Pýtali sa Cirkvi: otázky na telo, otvorené odpovede, konštruktívna debata

Foto: autorka
Často ste sa chceli pýtať niekoho zodpovedného, čo vás páli v Cirkvi, a nemali ste ako? Presne toto bolo možné v Dome Quo Vadis v Bratislave. Podnet zorganizovať otvorený rozhovor vyšiel zo strany študentov na Svoradove, organizátor zároveň s nadhľadom moderoval celý večer.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Do Domu Quo Vadis som prišla v predstihu, netušiac, koľko ľudí tam vlastne bude chcieť prísť debatovať a či to bude záležitosť čisto pre mladých podľa avíza v pozvánke. Štvrťhodinu pred začatím bola z hostí v prednáškovej sále len Renáta Ocilková a Patrik Struk, moderátor a oficiálny organizátor v jednom. V pléne s kapacitou cca osemdesiat ľudí bolo štvrťhodinu pred začatím zo desať osôb, prevahu mal stredný vek, zopár účastníkov bolo ešte starších. Isté obavy mala aj Renáta Ocilková – bola pripravená na päť ľudí… Rovnaké pocity priznal na konci debaty aj biskup Haľko, sám bol zvedavý, či vôbec bude o to záujem.

Kým sa však debata začala, zostalo voľných len niekoľko stoličiek v prednom rade, aj tie sa v priebehu podujatia takmer všetky zaplnili. Príjemným zistením bolo, že plénum nebolo čisto ženské, v radoch za mnou sedelo dosť mladých mužov. S pobavením a prekvapením som zaregistrovala aj pár nie celkom štandardne upravených tvárí spred kapucínskeho kostola. Tesne pred podujatím tam totiž dobrovoľníci z Komunity Sant‘ Egidio skončili s rozdávaním večere pre bezdomovcov. Prišli debatovať? Alebo sa im žiadalo ešte prísť do tepla či pokračovať v súdržnosti a prijatí, akého sa im dostalo od komunity?

Hostia boli vybraní výborne: Renáta Ocilková, aktívna laička, zodpovedná za pastoráciu Rómov na Slovensku, členka slovenského tímu kontinentálneho synodálneho stretnutia v Prahe pred niekoľkými týždňami. Druhou tvárou bola sestra Eva Rušinová, saleziánka, predstavená komunity v Šamoríne, koučka, ktorá sprevádza predovšetkým mladých ľudí, autorka formačno-pedagogického cyklu Cesty zrenia. Tretím hosťom bol Jozef Haľko, bratislavský pomocný biskup, známy bezprostrednou prijímajúcou osobnou komunikáciou vo verejnom priestore – napríklad hodinkou debát s ľuďmi na námestí v Bratislave, avizovanou spoveďou pre cestujúcich na Hlavnej stanici budúci týždeň či krátkymi videami s príhovormi na sociálnych sieťach.

Otázok bolo viac, než kto predpokladal, a nešli po povrchu, rovnako, ako odpovede hostí. Debata sa začína otázkou Boh áno, Cirkev nie. Slova sa ujíma Jozef Haľko: „Cirkev je niečo, čo chcel Ježiš. Je to spoločenstvo pútnikov, hriešnikov. Dáva možnosť obrátiť sa. Je Božia, žije 2000 rokov v dobrom aj zlom. Je to moja rodina, mám ju veľmi rád. Je to záchranná sieť, ktorá obopína planétu, jej okami sú všetky bohostánky sveta.

Patrik Struk pridáva otázku na doplnenie – Má Cirkev adekvátny hlas? Biskup Haľko priamo odpovedá: „Nikdy to nie je tak, aby ju nebolo treba počuť viac.“ Pripomína digitálny kontinent, dôležité miesto pre evanjelizáciu. Vtipne vyzve mladých na zorganizovanie youtuberských táborov, aby sa naučili evanjelizovať online. Spomenie muža v Bratislave, ktorého kňazi volajú „dohadzovač duší“, a to napriek tomu, že má v rodine náročnú situáciu, utrpenie. Znovu dáva do pléna výzvu: nemáme sa za čo hanbiť, ani katolíci, ani evanjelici. Nie je dôvod cítiť sa trpení, ba ani byť radi, že nás strpia.

Ďalšia otázka otvára úlohu laikov v Cirkvi. Podľa Renáty Ocilkovej je tento čas evanjelizácie na nás, laikoch, netreba čakať na pozvanie od kňaza. Eva Rušinová je sama prekvapená, ako sú ochotní svedčiť a slúžiť napriek mnohým zraneniam z rodín, ktoré si nesú a vďaka ktorým by mali „právo“ byť niekde nadrogovaní pod mostom.

Na rad sa dostáva otázka o vnímaní emócie pri slove Cirkev. Biskup Haľko na to hovorí: „Príde mi na um kúkoľ a pšenica. Len v Bratislavskej arcidiecéze je cca stopäťdesiat až dvesto obrátených mladých ľudí ročne. Na druhej strane je tu relativizácia hodnôt ochrany života a požehnanie homosexuálnych párov z najvyšších miest, od ľudí, o ktorých vieme, že sú kresťania. Je to presne to, čo pomenúva pápež: zriekanie sa kresťanskej identity.“ Napriek tomu povzbudzuje, aby sme sa nedali znechutiť, pripomína situáciu v Cirkvi v 4. storočí pri riešení arianizmu.

