Radosť z lásky: Sú rodiny problémom?

Odporúčania, túžby, realita

Je zaujímavé, že tak pápež Ján Pavol II., ako aj súčasný pápež František veľmi dôrazne hovoria o povolaní do rodiny, o jej dôležitom mieste, o tom, ako má byť pastorácia nasmerovaná práve a priamo tam, do života tejto najmenšej bunky Cirkvi. Hoci každý z týchto dvoch pápežov (ale nielen oni) pomenoval dôvody dôležitosti tejto pastorácie z iného uhla pohľadu, isté je jedno: realita nenapĺňa ani odporúčania pápežov, ani túžby rodín.

Nemožno sa čudovať týmto oprávneným očakávaniam: práve tu, v rodine, sa začína ďalší generačný príbeh o láske alebo o strate viery v jej existenciu, ďalší letokruh v histórii mesta, krajiny, sveta. A od tohto zážitku sa odvíja potom aj príbeh ďalších mladých ľudí, odchovaných v týchto rodinách, neskôr ich príbehy v škole, na ulici, v práci či dokonca aj v politike či v názoroch na život. Ťažko nájsť rozhodujúcejšie prostredie či viac formujúci priestor a čas, ako je práve život v rodine. Všetci sme poznačení (pozitívne či negatívne) tým, čo sme zažili v tej svojej pôvodnej, a často nás táto skúsenosť doživotne determinuje.

V rodine sa začína ďalší generačný príbeh o láske alebo o strate viery v jej existenciu, ďalší letokruh v histórii mesta, krajiny, sveta.

Z toho, čo sme mali možnosť vidieť, počuť, vnímať, pocítiť z komunikácie, vzťahov, (ne)žitej viery a následne aj rozhodovania a činov, sa odvíja množstvo našich rozhodnutí a skutkov. A to aj vtedy, keď sme už dospelí, keď sa nám ten pôvodný scenár našej rodiny nepáči, keď sa s ním nechceme stotožňovať. Zážitok minimálne dvoch dekád dennodenných interakcií s rodičmi a súrodencami, ako aj so širšou rodinou v nás necháva hlboko vryté stopy. Ako často by sme ich chceli vygumovať a nevládzeme – a to tak z pozície rodiča, uvedomujúc si v pravde svoju ľudskú krehkosť a slabosť, ako aj z pozície detí, odnášajúcich si z pôvodného domova zranenia. Na jednej strane je to logické – po prvom hriechu ťažko nájdeme rodinu bez bolesti zo zlyhania. Na druhej strane, ak táto bolesť nenájde smerovanie, uzdravenie, odpustenie, vyšší zmysel, môže sa stať hnisavou ranou, ktorá odlúči dieťa od toho, čo vníma – nie vždy v pravde – ako príčinu ublíženia.

Rodina nie je čisto interná záležitosť

Ak teda Cirkvi skutočne záleží na tom, aby boli rodiny jej pevným a svätým základom, z ktorého vyjdú hodnotní ľudia slúžiaci doma, vo farnosti, v práci aj v spoločnosti, je jasné, že si rodiny a manželstvá nemôžu vystačiť samy. Potrebujú láskavú starostlivosť, rovnako ako ju potrebuje všetko, čo je zasadené, krehké, zraniteľné, ale z čoho chceme, aby vyrástol pevný a zdravý strom. Očakávať totiž, že strom vyrastie a poradí si sám, znamená riskovať, že vyschne, porastie nakrivo a aj to, že sa z neho stane plánka s trpkými plodmi, napadnú ho choroby alebo nebude rodiť vôbec. Ťažko potom dávať za vinu stromu, že nie je tým, čím má byť, ak záhradník sedel so založenými rukami. Manželstvá a rodiny sú stromami v záhrade Cirkvi. Logická otázka v súlade so želaním pápeža Františka z úvodu jeho exhortácie Amoris laetitia teda znie: Staráme sa v Cirkvi o manželstvá, o rodiny? A ako?

