Prežila vlastný potrat: Klamstvo, že potrat je právo ženy, je porazené, keď hovorím na verejnosti

Melissa však o všetkom hovorí vyrovnane a otvorene, ako sa o tom presvedčili aj účastníci webinára Národného pochodu za život.

Melissa sa o tom, že prežila potrat, dozvedela, keď mala 14 rokov. Jej adoptívni rodičia vedeli, čo sa stalo, no tajili jej to, aby ju chránili. „To, že som sa to dozvedela, bolo nedorozumenie. Moja staršia sestra neplánovane otehotnela a rozmýšľala nad potratom. Rodičia jej povedali môj príbeh a dúfali, že si to rozmyslí. A rozmyslela si to. Nebolo jednoduché dozvedieť sa o sebe pravdu, bola som viac rokov nahnevaná a utrápená. Nechcela som byť človekom, ktorý kedysi prežil neúspešný potrat,“ priznáva.

Zachránila ju však viera. Vraví, že jej život zmenilo odpustenie. Začala hľadať svojich biologických rodičov. Jej biologická matka Ruth je teraz veľkou súčasťou jej života. „Hľadala som ju desať rokov. Keď som ju našla, nemohla som ju kontaktovať hneď, lebo jej rodina robila tajnosti okolo jej potratu. Povedali jej, že potrat bol úspešný, nevedela, že som prežila. Potom, ako som ju našla, trvalo asi sedem rokov, kým sme spolu začali komunikovať. Kým sme sa stretli osobne, asi tri roky sme si písali a už sme sa trochu poznali,“ spomína Melissa. Stretnutie s biologickou matkou bolo pre obe strany veľmi emotívne.

Melissa a Ruth dnes žijú v rovnakom meste, no nebol to zámer. Melissa o tom najprv nevedela. Zistila to, až keď sa prisťahovali. Navyše v jej meste býva aj jedna z jej nevlastných sestier. „Stretávame sa tak často, ako môžeme. Žijeme normálny život. Ruth je jedna z mojich dvoch matiek. Je prvá, ktorá pošle pozdrav alebo správu, keď má niekto sviatok,“ opisuje ich rodinné puto.

Pod tlakom najbližších

Keď Ruth išla s Melissou na potrat, mala iba 19 rokov a študovala. K zákroku ju donútila vlastná rodina. Jej mama, teda Melissina stará mama, pracovala ako sestra v nemocnici a postarala sa o to, aby sa Ruth nedozvedela, že jej dcéra prežila. Bez jej súhlasu dala Melissu na adopciu.

Na list, ktorý som jej napísala, mi odpísal jej manžel a neviem, či jej vôbec povedal, že som sa jej ozvala.“ Podobne sa nestihla spojiť ani so svojím otcom, ktorému napísala list, no nedostala odpoveď. Neskôr zistila, že zomrel pol roka po tom, ako ho poslala.

Melissa hovorí, že väčšina z ľudí, s ktorými dnes pracujú, mala byť potratená preto, že ženu do toho tlačila rodina, nie preto, že by ona sama mala zdravotné problémy. Tvrdí, že 99,9 percent žien núti k potratu ich partner. „Najdôležitejšia správa, o ktorú sa môžeme podeliť so svetom, je, že ukončenie života iného človeka, najmä keď ide o nevinného človeka, nikdy nie je prejav súcitu alebo lásky. Vieme, že potraty spôsobujú traumu nielen deťom, ale aj ženám, ktoré idú na potrat, a ich rodinným príslušníkom,“ upozorňuje aktivistka.

Ženy, nie ste samy

Každý človek, ktorý prežil potrat, podľa Melissy stelesňuje to, že nenarodené deti sú ľudia. „Keď som bola naposledy so svojím svedectvom v americkom kongrese, nikto sa neodvážil oponovať tomu, že nenarodené deti sú ľudia. Sú takí ako my a zaslúžia si život. A nikto neútočil na životy tých, ktorí prežili potrat. Klamstvo, že potrat je právo a voľba ženy, je porazené vždy, keď máme priestor vyjadriť sa na verejnosti.“

Melissin príbeh už pomohol zachrániť viaceré ďalšie životy nenarodených detí. Keď sa ich mamy stretli s Melissou alebo iným človekom, ktorý prežil potrat, prehodnotili svoj úmysel a dieťatko si nechali.
Žene zvažujúcej potrat Melissa odkazuje: „Nie si sama. Existuje veľa ľudí ako my, ktorí ti chcú pomôcť a ktorým záleží na tvojom živote a živote tvojho dieťaťa. Vždy sa nájdu ľudia ochotní ti pomôcť materiálne alebo emocionálne.“

Na Slovensku pomáha neplánovane tehotným ženám napríklad Poradňa Alexis.