Debata sa posúva k otáznej jednote Cirkvi vzhľadom na neuzavretú otázku arcibiskupa Bezáka. Haľko pripomína, že sám arcibiskup Bezák po návšteve pápeža povedal, že považuje túto otázku za seba za uzavretú. Rovnako vysvetlí, že jednota Cirkvi nestojí na biskupoch, ale na Kristovi. Podľa Evy Rušinovej je umením zrelosti prijať vec, na ktorú nemáme dosah. Každá náročná situácia nám podľa nej pomáha k zrelému katolicizmu rozlišovaním.

Podobné odpovede zaznievajú aj pri otázke k vyjadreniam arcibiskupa Oroscha, mnohých zrejme rozladilo viacero jeho výstupov, vrátane posledného v obežníku. Biskup Haľko upresňuje, že trnavský arcibiskup dal opravné vyjadrenie, dokonca sa aj ospravedlnil, k situácii sa jasne vyjadril aj arcibiskup Bober ako predseda Konferencie biskupov Slovenska. Podľa moderátora však toto vyjadrenie spôsobilo vystupovanie ľudí z Cirkvi, čo hostí dosť prekvapilo.

Témou bola aj synoda v Nemecku a otázniky k možnej zmene učenia Cirkvi podľa návrhu Nemecka. Renáta Ocilková ako zástupkyňa synodálneho procesu v Ríme jasne podotkla, že v Cirkvi sa našťastie všetko skúma. Nepoctivé je hovoriť o zmene učenia magistéria Cirkvi, ak Cirkev iba vysvetľuje a spravuje to, čo jej zveril Boh. Výzvou je pomáhať ľuďom v náročných situáciách, ale nie meniť učenie viery. Po tejto odpovedi v pléne nastal pohyb, a zrejme autor otázky nespokojný s odpoveďou z miestnosti odišiel.

Na aplikácii Slido sa zjavila aj otázka apolitickosti Cirkvi – je dostatočne mimo nej? Biskup Haľko hovoril o rozlišovaní – lebo Cirkev, to sú aj veriaci, aj kňazi, aj rehoľníci. Laici sú v politike potrební. Problémom podľa neho je, ak má niekto ako politik neprijateľný program z pohľadu viery alebo sa správa neprimerane svojmu presvedčeniu katolíka. Kňaz podľa neho má legitímne právo mať svoj politický názor – má ho aj on ako biskup, ale nesmie ho verejne prezentovať vo svojej službe, zneužívať pozíciu. Každý kňaz je však povinný pomôcť nastaviť kritériá bez menovania strán, koho a prečo voliť, čo áno, čo nie.

Z pléna prišla aj otázka na telo biskupovi Haľkovi k minuloročnej Pohode a incidentu pred spovedným domčekom. Pre neho je situácia stále jasná: na Pohodu chodil so súhlasom organizátora Michala Kaščáka aj predtým, strávil tam hodiny, záujem ľudí bol. Prekvapilo ho dištancovanie sa organizátora od jeho účasti, ale chápe, že zrejme cítil tlak a strach, nehnevá sa na neho. Tento rok však Haľko na Pohodu nepôjde, ale ak ho kdekoľvek inde pozvú, príde rád, vyhradil si na to v letnom programe čas.

Otázka „Ako komunikovať s niekým, kto hovorí: Boh áno, Cirkev nie“ otvorila tému zranení a prístupu každého v Cirkvi, inej komunikácie, prijatia, hľadania riešenia. Vtipný postreh a návod na takúto komunikáciu ponúkol biskup Haľko: z pokrikovania neznámeho muža za ním na ulici v Bratislave vzišiel hodinový rozhovor a muž odchádzal s knihou Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu. Vďačný je za kolárik a rozhodne nesúhlasí s postojom, aby sa kňaz v takejto situácii robil „hluchým“ či aby urobil moralistický protiútok – aj toto je príležitosť svedčiť. Na druhej strane chápe odpor ľudí po zlej skúsenosti s Cirkvou, často sú vypudení moróznym duchovným či spoločenstvom vo farnosti, ktoré sa zaseklo do seba. Za takéto veci by sa mala Cirkev hanbiť.

Otázok bolo priveľa: o korekcii obsahu hodín náboženstva, aby viac pripravili mladých do života, na čom sa podľa sestry Evy pracuje. No dôležité je aj to, kto a ako učí. Zaznela aj otázka o požehnaní homosexuálnych párov, aj o koreni ich túžby byť registrovaní Cirkvou a čo s tým urobiť. Plénum zaujímalo aj aktívne zapojenie sa do ochrany morálnych hodnôt, komunikácia s ateistami, teoretický rozpor medzi vedou a vierou či ekumenizmus. Otázky stále pribúdali, čas debaty, plánovaný na hodinu a pol, nepostačoval – so súhlasom všetkých teda zhruba tretinu otázok zodpovedali hostia v nadstavenom čase.

Určite by bola ochota vydržať aj dlhšie, atmosféra bola pokojná a prijímajúca. Dobrý postreh mala k debate ku koncu Renáta Ocilková: bolo by výborné, ak by odpovede neboli len od hostí, ale aj z pléna. Debaty majú pokračovať, a to nielen v Bratislave. Ak sa stanú skutočnosťou, je veľká nádej, že synoda a obnova Cirkvi dostávajú u nás skutočne zelenú. Hodina navyše nikomu z prítomných neubrala na pokoji, ľudia odchádzali s úsmevom, debatovali v krúžkoch aj na ulici pred Domom Quo Vadis. Očividne teda formát a téma zarezonovali a padli do dobrej pôdy. Ak budú svoradovci pokračovať, je sa na čo tešiť.

Foto: autorka

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články