Renáta Ocilková: Synodou sme všetci pozvaní k osobnému obráteniu

Renáta Ocilková (druhá sprava) na synodálnom stretnutí v Prahe. Foto: Ivan Ružička
Hovorila som s ňou hneď ráno po návrate zo synodálneho stretnutia v Prahe v jej kancelárii. Prvé, čo povedala, bolo svedectvo o silnej, vnímateľnej prítomnosti Ducha Svätého. Napriek množstvu delegátov a rozdielnosti situácií nedošlo k žiadnemu nepokoju, hádkam či napätiu. Kontinentálne stretnutie synody v Prahe ju presvedčilo, že v Cirkvi je možná láskavá, počúvajúca a prijímajúca komunikácia, ktorá je spolu so zakotvením v Eucharistii a učení Cirkvi cestou k zmene. A to aj napriek tomu, že synodálne stretnutie mnoho ráz zdôraznilo potrebu prelomiť klerikalizmus a postaviť vzťahy laikov a kňazov na spolupráci, vzťahu a úcte, no zároveň nezabúdať na osamelosť kňazov a pastoráciu rodín ako základnej bunky Cirkvi.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Vrátila si sa z kontinentálneho stretnutia synody v Prahe. Čo si v sebe nesieš z tohto stretnutia ako najsilnejší zážitok?

Určite to, že sme sa počúvali: ľudia z najrôznejších kultúr, situácií, stavov, s rôznymi skúsenosťami či duchovným poznaním.

Zaznela v Prahe téma, keď si si povedala, že toto vnímaš ako potrebu aj pre nás na Slovensku?

Napriek tomu, že každá krajina prišla so špecifickými výzvami, riešime veľmi podobné problémy. Téma, ktorá tam často rezonovala a asi rezonuje v každej krajine, je napätie v Cirkvi medzi laikmi a klerikmi kvôli klerikalizmu. To tam zaznievalo veľmi často, rovnako ako túžba po pastorácii založenej na vzťahu, spolupráci a nie na moci.

Druhá silná téma, ktorá veľmi často zaznievala hádam v každej skupine, je úloha a postavenie žien v Cirkvi. Pričom treba povedať, že za Slovensko sme tam boli dve laičky. Napriek tomu to ešte neznamená, že to zrkadlí celú situáciu na Slovensku. Taktiež v syntéze, ktorú sme priniesli zo Slovenska spracovanú z diecéz, eparchií a reholí zaznelo, že nejde len o začlenenie žien do služby v Cirkvi. Ide o docenenie žien vôbec, docenenie ich úlohy a poslania, ako aj o ohodnotenie zasvätených žien, aby sme ich nebrali len ako lacnú pracovnú silu. Máme veľmi vzdelané a vzácne rehoľné sestry, preto sa s touto témou vraciam domov, aby sme mysleli aj na docenenie zasvätených žien.

Počula si výstupy jednotlivých delegácií. Do akej miery je naša situácia identická so situáciou inde a v čom je iná?

Zaznievali témy, ktoré sa mi zdajú veľmi podobné. Napríklad potreba pastorácie rodín, potreba vypočutia mladých. Zaznel aj osobný príspevok istej panej, ktorá upozornila na to, ako často sa v našich výstupoch opakuje potreba dať hlas mladým – a kde sú mladí teraz? V Prahe na európskom synodálnom stretnutí v podstate mladí ľudia neboli. Ako som už spomínala, veľmi často zaznievala téma spolupráce s laikmi a poslania a postavenia žien v Cirkvi.

