Pestúnska mama Lucia: Prijať drogovo závislé dieťa sme si predtým nevedeli predstaviť. Rozhodovalo primárne naše srdce (rozhovor)

Väčšina ľudí, ktorí uvažujú o prijatí dieťaťa, si volí adopciu. Vy ste sa rozhodli pre pestúnstvo, pri ktorom osvojené dieťa ostáva v kontakte s biologickou rodinou. Prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou?

Už od obdobia, ako sme spolu chodili, sme mali obaja s mužom túžbu po veľkej rodine. A bez ohľadu na to, že by sme vedeli o komplikáciách s otehotnením, sme si hovorili, že by sme raz chceli vychovávať osvojené dieťa. Keď som sa neskôr v práci stretla s pestúnskymi rodinami, táto forma osvojenia dieťaťa nás oboch oslovila.

Práve preto, že dieťaťu ostávajú jeho korene, sa nám táto forma zdala slobodnejšia ako adopcia. Tým, že stavia už na nejakých základoch, sa môžu aj tieto rany, ktoré deti utŕžia v tom najzraniteľnejšom období, zahojiť a zaceliť. Vnímali sme, že je to cesta, ktorú by sme zvládli. A potom keď sme začali riešiť to, že som nevedela otehotnieť, tak sme si povedali, že je čas, aby sme išli do pestúnstva.

Deti sú vždy, či už biologické, alebo osvojené, aj tak darom od Boha, aby sme ich vychovávali a sprevádzali týmto životom.

Druhá vec, ktorá sa pod toto rozhodnutie podpísala, bola tá, že v tom čase som robila v organizácii Úsmev ako dar, kde som stretávala mnoho úžasných detí, ktoré mali problém dostať sa do rodiny, lebo všetci čakali na adopciu. Vnímala som, že tieto deti si zaslúžia mať rodinu, a keď sme naozaj skúmali svoje srdcia, vedeli sme, že biologická rodina pre nás nebude prekážkou.

Deti sú vždy, či už biologické, alebo osvojené, aj tak darom od Boha, aby sme ich vychovávali a sprevádzali týmto životom. Veľmi nám pomohla aj príprava v organizácii Návrat, kde nás pozývali, aby sme skúmali svoje vnútro, svoje motivácie, nastavenia a očakávania.

Ako ste sa vysporiadali s tým, že by ste dieťa museli vrátiť biologickej rodine v prípade, že by sa oň uchádzala?

Táto otázka bola opakovane na stole počas samotnej prípravy na pestúnstvo. Rozhodli sme sa dôverovať Bohu, že ak to tak bude, dá nám silu, aby sme to zvládli. Ale ja vždy hovorím, že deti netreba brať ako niečo, čo je už navždy naše.

Keď nám volala pani z úradu, že má pre nás Terezku, tak sme hneď vedeli, že to je naše dieťa a že ju ľúbime, hoci sme ju ešte ani nevideli.

Dieťa je pre nás darom, aby sme ho určitú etapu života sprevádzali a čo najmenej ho pokazili. Keď nám napokon volala pani z úradu, že má pre nás Terezku, tak sme hneď vedeli, že to je naše dieťa a že ju ľúbime, hoci sme ju ešte ani nevideli. Takže naše rozhodnutie v tej chvíli nebolo primárne racionálne.

Ako prebiehalo prvé nadväzovanie kontaktu s vašou dcérou?

Ako som spomínala, už od prvého momentu sme Terezku obaja ľúbili a tešili sme sa na ňu. Najťažšie potom bolo to čakanie. Puto s ňou sme však cítili už od prvého momentu. Takže nám to uľahčilo cestu, že sme sa nemuseli rozhodovať budovať si s ňou vzťah, lebo on tam už akoby prirodzene bol, podobne ako pri biologickom dieťati. Aj zo strany Terezky sme vnímali, že už od prvého momentu vedela, že patrí k nám.

V podstate od prvého dňa, čo k nám prišla, sa od nás nevedela odlepiť. Hlavne sa veľmi naviazala na mňa. To bola veľká zmena, pretože zrazu som mala na sebe takmer nepretržite 11-kilové bábätko. Bolo to náročné obdobie, lebo predsa, pri svojom vlastnom bábätku si žena prirodzene zvyká. Navyše pri malom bábätku je výhoda, že ešte veľa cez deň spinká, no pri ročnom je to už iné. Je oveľa viac bdelé, práve začína chodiť, čiže stále treba byť v strehu.

