Osobné zemetrasenie
„Niektoré zdroje prirovnávajú smrť v dôsledku pandémie k živelnej katastrofe. V priebehu krátkeho času sa z nášho okolia vytratili ľudia, ktorí mali veľkú časť života stále pred sebou. Bez varovania, bez možnosti rozlúčky. Často bez riadnej zdravotnej starostlivosti. Klopali ste na dvere obvodného lekára, no nik neotvoril. Volali ste záchrannú službu, ktorá neprišla alebo prišla neskoro. Ostali ste tu s výčitkami, ktoré sa nedajú opísať. Po celý čas ste čelili nesmiernemu stresu s vedomím, že váš manžel, súrodenec, rodič, ktorý vám dal život, zomiera sám a opustený v hrozných podmienkach. Prenasledujú vás výčitky a obrovský hnev. A súbežne s tým všetkým sa stretávate s názormi, že covid je výmysel. Mnohí pozostalí majú pocit, že v tom zostali sami. Čo pomáha, je vedieť, že sami nie sú,“ hovorí Lucia Ďurajková.
Keďže sa toto osobné zemetrasenie odohrávalo naprieč verejnosťou, paralyzovanou strachom a zákazmi, nebolo ľahké sa zorientovať v pocitoch a myšlienkach. Dozvuky sú stále tu a na hladinu sa vyplavujú formou nespracovaných emócií. „Vo väčšine prípadov je smútenie spomalené stále silným hnevom na zanedbanie zdravotnej starostlivosti, zákony, ktoré nedovolili sa riadne rozlúčiť s pozostalými, a hnevom na ľudí z okolia smútiacich, ktorí popierajú príčinu úmrtia obetí. Niekedy mám dokonca pocit, že smútok, hoci pretrváva, je u pozostalých v procese spracovávania, ale hnev ostáva stále rovnako silný ako v prvé dni po úmrtí blízkeho,“ približuje duševné rozpoloženie pozostalých psychologička Monika Chovanová.
Ľuďom pomáha vidieť, že nie sú jediní, ktorým sa to stalo – a to vďaka ostatným členom skupiny.
Mentálny dotyk v momente
Psychologická pomoc v skupine funguje na viacerých úrovniach. O poradenstvo je možné požiadať v súkromnej správe, ale je tiež súčasťou diskusií, v ktorých ľudia opisujú rôzne patové situácie, ktoré sa darí vďaka vyjadreniu odborníčky správne uchopiť, pomenovať, porozumieť im. „V súčasnosti naša psychologička Monika ponúka aj individuálne online stretnutia, o ktoré je veľký záujem. Témou býva najčastejšie spracovávanie smútku a v mnohých prípadoch aj hnevu. Toto sú dve silné emócie, avšak zďaleka nie jediné. Pocity viny, vyrovnávanie sa s výčitkami či už voči sebe samým, alebo druhým ľuďom často v najbližšom okolí, kolegom, známym, ktorí napríklad nedodržiavali opatrenia v čase, keď to bolo nevyhnutné. A my sme na to doplatili. Stretávame sa dennodenne s bagatelizovaním celej tragédie, s názormi, že covid neexistuje. Málokto si však uvedomuje, že nejde o našu tragédiu, ale tragédiu celej spoločnosti,“ vysvetľuje Lucia Ďurajková.
Preto sa veľká časť pozornosti uzdravovacieho procesu venuje práve smúteniu, ale aj spracovávaniu hnevu. „Ľuďom pomáha vidieť, že nie sú jediní, ktorým sa to stalo – a to vďaka ostatným členom skupiny. Vzájomne sa delia o zážitky a skúsenosti a spolu ich ventilujú. Pomáha tiež akceptovať ich hnev a nie vysvetľovať im, prečo to tak bolo. Teda sústrediť sa na ich emócie a prežívanie a nie racionálne vysvetlenie, ktoré vôbec nepomáha,“ približuje duševné rozpoloženie pozostalých psychologička Monika Chovanová, ktorá poskytuje poradenstvo v rámci facebookovej skupiny.
Mnohí sú zvedaví, či je v poriadku aj po dvoch rokoch od úmrtia smútiť za mamou, otcom, manželom, manželkou.
Spomienky sú stopa v čase
Po dvoch rokoch od vypuknutia pandémie sa niektorí pozostalí posunuli ďalej, no zmes smútku a hnevu v nich zostáva. Brzdí ich, že svojich blízkych nemohli navštíviť, rozlúčiť sa s nimi, vidieť ich telo a dôstojne ich pochovať, pretože bol zakázaný kontakt s nakazenými, aj po smrti.
„Mnohí sú zvedaví, či je v poriadku aj po dvoch rokoch od úmrtia smútiť za mamou, otcom, manželom, manželkou. Novšia téma je, že sa niektorí pozostalí po manželovi alebo manželke rozhodli – alebo sa to náhodne stalo – stretávať s niekým opačného pohlavia. Majú pochybnosti o tom, či smú, či je to v poriadku, či to nie je skoro, čo povie bývalá svokra, či tým nepodvádzajú vzťah s mŕtvym partnerom. Hoci cítia, že im nový vzťah prináša veľa dobrého, potrebujú si rozobrať témy, ktoré im spôsobujú výčitky,“ hovorí psychologička a dodáva, že najčastejšie sa pozostalí boja, že zabudnú na zosnulého a nebudú už naňho či na ňu myslieť. V komunite sa tak najnovšie zameriavajú na akceptovanie toho, že spomienky im ostanú navždy a že je úplne v poriadku, keď si pri nich aj poplačú, hoci prešlo niekoľko mesiacov alebo rokov.