Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Sen o krásnej svadbe, kope detí a láske ako trám na celý život, ktorá nepocíti žiadne zlyhania, nebude mať škrabance ani ťažké dni, nosí v sebe azda každý. Veľmi dôležité je, ak nosíme v sebe tento ideál, no na druhej strane nie je dobré ostať v prostoduchej naivite, že to tak pôjde samo a nebude treba nič preto urobiť z mojej strany. Ak by na to prišlo, nech sa postará o moje šťastie v manželstve ten druhý, je to predsa jeho záväzok a psia povinnosť… Lenže tí, čo vstupujú do manželstva, prichádzajú podľa slov lektorov príprav snúbencov v drvivej väčšine práve s takouto naivitou. Toto nastavenie snúbencov často vyplýva z prirodzenej a správnej túžby po láske, prijatí, rešpekte, ktorú si každý z nás nesie v sebe ako Boží „genetický kód“. Problém však je , ak sa ostáva v ilúziách a ničnerobení, v očakávaní „samochodnej“ lásky, ktorá bude robiť, čo má a zostane presne taká „motýliková“ a ružová, ako na začiatku vzťahu, keď viac pracujú hormóny ako celistvá zrelosť a osobnosť človeka.
Očakávania bývajú mnohokrát silnejšie ako realita (a nárazy o to tvrdšie a likvidačné), najmä ak snúbenci vo svojich pôvodných rodinách nezažili autentický vzor sväto žitého manželstva, vo vzájomnom prijímaní sa, dennom odpúšťaní a opätovne darovanej dôvere. Nie je totiž problémom u svojich rodičov vidieť aj ľudskú slabosť a prirodzenosť, rozdielnosť a chvíľkovú nejednotu vyplývajúcu z rôznych pováh, prinesených zvykov z pôvodných rodín či iných názorov na vec. Nie je dobré, ak v každodennom živote chýba hľadanie spoločnej cesty a riešení v dennom živote, ochota zmieriť sa a hľadať spoločné riešenie, tzv. tretiu cestu, ktorá je často iná a lepšia, ako len moje alebo len tvoje riešenie či urazené mlčanie a truc. Pokiaľ deti nezažijú vo svojich pôvodných rodinách zápas o osobný a spoločný rast k dokonalosti, a to aj vrátane pádov a nového vstávania, ťažko sa vyhnú naivite, ilúziám a nereálnym očakávaniam od svojho manželského partnera.
Ak v takomto nastavení mladí vstúpia do manželského zväzku – bez skúsenosti so skutočnou dozrievajúcou láskou, no s predstavami, ktoré sú mimo reality a hodia sa skôr do ružového románu – na krízu je dopredu zarobené. Život v manželstve je jedným z najnáročnejších školení formácie osobnosti práve preto, že nejde len o mňa, ale v plnom rozsahu nesiem zodpovednosť za šťastie a rast osobnosti toho druhého.
Pokiaľ deti nezažijú vo svojich pôvodných rodinách zápas o osobný a spoločný rast k dokonalosti, a to aj vrátane pádov a nového vstávania, ťažko sa vyhnú naivite, ilúziám a nereálnym očakávaniam od svojho manželského partnera.
A verte, že všetky motýliky v bruchu a šteklivé pocity veľmi rýchlo zmiznú, ak po svadbe jeden na druhom objaví ľudské „chyby krásy“: nevie ráno vstať a fungovať v normálnom časovom režime, jeho ráno sa začína najskôr o desiatej. Ona sa nedokáže postarať o domácnosť a všetky rady hľadá na internete, čo jej trvá dlhšie ako nahliadnutie do kuchárskej knihy. On celé hodiny presedí na sociálnych sieťach či pri hrách a filmoch a manželka je zrazu vzduch. Nechápe, prečo by mal urobiť niečo navyše, nieto ešte spravodlivo sa podieľať na chode domácnosti, nikdy to doma nevidel. Ona nie je schopná pokojne a láskavo riešiť problém, lebo jej mama vždy tri dni mlčala a potom sa situácia uhrala do stratena. Ten muž, ktorý jej pomaly skladal básne na každom rande, teraz nie je schopný osloviť ju ani oficiálnou verziou krstného mena a má problém slušným tónom povedať rozvinutú vetu. A to nehovoríme o odpustení, hlbšej komunikácii, vzájomnom prijatí sa, povzbudzovaní, zmysluplne strávenom spoločnom čase a už vôbec tu nie je reč o duchovnom raste, prijímaní detí, ich výchove, o financiách, zadovážení si bývania či o vzťahu so svokrovcami.