Trauma odlúčených detí patrí k najvážnejším typom tráum. Akým spôsobom sa prejavovala u Terezky?

Najmä tým, že bola veľmi hyperaktívna. To je pre osvojené deti typické ako zvládacia stratégia na vyrovnanie sa s traumou. A tiež to, že nemajú vybudovanú vzťahovosť k rodičovi tak ako bežné deti. Najlepšie sa to ukazuje, keď dieťatko začína chodiť. Po pár krokoch sa vždy obzrie za mamou, či je bezpečné pokračovať ďalej, pretože je preňho vzťahovou osobou a dodáva mu pocit bezpečia. Terezka túto potrebu vôbec nemala. Spočiatku to teda bolo veľmi náročné a bývali sme naozaj spotení, keď sme ju strážili.

Keďže nemala vybudovaný rytmus spánku a aktivity, bola vlastne stále excitovaná. Celé telo mávala veľmi napäté, dokonca až tak, že mala tehličky na brušku.

Tým, že všade stále liezla a niečo vymýšľala, nevedeli sme ju udržať na jednom mieste. Aj pri zaspávaní som ju mávala často v nosiči, pretože ohraničený priestor jej pomáhal upokojiť sa. Keďže nemala vybudovaný rytmus spánku a aktivity, bola vlastne stále excitovaná. Celé telo mávala veľmi napäté, dokonca až tak, že mala tehličky na brušku. Aj lýtka mala ako srdiečka z toho, ako stále chodila. Jej telo bolo samý sval.

Poznali ste detaily jej príbehu, keď ste si ju zobrali?

Áno. Vedeli sme, že sa narodila drogovo závislej mame, ktorá počas tehotenstva požívala alkohol, a zomrela, keď mala Terezka sedem mesiacov. Keď sme počas prípravy počuli o deťoch, ktoré sa narodia ako drogovo závislé, hovorili sme si, že na to by sme si asi netrúfli.

Tým, ako sme museli prekonávať svoje vlastné limity a poriešiť si veci z detstva, sme sami rástli.

No keďže rozhodovalo primárne naše srdce, išli sme do toho aj s vedomím, že to nebude jednoduché. A výzvou je to dodnes. Ale myslím, že Terezka k nám pasuje. Má veľmi dobré srdce a mnoho vecí sa vďaka nej uzdravilo aj v nás samých. Tým, ako sme museli prekonávať svoje vlastné limity a poriešiť si veci z detstva, sme sami rástli.

V čom bola jej výchova pre vás výzvou?

Najmä v tom, že v dôsledku traumy, ktorú zažila, mala problém s reguláciou svojich emócií a bol jej diagnostikovaný fetálny alkoholový syndróm. Doteraz chodí zo školy veľmi prestimulovaná a stačí nejaká drobnosť, napríklad že nemáme na jedenie to, čo by chcela, chytí záchvat a už nedokáže premýšľať racionálne. Úplne prestane vnímať, čo riešime.

Tým, že sa jej ako dieťaťu nedostávalo adekvátnej pozornosti, vybudovala si mechanizmus zvládania vo forme stavu nabudenia, v ktorom sa cíti silná a nevníma ohrozenie.

Navyše, ako siedmačka by sa mala učiť stále väčšej samostatnosti. Netrváme na tom, aby mala dobré známky, ale čo vnímame ako dôležité, je to, aby si aj do budúcna dokázala sama naplánovať čas a dodržať nejaké stanovené ciele. Aby takto „neulietavala“, ani keď bude dospelá. Pramení to z toho, že keď ako maličká prežívala úzkosť, jej mamina nereagovala.

Tým, že sa jej ako dieťaťu nedostávalo adekvátnej pozornosti, vybudovala si mechanizmus zvládania vo forme stavu nabudenia, v ktorom sa cíti silná a nevníma ohrozenie. Stále s ňou pracujeme, no je to postupný a pomalý proces.

Počas Dňa pestúnstva ste spomínali, že Terezkinho otca, ktorý je v súčasnosti v podstate na ulici, drží nad vodou vedomie, že sa má kto o Terezku postarať. Akým spôsobom s ním udržujete kontakt?