Pretože aj keď si každý má vraj zjesť to, čo si doma navarí, a nevynášať to von, byť dôslední v zachovávaní tohto pravidla často prináša desivé dôsledky – a to aj v prípade veriacich rodín. Už len tým, čo si novomanželia prinesú ako vzory žitia zo svojich pôvodných rodín, zmiešané so svojimi predstavami a ideálmi, mnohokrát úplne nereálnymi a neznalými toho, čím vôbec má manželstvo a vzťah muža a ženy z hľadiska psychologického, sociologického, biologického či duchovného byť. Svoje by o tom vedeli povedať lektori príprav na manželstvo alebo aj tí, ktorí v pravde vedia pomenovať svoje vlastné zlyhania: toľko naivných očakávaní o tom, ako má ten druhý do bodky naplniť túžby o šťastí toho prvého bez toho, aby ten prvý pohol malíčkom…! Nehovoriac o tom, že dvaja ľudia ako pár často nevedia spolu rozhodovať, pracovať, niesť zodpovednosť, plánovať, komunikovať, dohodnúť sa, modliť sa, počúvať do hĺbky, rásť, zaujímať sa o toho druhého aj po svadbe, odpúšťať si, rešpektovať dôstojnosť a slobodu toho druhého nielen v intimite.

A to ešte nie sme pri výchove detí, kde základnou chybou býva nejednota rodičov či upnutie sa matky na deti tak veľmi, že manžel je už len zásobovačom peniazmi a realizátorom prác. Nevedia to, lebo to jednoducho nevideli. Nemôžeme sa tváriť, že to nemôže byť problém. Je. Jednoducho preto, lebo nik týchto rodičov a ich deti, teraz či raz tiež rodičov, neučil, ako žiť v manželstve, ako riešiť problémy, neutekať z boja, nezraňovať sa. Do výbavy dostali obraz manželstva v krivom zrkadle: ako sa z toho môže vykľuť niečo dobré? Pritom všetci po dobrom manželstve a rodine túžia: žiť v láske ako v rozprávke, až kým nepomrú. Ibaže: ono to akosi samo nejde. Je teda chyba v manželstve?

Nik týchto rodičov a ich deti, teraz či raz tiež rodičov, neučil, ako žiť v manželstve, ako riešiť problémy, neutekať z boja, nezraňovať sa.

Podľa toho, ako klesá PR manželstva a počet ochotných dobrovoľne doň vstúpiť, to navonok vyzerá ako chyba systému, produktu. Lenže: ak si kúpim práčku a nenaštudujem si dobre návod a manipulujem s ňou nesprávne, až kým sa mi pokazí či zničí, na vine nie je výrobca ani práčka. Vinu nesie obsluha. To isté platí aj o manželstve. Pri drahých technológiách musí výrobca zaškoliť do obsluhy tých, čo ich budú používať. Chceme predsa, aby dobre fungovali. Občas teda treba aj po tomto zaškolení prísť na pravidelný kontrolný servis, aby všetko klapalo, ako má. Vtedy je priestor na konzultáciu pri otáznikoch či menších zádrhoch, ako lepšie porozumieť „mašinke“. To isté treba aj pri manželstve. Nerobíme náhodou každý rok revíziu komínov? A nielen komínov, aby bol náš dom bezpečný? Čo je potom potrebné robiť pre bezpečie a čo najmenej rušené fungovanie niečoho takého vzácneho a jedinečného, ako je manželstvo a rodina?

Znamená to, že pápež znovu trafil klinec po hlavičke: lebo ak túžime po dobrých vzťahoch, po radosti z lásky prežívanej v manželstve a v rodine, za daných okolností a poznania situácie nie je možné a správne ponechať manželov iba na seba, bez akejkoľvek pomoci. Potrebujú poznanie pravdy o Láske vysvetľovaním evanjelia a učenia Cirkvi, formáciu osobnosti, ktorá ich povedie ku svätosti a odvahe žiť životný štýl viery. Rovnako potrebujú podporu v ťažkostiach a zázemie počas osamelosti, prijatie bez ohľadu na ich status a začlenenie do kolobehu miestnej farskej jednotky tým, čo vládzu a vedia urobiť.