Svoje robí aj neschopnosť manžela odstrihnúť sa od mamy a svokry od syna, či neustála snaha mamy mentorovať svoju dcéru a dcérina závislosť od matky, s ktorou po telefóne rieši svoje manželstvo viac ako so svojím mužom. Lenže život prináša aj iné nečakané dávky adrenalínu: strata zamestnania, dieťa s postihnutím či problémy s výchovou. Príbehov krutého prebratia sa z naivity býva veľmi veľa a sú také bolestné a paralyzujúce, že riešením sa niekedy zdá jedine rozchod.
Následný scenár býva jednotný: jeden z páru sa vyžaluje svojej spriaznenej duši (ktorou už však nie je ten, komu sľúbil vernosť) a zdesene sa pýta, kto je ten človek, ktorého si vzal. Pretože ten, čo s ním žije teraz, je niekto úplne iný, ako bol ten pred sobášom… A tak, hoci nechtiac, balón eufórie a ružových predstáv o manželstve praská. Ešte prednedávnom boli ako dve hrdličky, dnes sa prudkým pádom na územie reality zmenia na dva dravce, ktorým zjavne ide len o to, kto koho zožerie a kto teda prežije. Nastal koniec veľkej lásky, nad ktorou všetci híkali a závideli jej? Alebo?
Bolo by veľmi dobré, ak by sme s postojom pravdy začali všetci, nech žijeme príbeh manželstva kdekoľvek: či už sme tínedžeri, dospelí mladí, snúbenci, žijúci vo voľnom vzťahu zo strachu pred zodpovednosťou a z možného hrozného manželského scenára, videného doma, ktorý zakrývame pomenovaním „nepotrebujeme papier“.
Pravdu o sebe a o tom druhom, aj o tom, čo skutočne láska je a ako sa prejavuje v živote, potrebujú nielen čerství manželia, ale aj manželia s pribúdajúcimi deťmi, manželia v kríze, v strednom veku či aj v starobe. Každý náš krok, slovo, rozlišovanie, myšlienka má byť svedectvom o tom, že vidím a prijímam realitu a nenahrádzam ju romantickými obláčikmi. Prijať pravdu o sebe a o svojich daroch aj limitoch, o svojej ľudskosti a slabosti, o svojich výzvach aj o požehnaní a výnimočnosti je základom toho, aby som sa prijal, keď treba, odpustil sám sebe a miloval sa tak, ako ma miluje Boh v každej situácii.
Pravdu o sebe a o tom druhom, aj o tom, čo skutočne láska je a ako sa prejavuje v živote, potrebujú nielen čerství manželia, ale aj manželia s pribúdajúcimi deťmi, manželia v kríze, v strednom veku či aj v starobe.
V takomto nastavení lásky k sebe budem vedieť reálne použiť svoje sily a schopnosti na život s iným, len takto ho budem vedieť milovať a prijímať tak ako seba – v pravde, pokoji, s láskou, radosťou, počúvaním, súcitom, pomocou, odpúšťaním a žehnaním. Dokonalosť môže vyrásť len z prirodzenosti, z reality, z toho, kým som a kým sme. Nemôžem očakávať niečo, čo mi nevie ten druhý dať. Nemôžem dať niečo, o čom neviem, že ten druhý očakáva. Na to, aby sme vedeli, čo ten druhý pre mňa má a čo očakáva, sa potrebujeme spolu rozprávať, vzájomne sa poznávať, prijať, rešpektovať, pomáhať si, dvíhať sa, kráčať spolu. Nič vám to nepripomína? Iba motto Synody o synodalite: dialóg – prijatie – kráčanie.
Toto spoznávanie však musí prebiehať v každom štádiu nášho života, nielen a nie až vtedy, keď sa zoberieme a so zdesením zisťujeme, že vlastne toho druhého nespoznávame. Potrebujem spoznávať ako dieťa (bez ohľadu na vek), ako žijú moji rodičia, čo z toho, čo robia, je nepravdivé a čo ma fascinuje. Ak doma nenachádzam vzor toho, čo považujem za krásne manželstvo a vzťah, je mojím poslaním hľadať takéto vzory okolo seba. Verte, že existujú! Niekedy stačí len pozorovať, ale veľmi odporúčame zapojiť sa priamo do komunikácie a vzťahu s párom, ktorý o svoju lásku a dokonalosť denne bojuje malými krokmi tak ako horolezecký tandem. Spokojne to môžu byť naši starí rodičia, krstní, rodičia najlepšieho kamaráta, manžel triednej učiteľky alebo sa môžeme stať svedkom zrenia lásky môjho animátora či lektora autoškoly.
