Rómsky umelec Jozef Fečo: Pri maľovaní obrazov o rómskom holokauste cítim hnev (+ podcast)

Rozhovor je dodatočne upravený a celý si ho môžete vypočuť ako podcast.

Tvoja umelecká cesta sa spojila s hľadaním vlastnej identity. Máš za sebou niekoľko projektov a výstav. Pôvodne si však vyštudoval rezbárstvo. 

Pravdupovediac, kedysi som chcel študovať maľbu. V tom čase bol však tento študijný odbor plný. Jediná možnosť, ktorá mi teda zostala, bola ísť na rezbárstvo. Povedal som si, že je to vec, ktorú je do budúcna dobré ovládať, a zároveň to bolo pre mňa niečo zaujímavé.

Zdedil si umelecké vlohy po rodine alebo si ich objavil úplnou náhodou?

Keď sme boli malí, naša mamka nám dosť často kreslila. Už vtedy som registroval, že vie robiť takéto pekné veci. Už ako malé dieťa som ako nejaký zberateľ zbieral farbičky a sám som často kreslil perokresbou, čo je na detský vek dosť nezvyčajné. Zaujala ma však najviac, lebo touto technikou kreslila aj moja mama. 

Časom som kreslenie začal viac rozvíjať. Na základnej škole sme raz v družine mali súťaž v kreslení. Nakreslil som vtedy veveričku, ktorá vyzerala úplne ako z knižky, a s ňou som vyhral tretie miesto.

Predpokladám, že ak si zdedil tento talent po mame, rodina ťa v ňom aj podporovala.

Áno, podporovali ma. Viem, že keď som raz pred našimi nakreslil všetky postavičky z Flinstonovcov, môj otec bol taký šťastný, že keď niekto prišiel na návštevu, každému ukazoval, čo som namaľoval. Rodičia tiež chceli, aby som chodil na základnú umeleckú školu a aby som svoj talent trošku rozvíjal. Potom prišla stredná škola, kde som sa v štýle trošku hľadal. Nemaľoval som ešte portréty, ale kreslil som všetko, čo som videl.

Umelecké dielo je často vyjadrením vnútorného sveta umelca. Čo prežívaš, keď maľuješ?

Pre mňa je maľovanie v niečom ako matematika. Stále premýšľam nad tým, či je dielo dobré, kde dopadá svetlo, čo má byť svetlé a čo tmavé. Nie som teda v nejakej nirváne, skôr veľa premýšľam.

Tvoje prvé výstavy, ktoré si prezentoval, boli portréty rómskych osobností. Sú portréty samotné tvojou špecializáciou, rád sa zameriavaš na ľudskú tvár alebo ide len o nejakú fázu v tvojej tvorbe?

Je možné, že je to nejaká fáza, pretože momentálne som viac-menej prešiel na stvárňovanie častí ľudského tela. Keď som začínal s portrétmi, pozeral som sa často na videá na Youtube, ako ich maľovať. Platí, že ak človek docieli to, čo vidí, môže si povedať, že to už ovláda. Keď  som mal pocit, že ich ovládam už aj ja, sám som si povedal, že už môžem ísť ďalej. Zostal som však pri nich, pretože ma to začalo baviť a fascinovalo ma to. Tiež som chcel ukázať ľuďom, že takto maľovať dokáže aj obyčajný chlapec z Kračúnoviec.

Vo svojich prvých dielach si sa zameral na rómske osobnosti, ktoré ti pomohli na tvojej ceste za hľadaním identity. Kedy prišiel moment, keď si začal riešiť, kto si a to, že patríš do rómskej menšiny?

Ako dieťa som si to, že som Róm, vôbec neuvedomoval. Až na základnej  škole prišli prvé skúsenosti, keď som si začal uvedomovať, že je niečo zle. Pýtal som sa, prečo som taký, prečo práve ja, a nemal som to rád. 

Kde v tomto u teba nastal obrat?

Bolo to až na strednej škole. Tam som to už postupne prijal. Tým, že som vyrastal v jedinej rómskej rodine v našej dedine, nebol som ovplyvnený. Šiel som si svoje a nechcel som byť ako iní Rómovia. Som tiež trochu extravagantný, na strednej som nosil dredy a v tomto som bol možno trochu výnimočný. Doteraz registrujem, že keď idem niekde po ulici, ľudia sa na mňa pozerajú. Ja som len vždy chcel druhým ukázať, že sa dá vyzerať aj uvažovať inak. Že ako Róm môžem ľuďom niečo priniesť a že to nie je to isté, čo často vidia v televízii.

Ako si sa vlastne dostal k spomínaným rómskym osobnostiam? Začal si sa o ne prirodzene zaujímať práve počas tohto procesu prijímania toho, kto si?

Na strednej škole som mal jedného veľmi dobrého učiteľa slovenčiny, ktorý bol tiež maliar. Bol to veľmi ochotný človek. Raz mi povedal, že má známeho, ktorý hľadá nejakých výnimočných Rómov, študentov, ktorí vyzerajú špeciálne. Potreboval ich do jedného dokumentu, ktorý sa volá Šesť. Spýtal sa ma, či by som do toho chcel ísť, či si ma môže odfotiť a či môže tomu pánovi poslať moje fotky. Súhlasil som. 