Práve preto sú dôležité všetky pastoračné možnosti: od manželských spoločenstiev, duchovných obnov, formačných programov a komunít až po každodennú opateru miestnym kňazom vo farnosti. Práve ten by mal byť znamením prijímajúcej lásky a starostlivosti, osobitne pre tie manželstvá a rodiny, ktoré sú v niečom osobité: teda rodiny vdovcov či vdov, mnohopočetné rodiny, rodiny, kde niektorý člen trpí fyzickým alebo psychickým znevýhodnením, rozvedení či opustení. Kňaz by mal byť ten prvý, kto pozná ich denné zápasy, rozumie im, dáva im podporu a pomoc. To sa dá jedine vtedy, ak s nimi denne otvorene komunikuje, stretáva sa s nimi, vchádza do rodín, kde sa stáva znamením Krista, milujúceho Cirkev ako svoju nevestu.

Starať sa s láskou

Ak nám na niečom v Cirkvi záleží a máme k tomu vzťah, nájdeme si na to čas, motiváciu, peniaze, ľudí, silu aj dostatok kreativity, ako sa k tomu postaviť. Ako teda vyzerá v realite starostlivosť o manželstvá a rodiny na slovenskom cirkevnom poli? Pastoračný a evanjelizačný plán KBS pre rok 2007 – 2013 pripomína a usmerňuje, že v prvom rade má mať záujem o túto pastoráciu práve biskup v danej diecéze. Tento záujem mal byť potvrdený naplnením zadania predchádzajúceho pastoračného plánu do roku 2006, ktorý usmerňoval biskupov, aby zriadili na svojom území diecézne centrá pre rodinu. Ich úlohou mala byť práve formácia a koordinácia pastorácie rodín v diecéze. Každé centrum malo mať pre túto službu osobitne vyčleneného kňaza.

Podľa Richarda Kucharčíka, tajomníka Rady KBS pre rodinu, by bolo veľmi vhodné, aby tento zodpovedný kňaz mal pozíciu generálneho vikára pre rodinu – rovnako ako sú v diecézach generálni vikári pre zdravotnú a nemocničnú starostlivosť. Dávalo by mu to väčšie právomoci a možnosti, ale zároveň by to bol jasný signál, ako veľmi aj vedeniu Cirkvi na Slovensku záleží na pastorácii manželstiev a rodín, ako vnímajú opodstatnenosť, jednotu a poslušnosť voči jasným slovám Svätého Otca. Zatiaľ však v žiadnej diecéze takýto vikár nie je.

S diecéznymi centrami pre rodinu je to trošku lepšie, aj keď nie ideálne: vynikajúco fungujú diecézne centrá predovšetkým v Žiline a v Košiciach, za nimi ešte možno uviesť Bratislavu. Prvé slovenské diecézne pastoračné centrum Jána Pavla II. v Banskej Bystrici dnes ale funguje len na papieri: hoci jeho aktivity a zápal boli inšpiráciou pre mnohých okolo, je otázkou, prečo v súčasnosti jeho činnosť vyzerá inak. Pastoračné centrá pre rodinu v Nitre, ako aj v Trenčíne dostávajú výnimočnú podporu svojich biskupov. V Prešove na podobnej báze funguje centrum na Sigorde, rovnako s množstvom zaujímavých a podnetných aktivít pre rodiny. V Trnavskej arcidiecéze sú samostatnými jednotkami Centrá pomoci pre rodinu v Trnave a v Piešťanoch. Hoci majú výborné portfólio aktivít, bez podpory rehole jezuitov by existovali veľmi ťažko, navyše ich aktivity sú výsostne lokálne a diecézne centrum pre rodinu so samostatne ustanoveným kňazom mimo farskej pastorácie tu zúfalo chýba.

Situáciu na poli starostlivosti o manželstvá a rodiny tak zachraňujú práve laické združenia, ktoré sa starajú o formáciu a sprevádzanie manželov. Týchto diel je vďaka nasadeniu a ochote slúžiť celkom dosť: od Manželských večerov, saleziánskych Manželských stretnutí, Kány pre manželov, kurzov Akadémie rodiny až po ekumenicky ladený, dlhoročný podporný program Národného týždňa manželstva. K tomu je možné započítať aj výborný program prípravy snúbencov na manželstvo, ako aj množstvo aktivít laikov a reholí. Výborne funguje aj Rodinkovo či teraz už aj Malé Rodinkovo. Kto chce, k potrebnej formácii sa dostane. Zároveň je v teréne množstvo kresťanských koučov, často špecializovaných práve na pomoc pre manželov. Okrem nich pôsobia aj vyškolené manželské páry, predovšetkým z radov saleziánskych spolupracovníkov, ktoré sa starajú o sprevádzanie manželských párov. Vždy je totiž dôležitejšia prevencia, zachytenie problémov v začiatkoch a v domácom prostredí. To je práve úlohou sprevádzajúcich manželských párov, žijúcich vo farnostiach a vyškolených cez projekt ASAP z dielne Family Garden.