Uvedomila som si však, že aj v tejto spoločnej téme máme rôzne situácie naprieč krajinami. Myslím, že spolupráca s laikmi a začlenenie žien do štruktúr Cirkvi sa líši naprieč od západu na východ. Do rozhodovacích pozícií je v západných krajinách o dosť silnejšie zapájaná žena v porovnaní s krajinami na východe. Napríklad krajiny Beneluxu majú jednu biskupskú konferenciu, generálna sekretárka je žena, rehoľná sestra. V Nemecku je taktiež generálna sekretárka biskupskej konferencie žena, laička. Rovnako komunikácia s kňazmi a teda hlavne s otcami biskupmi je iná od východu na západ: akoby sa odstup smerom na východ Európy zväčšoval. Pri počúvaní delegátov zo západných krajín v skupinke som si uvedomila, že oni žijú v úplne iných podmienkach. Tam je naozaj katolíkov, ktorí držia Cirkev modlitbou a vernosťou, veľmi málo, je ich percentuálne o dosť menej ako u nás. Možno aj to je dôvod, prečo je spolupráca laikov a klerikov užšia a prirodzenejšia.

Jedna z tém, ktoré zaznievali z príspevkov účastníkov, bola aj otázka formácie viery dospelých. Vnímaš túto potrebu aj u nás na Slovensku?

Veľmi, veľmi, veľmi to vnímam. Aj osobne, aj z našich diecéznych syntéz. Dokonca sme to priniesli aj v našej celoslovenskej syntéze, kde sme viackrát spomenuli potrebu aj po-krstnej formácie a formácie dospelých, ďalej formáciu mladých, formáciu v duchovnom sprevádzaní, formáciu v synodalite. Potrebujeme znovu obnoviť evanjeliový zápal v ľuďoch. To znamená, že potrebujeme aj pastoráciu, aj evanjelizáciu. Treba nám naozaj také rozhorenie sŕdc, aby sme sa obrátili k Bohu celým svojím srdcom, aby sme zatiahli na hlbinu. A potrebujeme to všetci dospelí, aj mladší, aj starší, aj laici aj zasvätení, aj vysvätení.

Mnoho ľudí, ktorí sa považujú za veriacich, majú často minimálne znalosti o pravdách viery, o učení Cirkvi, absentujúci osobný vzťah s Pánom Ježišom a z toho vyplývajú aj veľmi pokrivené postoje.

Náš kresťanský život na Slovensku vyzerá tak, ako aj náš stav poznania viery, jej právd, následne aktivít, programov. Viackrát som si uvedomila, že niekedy riešime až príliš morálne témy, problémy, no keby sme poznali Pána Ježiša, tak by mnoho takýchto vecí nebolo otázkou. Chýba nám osobné poznanie Pána. Mnoho ľudí, ktorí sa považujú za veriacich, majú často minimálne znalosti o pravdách viery, o učení Cirkvi, absentujúci osobný vzťah s Pánom Ježišom a z toho vyplývajú aj veľmi pokrivené postoje.

Slovenská delegácia v Prahe, zľava: predseda KBS, košický arcibiskup metropolita Bernard Bober, výkonný sekretár KBS Ivan Ružička a Mária Spišiaková. Foto: Človek a Viera/Martina Řehořová
Slovenská delegácia v Prahe, zľava: predseda KBS, košický arcibiskup metropolita Bernard Bober, výkonný sekretár KBS Ivan Ružička a Mária Spišiaková. Foto: Človek a Viera/Martina Řehořová

Čo sa s tým dá urobiť?

Chýbajú nám nielen informácie o pravdách viery, ale máme aj minimálne poznanie Božieho slova. Sme generáciou, kde sa doma Božie slovo tak často nečítalo. Treba asi začať počúvaním, čítaním Božieho slova. Potrebujeme sa živiť Božím slovom, niekoľko ráz denne si z Božieho slova prečítať, sýtiť sa ním, je to veľmi dôležité pre náš duchovný zápas a duchovný život. Nebáť sa učiť verše z Písma naspamäť. Keď budeme žiť z Božieho slova, budú nám prirodzené aj Božie pravdy aj učenie Cirkvi.

V jednom zo svojich vystúpení si spomenula Izaiášovu myšlienku o rozšírení stanu. Pre koho by mala Cirkev ešte rozšíriť stan?

