Sloboda škôl a povinnosť štátu: Kam mieri novela školského zákona?

Dvadsať percent. Presne o toľko majú po novom prísť súkromné a cirkevné školy zo štátneho financovania, pokiaľ odmietnu rolu verejného poskytovateľa výchovy a vzdelávania. Podľa ministerstva školstva ide o férové nastavenie pravidiel, podľa zástupcov škôl o existenčnú hrozbu. Spor o čísla však rýchlo odkryl hlbšiu dilemu: čo je vlastne verejným záujmom vo vzdelávaní a kde sú hranice slobody škôl?

Aj preto sa v bratislavskom KC Dunaj stretli štyri osobnosti, ktoré reprezentujú odlišné skúsenosti a záujmy: minister školstva Tomáš Drucker, riaditeľ Združenia škôl C. S. Lewisa Roman Baranovič, riaditeľka súkromnej základnej školy v Senci a laureátka ocenenia Učiteľ Slovenska 2020 Iveta Barková a pedagóg, psychológ a člen správnej rady Slovenskej komory učiteľov Viktor Križo.

Diskusiu moderovala novinárka Zuzana Kovačič Hanzelová. Hoci sa dalo očakávať, že v téme pôjde najmä o financie, ukázalo sa, že je omnoho širšia: od otázky sociálnych nerovností sa prešlo cez kvalitu vzdelávania až po samotnú víziu školstva v spoločnosti.

Povinnosť štátu a otázka efektivity

Minister Tomáš Drucker už v úvode pripomenul, že podstata novely nie je v tom, koľko percent z normatívu dostanú jednotlivé školy, ale v tom, aby vzdelávanie bolo dostupné a spravodlivé. „Debata sa zužuje na krátenie normatívov, ale podstata je inde,“ povedal.

Podľa neho je základnou úlohou štátu garantovať každému dieťaťu miesto v materskej škole a na základnej škole. Vzdelávanie nemá byť lotéria, kde rozhoduje adresa bydliska alebo šťastie pri zápise. Aj preto novela zavádza jasnejšie pravidlá určovania školských obvodov, ktoré majú priniesť férovosť a transparentnosť.

Ak zoberiete dvadsať percent z normatívu, mnohé komunitné školy neprežijú.

Minister pritom otvorene hovoril o tom, že nie všetky školy fungujú efektívne. Poukázal na malé školy s minimom žiakov, ktoré sú finančne náročné, no výsledky tomu nezodpovedajú. Podľa ministra je preto legitímne, aby štát určoval, čo považuje za verejný záujem, a podľa toho nastavil financovanie.

„Štát nemôže financovať len päť či desať percent detí. Našou úlohou je vytvoriť systém, ktorý je dostupný pre všetkých,“ zdôraznil minister.

Financovanie: medzi číslami a dôverou

Najväčšie napätie v diskusii vyvolala téma financovania škôl. Novela počíta s krátením normatívu pre súkromné a cirkevné školy o pätinu. Ministerstvo to obhajuje tým, že štát musí diferencovať medzi základným vzdelávacím štandardom, ktorý garantuje každému dieťaťu, a nadštandardom, ktorý ponúkajú niektoré školy. Ak chcú školy poskytovať viac, je podľa Druckera prirodzené, že časť nákladov ponesú rodičia.

Roman Baranovič však varoval, že táto zmena môže byť pre mnohé menšie školy likvidačná. „Ak zoberiete dvadsať percent z normatívu, mnohé komunitné školy neprežijú,“ povedal. Podľa neho nejde o luxusné inštitúcie pre bohatých, ale o školy, ktoré vznikli z iniciatívy rodičov a učiteľov, pretože štátne školy nevedeli pokryť všetky potreby.

„Myslím si, že my na Slovensku nefinancujeme školy, my financujeme vzdelávanie detí. A to je obrovský rozdiel. Keď rodičia platia dane, štát má povinnosť zabezpečiť objednávku – určitý balík vzdelávania – a preplatiť ho. Je jedno, či dieťa chodí do verejnej, súkromnej alebo cirkevnej školy,“ vysvetlil Baranovič.

Podľa neho platí, že ak štát očakáva od škôl viac – napríklad povinnosť prijímať všetky deti zo spádového obvodu alebo deti so špeciálnymi potrebami –, musí jasne povedať, čo presne objednáva, a férovo to prefinancovať.

Je našou povinnosťou nastaviť systém tak, aby garantoval vzdelanie pre všetkých.

Aj Iveta Barková zdôraznila, že tieto školy nie sú biznisom, ale často poslednou nádejou pre rodičov, ktorí hľadajú pre svoje dieťa bezpečné a podnetné prostredie. „Nie sme firmy, ktoré chcú zarábať, sme školy, ktoré dávajú šancu tým, ktorí ju inde nenašli. Vôbec nehovoríme o stovkách eur školného pre elity. Pre nás strata 500 – 600 eur na dieťa ročne môže byť existenčná,“ vysvetlila.

Zároveň upozornila, že jej škola je otvorená všetkým deťom, nielen privilegovaným. „Máme celé spektrum – nadaných, detí so špeciálnymi potrebami, cudzincov. Nedávno k nám nastúpila mamička učiteľka s dieťaťom na autistickom spektre, ktoré v spádovej škole odmietli,“ uviedla konkrétny príklad.

Podľa nej zníženie príspevku zasiahne práve menšie komunitné školy, ktoré vznikli z entuziazmu a ideálov, nie z investičného kapitálu. „Práve tieto školy by novela mohla ohroziť najviac,“ upozornila.