Pomáhame mu, ako môžeme. Nevedeli sme si predstaviť, ako by sme sa mohli pozrieť Terezke do očí a povedať jej, že sme pre neho nič nespravili. Tým, že je súčasťou Terezkinho života, je prirodzene súčasťou i toho nášho.

Hoci v rámci udržiavania zdravých hraníc nikdy nebol u nás, berieme ho ako súčasť našej rodiny. Snažíme sa viesť Terezku k úcte voči nemu. Uvedomujeme si, že nemôžeme súdiť ľudí, ktorí nechali svoje dieťa. Nikdy sme neboli v ich koži a nemôžeme vedieť, čím všetkým si prešli.

Nikdy ste voči Terezkiným biologickým rodičom nepociťovali hnev?

Spočiatku áno. Musela som si v sebe spracovať hnev na jej maminu pre veľa vecí, ktoré urobila. Jedna kamarátka má na to taký dobrý výraz, že umývam riady, ktoré som nezašpinila. Akoby neustále na môj život vplýva niečo, za čo ja nie som zodpovedná.

Je veľký rozdiel, či rodičia prijímajú dieťa, ktoré si toho veľa zažilo, čo sa väčšinou prejaví aj na poškodení mozgu, alebo dieťa, ktoré malo relatívne pokojný štart do života.

Pociťovala som to najmä vtedy, keď bola Terezka menšia a videla som, akým utrpením si prechádza. Vtedy som pociťovala hnev. Ale keď som si to vysporiadala sama v sebe, pocítila som aj väčšie milosrdenstvo voči jej rodičom.

Po Terezke ste si zobrali ešte jedno dieťa. Nemali ste po prvej skúsenosti s osvojením dieťaťa obavy, že druhé už nezvládnete?

Samozrejme, nebolo to jednoduché rozhodovanie. Ale zároveň som veľmi intenzívne vnímala, že už je pre nás pripravené ďalšie bábätko. Presne si pamätám, že už keď sme to začali zvažovať, som Lenku cítila pri sebe. Napriek tomu sme dlho váhali, či to zvládneme. Jej adaptačná fáza bola však oveľa jednoduchšia.

Mala šťastie, že od prvého mesiaca mala vynikajúcu profi rodinu, ktorá ju pekne stabilizovala. Je totiž veľký rozdiel, či rodičia prijímajú dieťa, ktoré si toho veľa zažilo, čo sa väčšinou prejaví aj na poškodení mozgu, alebo dieťa, ktoré malo relatívne pokojný štart do života.

Pri Terezke sme ešte stále my tými, ktorí ju kontrolujú a plánujú jej čas, hoci je už siedmačka.

Pri Lenke si hovoríme, že to nie je úplne typické dieťa náhradnej starostlivosti, lebo sa nám veľmi pekne podarilo, aby sa pripútala. A je naozaj veľmi samostatná, zodpovedná, zvláda chodiť sama autobusom, samostatne sa učiť. To je pre nás taká odmena. Pri Terezke sme ešte stále my tými, ktorí ju kontrolujú a plánujú jej čas, hoci je už siedmačka. Dôležitú rolu zohral i kontakt s Lenkinou biologickou matkou, ktorý nám pomohol lepšie uchopiť jej príbeh a porozumieť niektorým jej excesívnym prejavom.

Po dvoch osvojených deťoch ste mali aj dve biologické. Ako ste reagovali, keď ste potom zistili, že ste tehotná?

Bol to šok a radosť zároveň. Prvé tehotenstvo som prežila vo veľkom strachu, že ako to zvládnem pri dvoch osvojených deťoch. Hoci sme sa s manželom pôvodne rozprávali o štyroch deťoch, po Terezke a Lenke sme už o ďalších deťoch neuvažovali. Keď som zistila, že som tehotná, mala som zároveň obavy sa z toho navonok tešiť, lebo som dievčatá nechcela zraniť. Prirodzene sa im totiž otvorila téma ich prenatálneho obdobia.

Keď som zistila, že som tehotná, mala som zároveň obavy sa z toho navonok tešiť, lebo som dievčatá nechcela zraniť.