Na európskom stretnutí som si uvedomila, aká je naša Cirkev úžasná, nádherná a bohatá, pretože je v nej skutočne miesto pre rôzne charizmy, služby, spirituality, pre rôzne misie, dokonca aj pre rôzne spôsoby a formy slávenia liturgie. Napriek tomu si myslím, že treba začať rozširovať stan Cirkvi najprv pre tých ľudí, ktorých v nej máme, ktorí chcú byť v Cirkvi, držia ju modlitebne, duchovne, službou a cítia sa vylúčení. Možno sú to ľudia, s ktorými až tak veľmi nepočítame a možno sú to naši každodenní služobníci – laici. Naše ženy vo farnostiach, ktoré sa vytrvalo modlia. Muži a ženy, ktorí chcú slúžiť, ktorí majú osobný vzťah s Bohom, alebo majú aj vzdelanie, ktorým by mohli pomôcť slúžiť vo farnosti. Dôležité je roztiahnuť stan na mladých, aby nám nielenže neodchádzali a zostali, ale aby prišli do našej Cirkvi.

K rozšíreniu stanu mi napadá ešte taká praktická vec: ak sa kňaz pripravuje na kázeň, možno by mohol pamätať na to, že v kostole môže sedieť človek, ktorý je neveriaci, hľadajúci alebo náhodne okoloidúci. Možno je teraz na tomto mieste na dovolenke alebo na návšteve, alebo prišiel do kostola preto, lebo je to zádušná svätá omša za jeho babku – a možno sa v kostole neukáže ďalších x rokov. Podľa mňa by mal kňaz na toto myslieť a mal by vždy v kázni odovzdať nejaké jednoduché posolstvo o Božej láske, ohlásiť kerygmu, pravdu o tom, že Boh sa stal človekom, za nás zomrel, aby nás vykúpil a spasil. Dať ľuďom šancu, aby sa ich dotkla Božia milosť. Toto je tiež rozširovanie stanu, aby sme nevylučovali ľudí napríklad aj tým, že máme nezaujímavé kázne, spievame v kostole molové piesne. Prosto, aby sme mysleli na to, že chceme priťahovať ľudí, rozširovať stan.

Ak sa kňaz pripravuje na kázeň, možno by mohol pamätať na to, že v kostole môže sedieť človek, ktorý je neveriaci, hľadajúci alebo náhodne okoloidúci. 

Priťahovanie ľudí predpokladá naplnenie jednej z výziev synody: prijať. Čo sa potrebujeme naučiť v bežných farnostiach, aby sme dokázali prijímať ako Ježiš?

Toto je dar aj skúsenosť synody, a tiež hlavné heslo – počúvať a to troma spôsobmi. Počúvať Ducha Svätého, počúvať Božie slovo, počúvať sa navzájom. Problém teda je, že sa málo počúvame a mali by sme sa viac. Potrebujeme sa naučiť tomuto synodálnemu štýlu v týchto troch spôsoboch. Bolo to cítiť aj na synode v Prahe, keď sme pracovali v skupinkách, každý mal rovnaký čas na svoj príspevok – bez ohľadu na to, či hovoril kňaz, laik alebo biskup. Toto mi príde veľmi dôležité, aby sa každý vyjadril, aby sme sa takto zbližovali.

V bežných farnostiach to však vyzerá po svätej omši zvláštne: väčšina ľudí sa rýchlo rozpŕchne, akoby hrozil výbuch, len málo z nich sa zastaví, aby sa porozprávali s druhými. Ako potom vytvárať príležitosti na komunikáciu, počúvanie, prijímanie sa vo svojej farnosti?

Poviem taký veľmi jednoduchý tip. Nebude to asi nič objavné, ale viem, že sú farnosti, kde napríklad v nedeľu bývajú farské raňajky alebo spoločné agapé po svätej omši, aj v našej farnosti je to takto. Vidí sa mi to ako veľmi dobrý priestor na stretnutie a vzájomné počúvanie. Dajú sa nájsť aj formálnejšie spôsoby, napríklad zvolať stretnutie. Dá sa to aj na základe synodálnych konzultácií tým, že sa k synode znovu vrátime nielen na celoslovenskej úrovni, ale aj na diecéznych a farských úrovniach. Potrebujeme pokračovať v počúvaní, aj vo vyrozprávaní bolesti, čo je tiež dôležité, ako to zaznelo aj v Prahe. Sme Cirkev so zraneniami, čo treba tiež vypočuť a pravdivo pomenovať.

