Prečo nebudeme mať prezidenta katolíka? (komentár)

Žiť v realite

Faktom je, že mnoho veriacich má na osobu prezidenta extrémne očakávania. Pre tých, čo sú znalí usmernení Cirkvi, sú jasné kritériá Dikastéria pre náuku viery, koho možno chápať ako kresťanského politika. Latka je nastavená vysoko a pravdivo. No do takej fázy žitia viery, rozlišovania hodnôt, a to aj pri výbere ponúkaných kandidátov, sme ako národ, ale ani ako jeho veriaca zložka ani náhodou nedospeli.

Nie preto, že by sme nedostali výzvy, napríklad od kresťanských kontrarevolucionárov, aby sme ako jediného kresťanského kandidáta na prezidenta volili Mariána Kotlebu. (Pričom tento by, paradoxne, sitom kritérií Kongregácie pre náuku viery nijako neprešiel – ale takých „hrdých katolíkov“ spomedzi kandidátov na prezidenta by bolo viac.) Ba ani preto nie, že by to nebola téma, o ktorej by sme vášnivo nediskutovali a neboli z toho patrične nespokojní. Ba ani preto nie, že by sa za to málo modlilo – či už za záchranu pred „neznabohmi“, alebo priamo o zásah z neba bez našej snahy. Voľby prezidenta znovu rozdelili minimálne katolíkov v krajine: na tých „liberálnych“, čo volia okuliarnatého, a na tých ultra zásadových s voľbou svedomia. V každom prípade je tu spoločný tajný sen: mať veriaceho kandidáta na prezidenta, silnú osobnosť s vysokým osobným aj profesionálnym kreditom, rešpektovanú naprieč spoločenským aj politickým spektrom.

Dlho sme sa ako Cirkev viezli na príbehoch a tvárach hrdinov podzemnej Cirkvi.

Nebolo by to zlé. Ale kde ho vziať, ak sme zaspali na vavrínoch Nežnej revolúcie? Dlho sme sa ako Cirkev viezli na príbehoch a tvárach hrdinov podzemnej Cirkvi, vďaka ktorým tú slobodu máme. Ale hrdinovia starnú, už nemajú ani osobný, ani spoločenský výtlak na strednú, nieto na mladú generáciu. Kto preberie po nich štafetu?

Múzeum či liaheň?

V tomto pravdivom očakávaní zrelého kandidáta na prezidenta (ale aj do akejkoľvek pozície spojenej so službou verejnému blahu) sme akosi ako Cirkev zabudli na to, že práve naše spoločenstvo má byť „zásobárňou“ silných, altruistických, odvážnych, empatických, láskavých osobností, ktoré budú meniť svet okolo seba a nezištne vstupovať aj do vrcholovej politiky. Lenže ak to dokázala generácia podzemnej Cirkvi, malo to svoj opodstatnený dôvod. Boli formovaní. Vytrvalo, dôsledne, s rizikom postihov. Výsledkom boli a sú mnohí aktívni laici, ktorí rozumejú nielen učeniu Cirkvi, sú schopní pokojne a vecne argumentovať a predkladať fakty, majú vízie. Sú to však aj ľudia, kde netreba vieru hľadať lupou alebo ju mať vylepenú na plagáte kontrarevolucionárov. Jednoducho sú uveriteľní, a čo je zaujímavé, rešpektovaní aj v opačnom názorovom tábore.

Ak teda chýbajú osobnosti, ktoré by žili vieru a poznali ju do hĺbky a zároveň by boli profesionálmi vo svojom „fachu“, uznávaní naprieč širokým okolím, zrejme v Cirkvi, predovšetkým vo farnostiach, chýbala formácia. Od „Nežnej“ je 35 rokov: ak by Cirkev vtedy hneď pravdivo plošne vstúpila do práce s vtedajšími (aj ďalšími) mladými a rodinami, mali by sme tu vyformovanú generáciu päťdesiatnikov, zrelých nielen ako kandidátov na prezidenta. Ak ich nemáme, znamená to, že sme neurobili to, čo sme mali, tak a vtedy, ako bolo treba.

Na to však bolo treba zapálených, aktívnych kňazov a jasnú víziu pre pastoráciu krajiny zo strany našich biskupov. To sa dá len pri pravdivom poznaní situácie a neupratovaní ťažkých vecí pod mlčanlivý koberec. Lenže posledný pastoračný plán (vízia) KBS sa končí rokom 2013, aj to sa z neho mnoho neurobilo. Vízia potrebná na zmenu v podobe dôslednej pastorácie rodín sa reálne začala rodiť len nedávno a hmatateľnejšie kontúry dostala pred troma týždňami na stretnutí aktérov pastorácie rodín v Rodinkove. Kto za to ponesie zodpovednosť pred Bohom a krajinou, ktorá zúfalo čaká na pozitívnu zmenu?

Nie je aj pre Cirkev dôležité vychovať takých veriacich, za ktorých sa nebude hanbiť kvôli výkonu služby vo verejnom dobre?

Niet sa potom čo čudovať, že sa nám tu množia veriaci popletení všelijakými „izmami“ či „nitasami“, sfarbení dohneda, jasne poznajúcimi smer alebo, naopak, tradicionalisticky sa pätiacimi. Veriacich v produktívnom veku od 18 do 60 rokov, aktívne formovaných a žijúcich autenticky, je minimum. Prečo je to tak, nie je ťažké pomenovať: za totality drvivá väčšina našich rodičov nedostala žiadnu náboženskú výchovu a vedenie. Z čoho mali dávať a na základe čoho vychovávať? Kde boli a sú kňazi, ktorí by sa ich ujali, viedli, formovali a mohli vysielať do sveta nových apoštolov?

Prezidentské voľby (ale nielen ony) nám kladú znovu náročnú otázku: Nie je aj pre Cirkev dôležité vychovať takých veriacich, za ktorých sa nebude hanbiť kvôli výkonu služby vo verejnom dobre? Mať takých, ktorí jej nebudú robiť medvediu službu, ale dobré PR? Nemusíme hovoriť len o kandidátovi na prezidenta: stačí zodpovedný starosta, poslanec obce, dobrý šéf, sused, manžel, otec, človek… aj to je služba a tá sa začína formáciou, prípravou.

Buďme pravdiví: Cirkev vyzerá skôr ako múzeum osobností o generáciu pred nami než ako liaheň nových aktívnych ľudí, ktorí premieňajú seba i svoje okolie v niečo lepšie. A z múzea sa ťažko dá meniť tvár Slovenska – aj (ale nielen) ponúknutím osoby kandidáta na prezidenta.