Najmä Lenka mávala úzkosť z toho, že bude odmietnutá a opustená. Tým, že som bola počas tehotenstva viac emocionálna, brala som si jej reakcie veľmi osobne a mávala som z toho stavy vyhorenia. Napokon nás však tento náročný čas ešte viac spojil. Vidím v tom skutočne až taký Boží zásah.

Môžete nám túto skúsenosť priblížiť?

Deň pred pôrodom počas hospitalizácie som náhodne narazila na Lenkinu biologickú mamu, ktorá robila na tom istom oddelení. Pri stretnutí s ňou sa mi pripomenula celá podstata a pravda nášho vzťahu a došlo k obrovskému uvoľneniu toho stavu vyhorenia. Pamätám si, že po príchode z pôrodnice som Lenku veľmi tuho a dlho objímala a vnímala som, že sa medzi nami niečo uzdravilo. S pomocou terapie EMDR sa nám následne podarilo prelomiť ďalšie bloky, ktoré opäť utužili náš vzťah.

To si totiž osvojené deti často nesú v sebe. Cítia sa ako poškodený tovar, ktorý rodičia dali preč.

Aj keď jej teraz nemôžem venovať plnú pozornosť, najmä ak sú ostatné deti choré, už vie, že ju ľúbime. Vie, že má miesto, kam parí, a že hoci bola možno v detstve odmietnutá, v našej rodine je chcená a ľúbená. To si totiž osvojené deti často nesú v sebe. Cítia sa ako poškodený tovar, ktorý rodičia dali preč.

Rozprávate sa s vašimi deťmi o tom, že ich dve sestry majú iných biologických rodičov?

Áno, vedia to od začiatku. Napokon je to zrejmé aj z toho, že každá má priezvisko zo svojej biologickej rodiny. Občas sa preto stretávam aj so zmätenými reakciami, keď niekam prídem so štyrmi deťmi, ktoré majú tri rôzne priezviská.

Čiže oni vedia, že je to otvorená téma, a aj sa veľa pýtajú. Niekedy sa smejeme, že téma pestúnstva či adopcie sa u dievčat objavuje často aj pri hrách. Pestúnska rodina by v podstate mala takto fungovať, lebo sa nemôžeme hrať na niečo, čím nie sme.

Ako sa vám darí pracovať s traumami z prenatálneho obdobia, ktoré v prípade týchto detí nemôžete mať úplne zmapované?

Práve to je asi to najťažšie, že nemôžeme vedieť všetky detaily ich príbehu. Nie nadarmo sa hovorí o vývinovej traume, ktorá sa ťahá celým životným príbehom. Vnímam, že našou úlohou je pripraviť ich, aby vedeli mať v dospelosti zdravé vzťahy, a vedeli si určiť zdravé hranice.

Občas sa preto stretávam aj so zmätenými reakciami, keď niekam prídem so štyrmi deťmi, ktoré majú tri rôzne priezviská.

Pri Terezke napríklad stále vnímame, že nenachádza svoju hodnotu v tom, že je u nás milovaná a prijatá, ale hľadá ju vo vonkajšom svete. Myslím, že sa cítila odmietnutá aj svojím okolím, a teraz stále hľadá prijatie vo vzťahoch a priateľstvách vo svete. Preto je pre ňu ťažké povedať svojim kamarátom nie. Tak ako je doma často vo vzdore, vonku funguje práve naopak.

Čo by sa malo podľa vás zmeniť zo strany okolia voči pestúnskym rodinám? Čo by ste uvítali napríklad vy vzhľadom na problémy, s ktorými sa pasujete?

Veľa pestúnskych detí, to je napokon aj prípad Terezky, má fetálny alkoholový syndróm a v triedach s 30 ďalšími deťmi sa cíti byť prestimulovaných. Keď toto dieťa príde domov, už nie je schopné sa učiť a regulovať svoje emócie. Ideálne by bolo, ak by boli v škole prítomní asistenti, ktorí by vedeli, ako s týmito deťmi pracovať. Tým, že Terezka nemala šťastie na kolektív, prešla si aj šikanou. Presne na takéto prípady by mali byť v škole obzvlášť citliví a snažiť sa im predchádzať.

