Skutočný hrob je v egoizme (veľkonočná úvaha)

Pracovník realitnej kancelárie, ponúkajúci pozemky na stavby nových domov, vyhlasoval: „Toto je najzdravšia oblasť na Zemi, tu sa vôbec neumiera.“ Na to zákazník hovorí: „A čo ten včerajší pohreb, čo tu bol?“ Pracovník realitky duchaplne odpovedal: „To bola výnimka, hrobár tu zomrel od hladu“ (Uhrová, L., Reader´s Digest – Výber, marec 2016).

Kto by veril výroku, že hrobár zomrel od hladu? Kto by veril tomu, že hrobári sú nezamestnaní? Kto by veril tvrdeniu, že existuje oblasť na Zemi, kde sa nezomiera? Práve naopak, poznanie i skúsenosť o údele človeka sú iné.  Minulosť už leží v hrobe, budúcnosť tam ešte nie je a prítomnosť je bránou, ktorá pohlcuje všetko, čo prichádza.

Na Veľkú noc nám Cirkev pripomína, že Ježiš z Nazareta sa stal solidárnym s nami, skúsil, čo znamená byť položený do jamy, hrobu, stať sa ničím. Byť sám v sebe ničím, je pre človeka pesimistické. Pominuteľnosť a vláda smrti je univerzálny jav: či je človek hlúpy alebo múdry, zdravý alebo chorý, mladý alebo starý, bohatý alebo chudobný, každý skončí v hrobovom mieste.

Ježiš nás oslobodil od strachu, ktorý súvisí s koncom života a zotročuje človeka.

A práve hrob je miestom, na ktorom sa Ježiš stal s nami solidárnym. Jeho posolstvo je plné nádeje: tam, kde sa človek cíti ničotný a bezmocný, môže sa stretnúť s tým, ktorý ho považuje za hodného cti a lásky. Tam, kde iní vidia iba jamu, kresťan sa môže stretnúť so zdrojom života.

To podstatné možno vyjadriť slovami: Ježišovo zmŕtvychvstanie a viera apoštolov nás nezbavuje smrti, ale vyslobodzuje v smrti. Od smrti nejestvuje dišpenz, ale v zomieraní môže byť prítomný vzťah človeka k Bohu. Ježiš nás oslobodil od strachu, ktorý súvisí s koncom života a zotročuje človeka. Ponúka pozitívne a  povzbudzujúce nazeranie na život.

Náboženskou vierou zisťujeme, že za kameňom, ktorého sa všetci boja, je prítomnosť Božej skutočnosti. Skutočný hrob nie je za kameňom, ale vo mne, v mojom srdci. To je posolstvo Veľkej noci. Ak moje srdce nie je milujúce, žijem v klamstve, v tme. To je hrob, ktorý nosím v sebe. Preto sa kresťan nebojí toho, čo bude potom, keď bude starý, chorý a umierajúci, ale bojí sa toho, aby nebol chodiacim hrobom na zemi (Fausti, S., Nad evangeliem podle Marka, Paulínky 2007).

Viera vo vzkriesenie prináša budúcnosť. Uvedomujeme si, že Boh nás má rád vo všetkých okolnostiach, jeho náklonnosť k nám je absolútna, oslobodzuje nás od prázdnoty a chladu egoizmu, ktorý nás ohrozuje. Nič nám neunikne, pretože posledné slovo nemá ani smrť, ani hrob, ale život v nových dimenziách, ktorý Ježiš na vlastnom tele skúsil.

Sloboda nám umožňuje rozmýšľať o vlastnom dianí, o vlastných dňoch, a stavia nás pred voľbu: buď v hrobe vidím prítomnosť Boha, ktorý ma víta a oslávi, daruje sa mi definitívne, alebo tam vidím len koniec a porážku.

Oponenti kresťanstva sa domnievajú, že naša viera je princípom vzkriesenia, teda odvodzujú fakt zmŕtvychvstania z nášho uverenia; pretože tomu veríme, hovoríme, že Ježiš vstal zmŕtvych. Lenže opak je pravdou: vzkriesenie je princípom našej viery, z faktu zmŕtychvstania odvodzujme náboženskú vieru; vzkriesenie je hybnou silou pre uverenie. Ono nás pohýna k nasledovaniu Ježiša, kresťanskému štýlu putovania v týchto dňoch.

V  duchu viery a veľkonočného posolstva tušíme, že nemusíme zostať pri biede, ktorú vidno ľudskými očami.