Mojím snom bolo byť raz v televízii a v knihe, aby sa o mne ľudia dočítali, aby sa o mne učili. Vtedy som si povedal, že toto je malý krôčik k tomu, aby som bol v telke. (Smiech.) Spoznal som sa vtedy s Romanom Čonkom, ktorý robil v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove a aj v novinách Romano nevo ľil. On ma nasmeroval na tému rómskych osobností. Pomyslel som si, že to ľuďom treba ukázať a povedať, že tí ľudia, ktorých možno sami poznajú, majú rómske korene.

Prvá séria obrazov k téme holokaustu, ktorá vyšla predminulý rok, bola inšpirovaná knihou Eleny Lackovej Mŕtvi sa nevracajú.

Bola to pre teba veľká výzva? Mnohí umelci len ťažko dokážu tvoriť na objednávku. Bolo pre teba náročné uchopiť túto tému, nejako sa s ňou stotožniť?

Ani nie. Sám som bol fascinovaný tým, že takíto ľudia existujú. Najviac ma zaujal a šokoval britský herec Michael Caine, ktorého veľa ľudí musí poznať. Bol to zároveň prvý obraz z danej série, ktorý som maľoval. Bol som z toho veľmi uchvátený a zároveň som bol rád, že si to môžem poňať, ako chcem. 

Medzi portrétmi som si všimla Elvisa Presleyho alebo rómskeho boxera.

Áno, medzi tými známymi osobnosťami je aj Elvis Presley. Myslím, že rómske korene mala jeho mama. V druhej sérii som namaľoval aj boxera Johanna Trollmanna. Smutné na jeho príbehu je to, že keď vyhral nejaký turnaj a dozvedeli sa, že má rómske korene, titul mu odobrali. Sám som bol z tejto nespravodlivosti šokovaný.

Najnovší projekt, na ktorom pracuješ, sa týka Rómov a ich histórie. Ide o rómsky holokaust a otázku segregácie. Prečo si sa rozhodol umelecky stvárniť takú ťažkú tému?

Myslím si, že je to téma, o ktorej treba rozprávať aj v dnešnej dobe, aby si ľudia pripomínali, čím si Rómovia prešli, aby sa na to nezabudlo. Tento projekt vznikol aj vďaka podpore Fondu na podporu kultúry národnostných menšín (KULT MINOR). 

Prvá séria obrazov k téme holokaustu, ktorá vyšla predminulý rok, bola inšpirovaná knihou Eleny Lackovej Mŕtvi sa nevracajú. Séria pozostávala z desiatich výjavov opísaných v tejto knihe. Tohto roku som si povedal, že nie je zlé namaľovať niečo, čo sa stalo na Slovensku. Ide o príbehy z Dubnice nad Váhom, kde sa nachádzal zaisťovací tábor, odkiaľ ľudia putovali do koncentračných táborov.

Čo presne stvárňujú tieto obrazy?

Je to trochu drastické. Predstav si, že niekoho odvlečú do lesa a strelia ho tam do hlavy, niektorí ľudia boli pochovaní zaživa. Tento výjav som stvárnil rukami, ktoré sa šplhajú nahor. Alebo zabili ženu, ktorá bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Túto scénu som vyjadril prekríženými nohami, ktoré si zakrývajú krvácajúce lono. Zameral som sa teda, ako som už spomínal, na ľudskú figúru, ktorá dokáže veľmi dobre vyjadriť tieto momenty.

To sú dosť expresívne výjavy. Kde nachádzaš spojenie s takouto dávkou utrpenia a ako sa pri tom cítiš?

Ak mám povedať pravdu, som veľmi nahnevaný a predstavujem si rôzne scenáre, čo by som robil, keby som žil v tej dobe. Je mi to tiež veľmi nepríjemné. Hoci sa priznám, že by som tieto obrazy rád podal ešte bizarnejšie a krvavejšie. Je to umelecké, precítené, je tam emócia, ale najradšej by som to poňal drasticky ako Tarantino.

A čo ti bráni?

Nechcem, aby sa na tom ľudia pohoršovali. Minule som bol v čakárni u lekára a stretol som jednu paniu, ktorú poznám od nás z Kračúnoviec. Pýtala sa, kedy budem mať ďalšiu výstavu, keďže tú predošlú nestihli. Povedal som jej, že práve pracujem na výstave k téme holokaustu. Povedala mi, že je to príliš citlivá téma a na to asi nepôjde. Asi by preto nebolo dobré, keby som obrazy znázornil ešte drastickejšie, keď už teraz majú ľudia taký prístup.

Kde by si ľudia, ktorí by mali aj o túto tému záujem, mohli pozrieť tvoju výstavu?

Výstava druhej série k téme holokaustu sa bude konať v Prešove vo vedeckej knižnici. Je naplánovaná na február a určite plánujeme osloviť s touto kolekciou aj iné inštitúcie.

Čo by bolo pre teba najväčším zadosťučinením v tomto konkrétnom projekte? Kedy by si povedal, že si si týmto splnil nejaké svoje poslanie?

Ja by som bol rád, keby táto výstava precestovala nielen Slovensko, ale dostala sa aj do zahraničia. Už len to, že sa tu o tom môžeme rozprávať a že sa to dostane medzi ľudí a prídu sa pozrieť, je pre mňa veľká vec.