Pri takýchto opätovných stretnutiach zaznievajú aj podnety, ako ďalej, čo chceme robiť, čo zlepšiť. Nielen z celoeurópskych, ale aj z celoslovenských, diecéznych a farských výstupov zaznievala potreba založenia funkčných orgánov tak vo farnostiach, ako aj pri diecézach. Založenie pastoračných rád by mohlo byť posunom v obrátení tak našom osobnom, ako aj v obrátení spoločenstiev.

Svätá omša počas Kontinentálneho synodálneho stretnutia v Prahe. Foto: Človek a Viera/Jana Havlová
Svätá omša počas Kontinentálneho synodálneho stretnutia v Prahe. Foto: Človek a Viera/Jana Havlová

Rozprávame o dialógu a počúvaní, ale väčšina veriacich ľudí na Slovensku má skúsenosť z komunikácie so zástupcami Cirkvi v podobe monológu alebo nadradenosti. Dáva stretnutie v Prahe aj odporúčania na zmenu postojov zo strany našich pastierov?

Pri zasadnutí v pléne sme si uvedomili, že naši ľudia nás budú teraz doma najviac očakávať s otázkou: „V čom sa teraz zmenia naši kňazi? V čom sa zmení ich prístup? Túžime po tom, aby mali pre nás otvorené dvere a srdcia.“ Toto zaznievalo v Prahe od začiatku do konca, preto verím, že toto stretnutie je začiatok nového obrátenia, nového oživenia Cirkvi. Ukončili sme kontinentálnu fázu, ale nič sa ňou nekončí. Práve naopak. Všetci účastníci, tak kňazi, ako aj laici, si nesieme v sebe túžbu po obnove.

Stretnutie pravdivo pomenovalo, že naším problémom je klerikalizmus. Svätý Otec to pomenoval ako jeden z hlavných problémov už pri otváraní synody. V Prahe však o tom nikto nehovoril v hneve, ale bolo to všetko úplne v láske, v úcte, v rešpekte, všetci sme cítili, že máme radi Cirkev a že sa máme navzájom radi, aj sa chceme mať radi a chceme spolupracovať. Tu nejde o to, aby sme chceli niečo porážať. Ide nám o to, že chceme spolupracovať, normálne komunikovať, nie je potrebný postoj nadradenosti a podradenosti alebo nejaké prejavy moci. Chceme spolu pracovať preto, aby sme spolu kráčali na ceste do večnosti. To je cieľ.

Jednou z téz stretnutia bolo aj vyjadrenie, že Cirkev má byť domovom. Všetci vieme, čo pre nás domov znamená. Čo potrebuje urobiť Cirkev od najmenšej farnosti, aby sme sa všetci cítili aj vo farnosti ako doma?

Áno, po tomto túžime všetci – po Cirkvi ako po domove alebo rodine, do ktorej chce každý patriť. Toto zaznelo aj od nás, zo slovenského vstupu, ale bolo to už v pracovnom dokumente pre kontinentálnu fázu, kde sa citovalo zo slovenskej syntézy (bod 59.): „Aj keď sú tieto syntézy otvorené, pokiaľ ide o diagnózu problému (klerikalizmus), nevyjadrujú beznádej. Vyjadrujú hlbokú a energickú túžbu po nových formách vodcovstva zo strany biskupov, kňazov, rehoľníkov i laikov, ktoré budú založené na vzájomných vzťahoch a spolupráci, a po takej autorite, ktorá je schopná podporovať solidaritu a spoluzodpovednosť: ,Podnecovať, zapájať, usmerňovať a napomáhať spoluúčasť na živote Cirkvi vo zverenej časti Božieho ľudu a delegovať časť zodpovednosti je jednou z úloh autority´ (biskupská konferencia Slovenska). Laici, rehoľníci a klerici chcú dať svoje talenty a schopnosti k dispozícii Cirkvi, a preto požadujú také vedenie, ktoré im umožní byť slobodnými. V syntézach sa vyjadruje vďačnosť za tých vodcov, ktorí už svoju úlohu takto vykonávajú.“