Pravda o vzkriesení pomáha lepšie rozumieť súčasným dimenziám života, do ktorého sme vsadení. Zároveň počítame s tým, že Ježiš, vzkriesený a oslávený, otvára pre nás celovečnú perspektívu. Tým dostávame najkrajšiu interpretáciu života a smrti. Učí nás, že časové obmedzenie, ktorému všetci podliehame, nemusí byť koncom, ale bude spojením so začiatkom, alfou života. Od Boha som vyšiel, k Bohu sa vraciam – ak sa dívam na život, ako na Boží dar. V knihe Múdrosti je napísané: „Boh nestvoril smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie: tvory sveta sú tu pre spásu“ (Múdr 1, 13-14),  teda aj ja. Viera vo vzkriesenie a oslávenie je to najrozumnejšie a najpozitívnejšie, čo pomáha ľudskej existencii.

Pre toho, kto vie mať rád Boha, stane sa hrob svadobným lôžkom, na ktorom sa on spojí s každým človekom a odovzdá mu vôňu večnosti (porov. Pies 1,2; 8,6). Nebola by škoda zostať pesimistom, naturalistom, ktorý povie, že platí iba jama a zápach?

Vraj bola raz jedna stará žena, ktorá sa volala Bieda. Žila v malej chalúpke a okrem kozy, záhrady a hrušky nemala nič. Chuderka, žila iba z kozieho mlieka. Lebo hrušky jej pojedli vždy chlapci z dediny. Pani Bieda sa na to veľmi hnevala a neraz sa v dedine sťažovala.

Raz išiel okolo nej starec a poprosil ju o prístrešie. Pani Bieda mu povedala: „Ako ťa mám ubytovať, keď nič nemám, okrem rozheganej postele a trochu mlieka?“  Starec však nedal pokoj: „Zmiluj sa nado mnou a daj mi prístrešie.“ Ona na to: „Tak poď ďalej. Dám ti prístrešie a prenechám ti aj polovicu postele a prikrývku.“

Tak aj urobila a ráno jej starec povedal: „Nech ti Boh odplatí, čo si pre mňa urobila. Želaj si niečo.“ Pani Bieda povedala: „Nič nepotrebujem, ani po ničom netúžim. Stačí mi, čo mám. Ale jedno by som chcela, aby tí chalani z dediny, čo mi chodia na hrušky, nemohli zísť zo stromu, kým im to ja nedovolím.“ Starec jej na to: „Dobre, nech sa ti stane, ako si praješ.“

Na druhý deň chlapci prišli na hrušky, ale museli zostať na strome, kým neprišli ich rodičia. Tí museli pani Biedu za svojich synov na kolenách prosiť, aby im dovolila zísť zo stromu. Od toho dňa chlapci sa viacej neukázali. Pani Bieda si pokojne žila šťastne ďalej.

Človek chce ovládať život aj smrť. Ale vieme dobre, že sa to nedá.

Až jedného dňa na jej dvere zaklopala smrť a povedala: „Prišla som si po teba.“ Pani Bieda odvetila: „Dobre, ja som už stará a na svete už len zavadziam. Pripravím niečo na kar. Kým to bude hotové, vylez na tamten strom a najedz sa hrušiek.“ Smrť vyliezla na hrušku, a pani Bieda ju už dolu nepustila. Prešli roky, a keďže smrť bola na hruške, nikto nezomieral.

Vtedy prišli k pani Biede starí ľudia, ktorí by už boli najradšej zomreli a prosili ju, aby pustila smrť z hrušky dolu. Pani Bieda im povedala: „Dobre, pustím ju, ak mi dá písomne, že odo mňa odíde.“ Smrť jej to dala písomne a naozaj nechala pani Biedu na pokoji. A tak pani Bieda žije dodnes (Mozaika radosti, 1998).

Táto rozprávka má v sebe viacej rovín: človek chce ovládať život aj smrť. Ale vieme dobre, že sa to nedá. Pochybuje niekto o tom, že pani Bieda žije dodnes? A pochybuje niekto o tom, že smrť zaklope na dvere? Všetky tie pravdy autor príbehu skĺbil do jedného rozprávania, v ktorom nás chce pozvať k zamysleniu nad našou pominuteľnosťou.

Ale v duchu viery a veľkonočného posolstva tušíme, že môžeme ísť ďalej a nemusíme zostať pri biede, ktorú vidno ľudskými očami. Ďakujme, že môžeme mať Ježišove oči, jeho priateľstvo, a teda nový pohľad a novú budúcnosť.