Jednotným znakom týchto párov, z ktorých vzájomná láska priam srší, je láskavé prijatie do svojho kruhu. Vždy, keď ste s nimi alebo u nich doma, cítite sa, akoby ste sa tam narodili, akoby tam bolo vaše skutočné zázemie domova. Nie, nie je tam vždy všetko dokonalé a vy vnímate aj prešľapy, aj unáhlené slová či nedokonalé činy. Vidíte však aj odpustenie, šancu, milosrdenstvo, odvahu znovu začať. Vidíte dozrievanie cez bolesť a ťažkosti života tam, kde nie je život uchránený od komplikácií. Vidíte spoločné rozhodovanie sa, nie život pre samého seba, ani utajené súkromné kšefty. Ste svedkami spoločného dobra a radosti z neho, spoločného žiaľu nad tým, čo ich trápi, ako aj citlivosť na starosti iných a vklad vlastných rúk, modlitieb a slov na ošetrenie rán sveta. Vidíte ťah smerom k pravde, aj keď je to náročné, nepohodlné, aj keď ich mnohí považujú za čudných. Tu ste však zažili nehu, cítite autenticitu lásky.
Čo iné by potom malo byť skutočnou láskou, ak nie to, čoho ste svedkom? A tak vám začnú vŕtať v hlave otázky: Ako to, že doma, kde som mal všetko a všetko som mohol, kde nik odo mňa nič nechcel alebo chcel všetko až príliš, kde sa vyhýbalo všetkému, čo zaváňalo nejakou obetou, drinou, hľadaním spoločného dobra namiesto egoistického pohodlia, kde sa nik príliš nezaťažoval nejakou vierou a Bohom, nebol taký pokoj, taká vľúdnosť, harmónia?
Ak doma nenachádzam vzor toho, čo považujem za krásne manželstvo a vzťah, je mojím poslaním hľadať takéto vzory okolo seba.
Rovnakú školu pravdy o sebe, o tom, kým je muž a žena, čo znamená nimi byť a podľa toho aj žiť, potrebujeme v každom štádiu života. Učiť sa pozorovaním a zážitkom je to najlepšie, čo sa nám môže prihodiť a o takú školu života by sme sa mali usilovať, hľadať ju a investovať do nej čas podobne ako do lukratívnych jazykových či vzdelávacích kurzov. Práve prítomnosť v dobrej rodine je životná škola, kde môžeme získať potrebné „know-how“, naučíme sa porozumieť manželstvu, a to tak celku, ako aj jeho komplementárnym častiam: mužovi a žene.
Potrebujeme stáť na zemi. Nič totiž nie je zraňujúcejšie a deformujúcejšie, ako ublíženie a zrada dôvery vo vzťahu muža a ženy. Tieto kritické skúsenosti však nemá na svedomí inštitúcia manželstva, ale naša neznalosť pravdy, naše pomýlené predstavy o tom, kým som, kým je ten druhý, ako má vyzerať manželstvo a čo mám v ňom robiť ja a čo ten druhý. Ak si kúpim práčku, nemôžem očakávať, že sama roztriedi bielizeň, vyberie, povešia, poskladá ju a uloží do skríň, ideálne, ak by aj opravila diery na ponožkách a prišila gombíky. Ak však budem poznať, čo práčka dokáže, aký má program, čo od nej môžem očakávať, viem ju zmysluplne a v pokoji používať. Prečo potom viníme zo zlyhania našich vzťahov v manželstve manželstvo samo, ak nepoznáme pravdu o ňom, ak podľa nej nežijeme, ak máme nereálne predstavy, čo v ňom má byť, ako má byť a kedy?
Pápež František trafil klinec po hlavičke: treba nám pristáť nohami na zemi. Vidieť realitu. Prijať ju ako fakt, ako dobro, ktoré máme k dispozícii. Poznať samého seba, toho druhého, vedieť, čím manželstvo skutočne je a má byť a čo preň treba urobiť. A teraz môžeme viac hovoriť o tom, čo robiť a nerobiť. Ale iba vtedy, ak máte odpoveď na základné veci, ak stojíte v pravde nohami pevne na zemi.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