Chceme, aby kňazi aj laici začali budovať nový spôsob autority založený na vzťahu a spolupráci. Záleží nám na tom, aby naši kňazi boli šťastní, aby sa necítili osamelí. V 34. bode pracovného dokumentu kontinentálnej etapy sa píše, aby sme nezabúdali na osamelosť kňazov. Pamätám si vyjadrenie jedného biskupa v osobnom rozhovore, že keď bol vysvätený za biskupa, zostal sám. Nezabúdajme na to, že naši kňazi tiež žijú v istom napätí medzi vyčerpanosťou a osamelosťou. Potrebujeme sa naučiť mať ich radi, snažiť sa ich pochopiť. Aj nejaký vtip hovorí, že čakáme od kňaza, aby bol extrovert, spoločenský, otvorený, komunikatívny, no zároveň aby bol tichý a rozjímavý a aby všetko v pohode zvládal každý večer na fare sám. Nikoho z nás už nezaujíma, čo prežíva potom, keď sa zatvoria dvere fary. Vzájomná spolupráca začne, ak budeme mať našich kňazov radi, ak nebudú osamotení.

Tu nejde o to, aby sme chceli niečo porážať. Ide nám o to, že chceme spolupracovať, normálne komunikovať, nie je potrebný postoj nadradenosti a podradenosti alebo nejaké prejavy moci.

Prvou, základnou bunkou Cirkvi sú rodiny. Cirkev bez rodiny nebude tým, čím má byť. Existuje nejaká paralela medzi súčasným stavom rodiny a stavom Cirkvi?

Rodinu si viem veľmi jednoducho predstaviť, keďže – vďaka Bohu – žijem v rodine. V tomto vidím teda istú paralelu, že sme v Cirkvi taktiež rôzni, aj sa pohádame, aj si niekedy nerozumieme. Najšťastnejší sme však vtedy, keď sa k sebe vrátime, keď sa odprosíme, odpustíme si, keď sme spolu a spolu ďalej kráčame, keď sa ľúbime. Keď je napätie, tak sa človeku nechce ani žiť. Tak je to v rodine, tak je to aj v Cirkvi. Rodiny sú tie, ktoré nás držia (ako Cirkev) a z ktorých vychádzajú povolania, možno aj služobníci vo farnosti, v spoločenstve. Rodiny svojou službou a prítomnosťou držia farnosť. Potrebné je aj ich podržať a podporovať, napríklad pastoráciou, starostlivosťou o detské stretká, o seniorov. Ja ako mama by som bola vďačná, ak by mohli všade fungovať stretká pre chlapcov, dievčatá, sprevádzanie a stretká mladých; podchytenie mladých považujem za veľmi dôležité. A toto zaznievalo aj v Prahe, počúvala som to aj na viacerých synodálnych stretnutiach na Slovensku.

Potrebné je dať podporu otcom, mamám, manželským párom, nezabúdať na slobodných po tridsiatke, ktorí sa možno nevedia zaradiť do spoločenstva. Tiež si myslím, že nemôžeme zabudnúť na bezdetné manželské páry, tie sa často cítia vylúčené. Často sa zdôrazňujú rodiny s deťmi a viacdetné rodiny, ale aj bezdetné páry potrebujú spoločenstvo. Bezdetné páry sú už zranené sami prežívaním situácie, ktorú majú. Nesmieme zabúdať na to, že tu máme páry, ktoré nemôžu otehotnieť a túžia po deťoch.

Vystúpenie českého kňaza a teológa Tomáša Halíka. Foto: Človek a Viera/Anička Guthrie
Vystúpenie českého kňaza a teológa Tomáša Halíka. Foto: Človek a Viera/Anička Guthrie

Aj v Prahe zaznelo, že v centre všetkého má byť Eucharistia. Ako to prakticky žiť?