Roman Baranovič dodal, že súkromné školy bývajú nositeľmi nových metód, ktoré sa neskôr dostávajú aj do verejného systému. Ak však budú finančne oslabené, riskujeme stratu týchto alternatívnych prístupov. „Naše školy sú súčasťou riešenia, nie problémom,“ uzavrel.

Kto určuje, čo je verejný záujem?

Minister Drucker znovu pripomenul, že štát musí jasne povedať, čo považuje za verejný záujem. Podľa neho nie každý model školy môže čerpať rovnaké prostriedky. „Je našou povinnosťou nastaviť systém tak, aby garantoval vzdelanie pre všetkých, nie len pre niektorých,“ povedal.

Na jeho slová nadviazal Viktor Križo, ktorý upozornil na spoločenskú zodpovednosť, ktorú školy majú. „Financovanie školstva nie je len financovanie detí, je to financovanie spoločnosti, aby sa stala kultivovanou, funkčnou,“ vysvetlil.

Upozornil, že problém sa nedá redukovať len na peniaze: „Podstatné je, čo školy reálne prinášajú deťom – či podporujú ich rozvoj, inklúziu, či v nich učitelia majú podmienky na dobrú prácu.“ Podľa neho potrebujeme systematickejšie hodnotenie kvality, nielen sledovanie rozpočtových položiek.

Inklúzia: povinnosť alebo voľba?

Významnou témou diskusie bola inklúzia detí so špeciálnymi potrebami. Súkromné školy pripomenuli, že práve ony často prijímajú deti, ktoré v štátnom systéme narážajú na bariéry. Iveta Barková uviedla, že ich škola zamestnáva asistentov a hľadá spôsoby, ako deťom pomôcť, aj keď to znamená vyššie náklady.

Ministerstvo však tvrdí, že inklúzia nemá byť výsadou alternatívnych škôl, ale povinnosťou všetkých. Aj preto novela zavádza mechanizmy, ktoré majú obmedziť segregáciu.

Ak štartovacia čiara u detí nie je rovnaká, škola sama to nedokáže vyrovnať.

„Za dva roky sme dali 250 miliónov eur na podporné opatrenia, ale musíme sa pýtať, či ich využívame efektívne,“ priblížil minister Tomáš Drucker. Dodal, že nie vždy vedie formálna pomoc aj k reálnemu pokroku: „Niekedy sa stáva, že asistent paradoxne brzdí rozvoj dieťaťa.“

Otázkou však zostáva, či sa podarí zabezpečiť dostatok odborníkov a financií, aby sa ciele, ktoré si novela kladie, naplnili aj v praxi.

Sociálne nerovnosti: iný štart, iné šance

Diskusia sa viackrát dotkla aj sociálneho rozmeru školstva. Deti zo sociálne znevýhodneného prostredia často prichádzajú do školy s hendikepom, ktorý škola sama nedokáže vyrovnať. „Školstvo nie je len o učebniciach a osnovách. Je aj o tom, akú štartovaciu čiaru majú deti doma. A ak táto štartovacia čiara nie je rovnaká, škola sama to nedokáže vyrovnať,“ zaznelo.

Otázka preto znie, či novela dokáže tieto nerovnosti znížiť, alebo ich, naopak, prehĺbi. A práve tu zaznieva oprávnená obava kritikov navrhovanej novely: rodičia, ktorí si môžu dovoliť súkromné školy, budú mať naďalej navrch, zatiaľ čo chudobnejšie rodiny zostanú odkázané na verejné školy s obmedzenými zdrojmi.

Viacerí diskutujúci zdôraznili, že potrebujeme nielen viac peňazí, ale aj väčšiu dôveru a lepšiu kultúru vo vzdelávaní. Projekty, asistenti či podporné opatrenia musia byť využívané efektívne, nielen formálne. Viktor Križo upozornil, že bez zmeny kultúry – bez dôvery v učiteľov a ochoty spolupracovať medzi sektormi – nebude fungovať ani tá najlepšia legislatíva.

Implementácia ako bod zlomu

Debata postupne nastolila otázku, čo bude rozhodujúce: viac ako samotné znenie zákona bude kľúčová jeho implementácia. Baranovič upozornil, že zatiaľ čo zníženie normatívu zasiahne školy hneď, možné pozitívne efekty – férovejší prístup a desegregácia – sa ukážu až po čase, ak vôbec.

Dokonalá rovnováha by bola len zbožným želaním.

Minister Drucker priznal, že úspech nezaručí samotný zákon: „Rozhodne až spôsob, akým to urobíme – dostupná podpora, jasné pravidlá a spolupráca s regiónmi.“ Implementácia tak zostáva kľúčovou otázkou, od ktorej závisí, či novela naplní svoj cieľ alebo prehĺbi napätie v systéme.

Rovnováha ako nikdy sa nekončiaci proces

V závere sa diskusia vrátila k základnej otázke: Dá sa nájsť rovnováha medzi verejným záujmom a slobodou škôl? Účastníci sa zhodli aspoň v tom, že dokonalý recept neexistuje. „Dokonalá rovnováha by bola len zbožným želaním. Dôležité je kráčať cestou, na ktorej sa vždy dá niečo zlepšiť,“ zaznelo v sále.

Záver večera tak nepriniesol jednoznačného víťaza ani definitívny verdikt. Ako poznamenala moderátorka Zuzana Kovačič Hanzelová, všetkým štyrom stranám ide v podstate o to isté – kvalitnejšie školy pre deti. Rozdielne pohľady na financovanie či obvody zostávajú, no jedno je zrejmé – hľadanie rovnováhy v školstve je proces, ktorý sa neuzavrie jednou novelou ani jednou debatou.