Tiež by som uvítala aj viac porozumenia zo strany učiteľov. Keď sa napríklad v škole snažíme vysvetliť, že Terezka má vývinovú traumu alebo nejaké psychiatrické ochorenie, o ktorom možno ešte nepočuli, a oni čítajú iné veci z jej správania, tak mi povedia, že to nemôže byť dieťa, ktoré má úzkosti. Tiež je často náročné až nemožné nájsť detského terapeuta dostupného v mieste bydliska alebo stacionár, kde by sa s týmito deťmi pracovalo, keď majú práve ťažké obdobie.

Potom si pamätám, že prišiel moment, keď som si uvedomila, že musím prestať riešiť deti a začať riešiť seba. To je niečo, čo by som odporúčala každému náhradnému rodičovi.

V Bratislave sú už všetky pozatvárané. A toto sa netýka len detí v náhradnej starostlivosti. Podľa mňa tých detí so psychickými problémami pribúda a nie je priestor, kde by sa s nimi pracovalo. Druhá vec je, že terapeuti sú často drahí a nie každý si ich môže dovoliť. A riešiť psychické problémy cez výchovu sa proste nedá. Vďakabohu za také organizácie, ako je Návrat, ale chcelo by to viac centier dostupných v mieste bydliska.

Čo vám pomohlo, keď ste na tom boli najhoršie?

Vďaka tomu, že som sa nikdy nebála hovoriť aj o svojich zlyhaniach, vždy, keď som sa dostala do úzkych, obrátila som sa na odbornú pomoc. Potom si pamätám, že prišiel moment, keď som si uvedomila, že musím prestať riešiť deti a začať riešiť seba. To je niečo, čo by som odporúčala každému náhradnému rodičovi. Každý je zameraný na to svoje dieťa. Na to, ako by sa malo správať, ako by malo napredovať… Ale ak by sme si my rodičia dokázali poriešiť svoje veci, vedeli by sme sa lepšie naladiť aj na svoje deti.

A potom druhá vec, čo pomáha, je zbierať pozitívne zážitky počas pokojného obdobia. Aby potom, keď prídu ťažšie chvíle, mala rodina z čoho čerpať.

Vždy, keď mám nejaké ťažké obdobie, sa snažím opierať o vzťahy. V nich môžem načerpať a získať nadhľad a podporu. Lebo rodičovstvo, či už biologické, alebo náhradné, je niekedy vyčerpávajúce a všetci potrebujeme miesta, kde môžeme načerpať. A potom druhá vec, čo pomáha, je zbierať pozitívne zážitky počas pokojného obdobia. Aby potom, keď prídu ťažšie chvíle, mala rodina z čoho čerpať.

A mne osobne veľmi pomáha aj modlitba. Stále sa snažím mať vyčistené srdce a nenosiť v sebe hnev alebo neodpustenie z rán, ktoré som počas dňa utŕžila, alebo zranení, ktoré som aj ja spôsobila. To vnímam ako veľmi dôležité.

Je ľahké sa na nich pozerať cez to všetko bolestivé a zraňujúce, čoho sa dopúšťajú, ale už ťažšie je pripomínať si pravdu, že sú to zranené deti, ktoré potrebujú pochopenie a lásku.

A stále si aj od Boha vyprosujem, aby mi dal to svoje pokorné a tiché srdce a pomohol mi vidieť moje deti z jeho pohľadu. Lebo je ľahké sa na nich pozerať cez to všetko bolestivé a zraňujúce, čoho sa dopúšťajú, ale už ťažšie je pripomínať si pravdu, že sú to zranené deti, ktoré potrebujú pochopenie a lásku. A že sú v Božích očiach nekonečne vzácne.

Spomínali ste, že ste absolvovali prípravu v organizácii Návrat. Dá sa na niečo také, ako je pestúnstvo, vôbec pripraviť?

Asi nie. Aj keď som si prečítala celú rodinnú anamnézu dievčat a vedela som, že byť s nimi potom dvadsaťštyri hodín denne nebude jednoduché. Bolo to niečo, čo som si predtým nevedela predstaviť. Či ma bolela hlava, či som bola chorá a vyčerpaná, nemala som žiadny priestor, kde by som si mohla na chvíľu oddýchnuť, a to bolo asi to najťažšie. To je podľa mňa dôležité aj pri bežnom rodičovstve, aby rodičia dokázali vystúpiť zo svojej pozície a mali priestor byť sami so sebou. Pokiaľ sa môžu obrátiť na pomoc rodiny, tak je to super, keď nie, tak to vie byť veľmi náročné.