Aj tam sme mali každý deň svätú omšu, začínali sme ňou. V sále, kde sme sa stretávali ako plénum, bolo na pódiu otvorené Sväté písmo a dve sviečky, aby naozaj Boh bol stále uprostred nás. V konferenčnom salóniku sa vytvoril priestor na stíšenie, priniesli tam svätostánok s Oltárnou sviatosťou a tým tam vytvorili kaplnku, kde sme sa mohli chodiť modliť. Keď oznámili jej zriadenie, celá sála spontánne zatlieskala.

Tak, ako som spomenula vo svojom príspevku o rozšírení stanu, treba dbať na to, aby boli kolíky posunuté na všetky strany, aby mal stan správne napätie. Rozšíriť priestor znamená zobrať ľudí dovnútra a ochrániť ich pred vetrom a dažďom, pred zlom. Čo je však najdôležitejšie? Tak ako na púšti mali uprostred stanu stánok Najvyššieho, tak je to najdôležitejšie aj teraz pre nás. Lebo samotný stan je nič, bolo by to čisto ľudské dielo. Môžeme ho rozširovať ako chceme, ale dôležité je, aby bol uprostred stánok Najvyššieho.

Dôležité je tiež stíšenie. V Prahe sme ho mali niekoľko minút po každom okruhu vzájomných rozhovorov (v pracovných skupinkách po vyjadrení každého, v pléne po každom štvrtom vstupe – ticho, čas na vnímanie Ducha Svätého, na modlitbu). Veľmi dobre sme v tom tichu vnímali, čo bolo povedané a zároveň každý vnímal aj Božiu prítomnosť, Boží hlas. Nebol priestor na to, aby človek prepadol nejakému hnevu. Tomuto by sme sa mali naučiť aj v bežnom živote. Bolo by užitočné mať možnosť zájsť do kostola, kde je stále vystavená Oltárna sviatosť.

Otvorenosť, spolupráca by boli len vonkajšie prejavy, ak by sa to neudialo bez osobného obrátenia.

Tých inšpirácií z Prahy je určite mnoho. Vieš si predstaviť, čo sa stane, ak začneme vnášať synodu do života?

Myslím si, že Cirkev a teda ľudia v nej budú iní. Budeme otvorenejší, budeme spolupracovať. Myslím si, že sme nastúpili na túto cestu a toto bolo cieľom synody – nastúpiť na túto cestu. Úžasnou správou je, že predseda Konferencie biskupov Slovenska otec arcibiskup Bernard Bober hovorí, že už niet cesty späť.

Otvorenosť, spolupráca by však boli len vonkajšie prejavy, ak by sa to neudialo bez osobného obrátenia. Synodou sme vlastne každý z nás pozvaní k osobnému obráteniu a potom aj k obráteniu Cirkvi ako spoločenstva. Potrebujeme ísť na hlbinu a naozaj každý deň zaprieť sám seba, zobrať svoj kríž a nasledovať Ježiša. Verím, že postupne nastúpime na túto cestu, ku ktorej sme pozvaní, všetci – aj laici, aj kňazi.

Článok je súčasťou projektu portálu nm.sk Pochopiť a žiť synodalitu.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

2 Odpovede

  1. Najviac ma oslovila veta ked knaz pripravuje kázen mal by myslieť na to že v kostole môže sedieť neveriaci ,..
    to je úplne kardinálna téma ,.. často sú oslovovaní iba veriaci tí ktorí sú vo vnútri , rozumejú o čom sa hovorí
    dakujem že práve toto sa otvorilo v dialogu

  2. Tiež si myslím, že kňazi sú veľmi osamelí, unaháňaní, vyčerpaní a predsa vzdialení. Všetko je ako u robota. Ako na výrobnej linke. Nie sme rodina. Chýba láska. Chýba to, že Duch Svätý pôsobí v každom a každý nám môže byť radou, lanom, podperou…. Aby sme rástli ako stromy v lese. Pomáhali si rásť hore. Nie ako strom sám, kde ho silný vietor môže vyvrátiť. Aj laik sám. Osamelý. Proste sa nepočúvame. Ježiš tak veľa počúval… v evanjeliu Marii Valtorti

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články