo čaká na pozitívnu zmenu?

Nie je aj pre Cirkev dôležité vychovať takých veriacich, za ktorých sa nebude hanbiť kvôli výkonu služby vo verejnom dobre?

Niet sa potom čo čudovať, že sa nám tu množia veriaci popletení všelijakými „izmami“ či „nitasami“, sfarbení dohneda, jasne poznajúcimi smer alebo, naopak, tradicionalisticky sa pätiacimi. Veriacich v produktívnom veku od 18 do 60 rokov, aktívne formovaných a žijúcich autenticky, je minimum. Prečo je to tak, nie je ťažké pomenovať: za totality drvivá väčšina našich rodičov nedostala žiadnu náboženskú výchovu a vedenie. Z čoho mali dávať a na základe čoho vychovávať? Kde boli a sú kňazi, ktorí by sa ich ujali, viedli, formovali a mohli vysielať do sveta nových apoštolov?

Prezidentské voľby (ale nielen ony) nám kladú znovu náročnú otázku: Nie je aj pre Cirkev dôležité vychovať takých veriacich, za ktorých sa nebude hanbiť kvôli výkonu služby vo verejnom dobre? Mať takých, ktorí jej nebudú robiť medvediu službu, ale dobré PR? Nemusíme hovoriť len o kandidátovi na prezidenta: stačí zodpovedný starosta, poslanec obce, dobrý šéf, sused, manžel, otec, človek… aj to je služba a tá sa začína formáciou, prípravou.

Buďme pravdiví: Cirkev vyzerá skôr ako múzeum osobností o generáciu pred nami než ako liaheň nových aktívnych ľudí, ktorí premieňajú seba i svoje okolie v niečo lepšie. A z múzea sa ťažko dá meniť tvár Slovenska – aj (ale nielen) ponúknutím osoby kandidáta na prezidenta.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

2 Odpovede

  1. Veľmi dobrý komentár. neviem aké je z tohto východisko, asi ako píše autorka, buďme v pravde.

  2. Veľmi dobrý komentár. Za posledných 35 rokov sa urobilo v cirkvi veľmi veľa v pastorácii detí, mladých, rodín, ale absolútne nič vo výchove k aktívnemu občianskemu životu. Akoby sme žili len v Božom kráľovstve a to, čo sa deje okolo, nás už nezaujíma. Stretávam mnoho v cirkvi aktívnych kresťanov, ktorí sa vôbec nezaujímajú o verejný a spoločenský život okolo seba. Nehovoriac o úplnej absencii pochopenia o čom je demokracia, sloboda, čo sú naše dejiny a čo znamená vlastenectvo. A tak toto vákuum vyplnili extrémisti (nielen fašisti, ale aj postkomunisti). Na základe ideologického chaosu vznikajú paradoxy, pri ktorých sa demokraticky orientovaný kresťan chytá za hlavu – bývalí kresťanskí disidenti drukujú Rusom a šíria nenávisť k napadnutej Ukrajine, kňazi verejne podporujú vládu, ktorá rad radom ničí demokratické inštitúcie v našej krajine, oživujú sa komunistické symboly a klaňanie sa normalizačnému prezidentovi a armáde, ktorá nás „oslobodila“ ku komunistickému otroctvu, nehovoriac o neustálom prúde lží, nadávok, ponižovania a útokov na každého, kto sa odváži byť proti súčasnej vláde – a tomuto mnoho kresťanov fandí, teší sa z toho a cirkevní predstavitelia mlčia. Neviem, ako z toho von. Tá zloba a výsmech každému slušnému človeku v tejto krajine je taká ohromná, že sa nebudem čudovať, ak odtiaľ ľudia začnú masovo odchádzať – nielen mladí, ale aj rodiny s deťmi, aj aktívni veriaci, ktorých tu drží láska k cirkvi a spoločenstvu. Preto veľa ľudí vníma prezidentské voľby ako poslednú možnosť aspoň niečo zvrátiť v prospech demokracie a normálnosti. Nakoniec, kresťania na Slovensku mohli mať v minulosti prezidenta katolíka, ak by boli zaňho hlasovali – František Mikloško bol po každej stránke výborný kandidát, lenže katolíci ho nechceli a radšej volili kariérneho smeráka Šefčoviča. A toto je skvelá ilustrácia slovenského katolicizmu – ak si máme vybrať medzi nedokonalým kresťanom a skorumpovaným, nemorálnym populistom (komunistom, fašistom, ateistom, ….) vždy si radšej vyberieme to druhé.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články