Kde však Cirkev zlyháva, sú bežné farnosti, predovšetkým tie dedinské mimo dosahu možností, ktoré ponúkajú aj na poli pastorácie rodín a manželstiev mestá.

Kde však Cirkev zlyháva, sú bežné farnosti, predovšetkým tie dedinské mimo dosahu možností, ktoré ponúkajú aj na poli pastorácie rodín a manželstiev mestá. Ak vezmeme do úvahy reálny fakt, že manželstvá prechádzajú krízou už do prvých siedmich rokov, je potrebné, aby sa našiel v každej bežnej farskej pastorácii pre túto službu zapálený kňaz a laici. Ide totiž o náročné obdobie, keď do mladej rodiny pribudnú malé deti, ale aj starosti s budovaním domova a zázemia, zladením práce a rodičovských povinností, keď je minimum času a možností na budovanie manželského vzťahu a zároveň sa tu ponúka silne tradicionalistické zázemie a názory, často v podobe toho, čo muž všetko môže a žena musí.

Takáto pomoc zvonku je potrebná o to viac, že často práve muži majú odpor niečo urobiť pre pozitívnu zmenu svojho vzťahu a aj tam, kde je ponuka zapojiť sa do manželských spoločenstiev alebo formácie, odolávajú a odmietajú do takých programov vstúpiť. Nikoho predsa nezabili, všetko je u nich doma v poriadku, čo sa má kto starať do toho, ako žijú za dverami svojho domu… Tu sa ponúka obrovský, zatiaľ prevažne nevyužitý priestor pre kňaza, aby sa priblížil rodinám aj formou návštevy či nedeľného obeda, ako je to v niektorých farnostiach pravidlom. Od záujmu a láskavého prístupu kňaza sa môže veľa zmeniť, o to viac, ak dáva príležitosť aktívnym sprevádzajúcim manželským párom vstúpiť do diania a byť rovnocennými spolupracovníkmi v tejto službe. Mať záujem o manželov len v podobe požehnania manželských párov na sviatok Bohorodičky je ako pastoračná starostlivosť primálo. Vzhľadom na to, koľko manželstiev zosobášených pred tvárou Cirkvi sa rozpadá alebo žije v kritickom krízovom stave, je takýto postoj značne neláskavý a neprezieravý. Vráťme sa na začiatok týchto riadkov: manželstvá a rodiny sú predsa základnou bunkou Cirkvi a my všetci chceme, aby z nej vychádzali budúci svätci!

Ak máme teda odporúčanie a láskavé „poštuchnutie“ k starostlivosti o rodiny a manželstvá pápeža Františka podľa jeho slov z Amoris laetitia tu na Slovensku naplniť, máme všetci čo robiť. Veľa závisí aj od vedenia Cirkvi, ktoré musí znovu prehodnotiť priority a závažnosť pastorácie a vydať k tomu príslušné záväzné smernice. Rovnako od našich kňazov, ktorí sú na dennej báze vo farnostiach v kontakte so všetkými ľuďmi – potrebujú sa naučiť s nimi komunikovať, počúvať ich, prijímať, navštevovať ich a tiež sa v nemalej miere učiť spolupracovať s ochotnými laikmi v každej farnosti. Rovnako je to výzva pre nás, ktorí žijeme svoje manželstvo vďaka formácii a sprevádzaniu inak a rastieme: neostaňme zavretí sami pre seba. Ak si dostal, dávaj – rozbehni stretko, priprav prednášku, pozvi dobrého kňaza či psychológa na debatu do farnosti alebo hoci aj do rodiny a pozvi tam priateľov. Poďme do rodín, o ktorých vieme, že sa tam majú náročne. Zavolajme opusteným, urobme zbierku vdovcom či pomôžme tým, čo majú doma chorého člena rodiny. Prihovorme sa pred kostolom či na ulici tým, ktorých vidíme, že sú noví…

Starať sa s láskou o manželstvá nám dáva množstvo možností, výziev aj zodpovednosti. Ako ich naplníme?