Nikto si podľa mňa nedokáže predstaviť, čo všetko rodičovstvo obnáša a ako bude zvládať vyčerpanie a záťaž, kým to sám nezažije.

My tej pomoci zo strany rodiny veľa nemáme, a hlavne keď sú deti rozladené, tak vtedy rodinu o pomoc neprosíme, aby sme nevytvárali napätie. My teda nemáme možnosť si od toho oddýchnuť a to je to ťažké. Nikto si podľa mňa nedokáže predstaviť, čo všetko rodičovstvo obnáša a ako bude zvládať vyčerpanie a záťaž, kým to sám nezažije. Preto je veľmi dôležité, aby rodičia mali nejaký systém odľahčenia, vďaka ktorému sa stávajú empatickejšími. Aj na sebe vnímam, že keď je toho už na mňa veľa a cítim preťaženie, reagujem úplne inak, ako keď som oddýchnutá.

Ako sa vďaka pestúnstvu zmenil váš vzťah s Bohom?

Veľmi. Vďaka náhradnému rodičovstvu dozrel môj vzťah s Bohom do oveľa osobnejšej roviny. Predtým to bolo o tom, že som verila, modlila som sa, ale až keď som dozrela do osobného vzťahu s Bohom, našla som v ňom aj pomoc a oporu. A vidím, že čím som bližšie k Bohu, tým viac viem byť takou mamou, akou by som chcela byť. Keď som išla z toho svojho výkonu, tak to nešlo.

Keď konám bez toho, aby som sa najprv spojila s Bohom a čerpala z jeho múdrosti, ale idem len z tej vlastnej, tak sa to väčšinou končí zle.

Hlavne som sa naučila nevylievať emócie na deti, ale najskôr ísť pred Boha a nechať si ním premeniť srdce. Keď toto robím, tak zvládam aj náročné situácie. Keď konám bez toho, aby som sa najprv spojila s Bohom a čerpala z jeho múdrosti, ale idem len z tej vlastnej, tak sa to väčšinou končí zle.

Čo vám pestúnstvo dalo?

Najviac vnímam tú osobnú premenu a slobodu od mnohých predsudkov. Že nesúdim ľudí okolo seba a veľmi si dávam pozor na to, aby som zlyhania iného rodiča neposudzovala. Povedala by som, že mi dievčatá otvorili srdce pre väčšiu lásku voči Bohu a vlastne všetkým naokolo a že ma držia naozaj v takej pokore. Lebo akonáhle mám pocit, že sme ako rodičia zruční, príde zlyhanie, ktoré ma opäť vráti do tej pravdy o nás.

Potom som zistila, že ja vlastne nemám v rukách to, či sa v nich niečo vylieči alebo pohne. Môžem im ponúkať láskavé prostredie a vzťah, ale či to príjmu, je už na nich. V rukách mám jedine seba.

Keď k nám dievčatá prišli, mala som spasiteľský syndróm a často som v tejto snahe zachádzala za svoje hranice. Len aby som bola dokonalou mamou a zvládala reagovať na všetky ich potreby. Ale potom som zistila, že ja vlastne nemám v rukách to, či sa v nich niečo vylieči alebo pohne. Môžem im ponúkať láskavé prostredie a vzťah, ale či to príjmu, je už na nich. V rukách mám jedine seba a musím si odsledovať, kedy je toho už na mňa veľa a potrebujem sa na chvíľu odstrihnúť.

V súčasnosti sa ako dobrovoľníčka venujete konkrétnym párom, ktoré zvažujú pestúnstvo. Čo najdôležitejšie sa im snažíte odovzdať?

Vždy im hovorím, že treba byť láskaví voči sebe. A to, myslím si, by mali byť všetci rodičia. Mali by mať pochopenie pre to, že možno nebudú takými rodičmi, akými by chceli byť, a že je to v poriadku. A v prípade pestúnstva to platí dvojnásobne. Pestúnski rodičia by na seba v prvom rade nemali mať vysoké očakávania a nároky. Lebo to je často kameň úrazu. A v neposlednom rade je potom dôležité vysporiadať si otázku prítomnosti biologickej rodiny.