Slovensko a synoda: túžba po spoločenstve, spájaní viery so životom, formácii a dialógu

Komentár k dokumentu celoslovenskej syntézy synodálneho procesu.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Nedávno bola zverejnená celoslovenská syntéza synodálneho procesu. Udalosť, tak ako aj celá prvá fáza synody, možno sčasti nepovšimnutá, ale zato dôležitá. Dôležitosť celého procesu podčiarkne aj medzinárodná konferencia o synodalite, ktorú spoluorganizuje Vydavateľstvo Nové mesto už o týždeň. Tak ako každý dokument, aj celoslovenská synodálna syntéza si vyžaduje prečítanie a preštudovanie. Preto cieľom týchto riadkov nie je spraviť nejaký sumár z toho, čo už syntézou je, ale zamerať sa skôr na rozhodujúce aspekty.

Vyváženosť dokumentu, rozmanitosť prežívania viery, zapojenie sa do synody

Predovšetkým ide o veľmi cenný, ba priam veľmi dôležitý dokument Katolíckej cirkvi na Slovensku, možno najdôležitejší v jej novodobých dejinách. Je vyvážený a výstižne mapuje situáciu cirkvi a prežívania viery u nás, ktoré je veľmi rozmanité. Poukazuje na pozitíva, ale aj na ťažkosti, skúsenosti či potreby.

Počas synodálnych stretnutí mohli vyjadriť svoj názor aj tí veriaci, ktorí sú menej „hluční“, tí, ktorých nevidíme a nepočujeme v mediálnej sfére. Delenie veriacich a ich postojov na dva protipólne tábory je jednoduchšie a lákavé, no nezodpovedá našej realite. Práve preto ju tento dokument opisuje lepšie, lebo realita je rozmanitejšia ako jej mediálna interpretácia, ktorá je často redukujúca.

Ide o veľmi cenný, ba priam veľmi dôležitý dokument Katolíckej cirkvi na Slovensku.

Strach, neochota, nezrozumiteľnosť, ktoré predchádzali synodálnym stretnutiam, viedli k tomu, že v priemere sa zapojilo len 40% farností. Číslo je výrečné. Nezabúdajme, že aj v rámci slovenského kléru vládne určitá averzia voči pápežovi. Dúfajme, že tých zvyšných 60% nie je spojených práve s týmto aspektom. V dokumente zaznelo jasne, že k zapojeniu sa do synodálneho procesu je potrebný určitý impulz „zhora“ a tiež to, že ešte nechceme prenechať niektoré veci laikom. Koordinačné tímy zložené prevažne z kňazov sú tiež výrečným aspektom tejto fázy. Je však potrebné podčiarknuť, že z počiatočnej neistoty, s ktorou mnohí vstupovali do týchto konzultácií, sa vyvinula veľmi pozitívna skúsenosť.

Z obsahu tohto dokumentu by som rád dal do popredia zopár bodov, ktoré v ňom najviac rezonovali a javia sa ako žiadúce, nedostatočné či potrebné.

Túžba po spoločenstve

Ako veľmi silná sa javí výzva spoločenstva. Veriaci chcú a potrebujú zažiť spoločenstvo. Veď práve týmto je cirkev, ekklesiou a koinoniou. Práve to je jedným z cieľov tejto synody, „utvárať cirkev ako spoločenstvo. Takéto želanie zaznieva aj v syntézach z diecéznych konzultácií, účastníci ho formulovali ako túžbu po ľudskej blízkosti, osobných vzťahoch a otvorenej komunikácii, aké zažívajú napríklad v manželstve, rodine, priateľstve alebo ako členovia nejakého malého cirkevného spoločenstva (b. 13),“ píše sa v dokumente.

Veriaci chcú a potrebujú zažiť spoločenstvo. Veď práve týmto je cirkev, ekklesiou a koinoniou.

Byť v nedeľu v kostole jeden vedľa druhého nie je postačujúce a nevytvára spoločenstvo, je to len akási formálnosť či zvyklosť (porov. b. 47). S tým je spojené aj chápanie cirkvi. Ešte stále ju vnímame ako inštitúciu či hierarchiu, ako niečo, čo je mimo nás. Je logické, že takéto chápanie nepomáha tomu, aby sa laici angažovali oveľa viac (porov. b. 29).

Preto je potrebné prehĺbenie vedomia a skúsenosti cirkvi ako spoločenstva, ktoré prepája vieru s každodenným životom.

Spájať vieru so životom

V dokumente veľmi jasne zaznieva požiadavka na lepšie pochopenie vzťahu medzi vierou (evanjeliom) a každodenným životom. Iste, ak nezažijeme spoločenstvo, ak duchovný život je len o účasti na „povinnej“ nedeľnej omši a zopár modlitbách, ak sa redukuje len na „sviatostný servis“ poskytovaný cirkvou (porov. b. 23), nie je to prekvapujúce. Viera a život cirkvi nemôže byť len o kulte (porov. b. 48).

Je potrebné zrozumiteľne priblížiť posolstvo evanjelia a jeho súvis s každodenným životom.

To je zásadný pastoračný problém. Výzvou je teda prejsť od statickej viery, ako nás k tomu pozýval aj pápež František v Šaštíne, k „živému vzťahu s Ježišom“ (b. 50). S tým tiež súvisí aj to, ako je viera odovzdávaná a ohlasovaná. Nemôžeme sa limitovať len na aplikáciu poznania viery v oblasti morálky, to redukuje a zužuje dosah viery a transformačnú schopnosť života podľa evanjelia (porov. b. 49). Tým sa tiež vytráca evanjeliová radosť a viera sa stáva smutnou alebo len akousi zbierkou pravidiel. Ohlasovanie evanjelia by nemalo byť o konfrontácii „s chybnými postojmi tých druhých“ či „ako obrana proti rôznym ideológiám“ (b. 38). Je potrebné zrozumiteľne priblížiť posolstvo evanjelia a jeho súvis s každodenným životom (porov. b. 38).

Potreba formácie

Nedostatočné pochopenie vzťahu medzi vierou a životom je dôsledkom nedostatočnej formácie (porov. b. 41, 50). „Laici túžia po hlbšom poznaní a prežívaní svojej viery (b. 41),“ píše sa v celoslovenskej syntéze. Teda je potrebné obnovenie vzťahu medzi myslením, chápaním, poznaním a praktickým konaním, respektíve každodenným životom. Viera by mala preniknúť všetky tieto dimenzie. Preto sa veľmi často v dokumente spomína potreba formácie, a to na rôznych úrovniach: na úrovni „zodpovedných v cirkvi, najmä ohľadom chápania a podpory spoluúčasti, synodality (b. 29)“, na úrovni farských spoločenstiev, ako súčasť sprevádzania po prijatí sviatostí či ako trvalá formácia kňazov a laikov (porov. b. 33).

Chápanie viery a jej prehlbovanie nemôže byť jednorazovou záležitosťou, ale musí rásť a byť prispôsobené veku a stavu.

Chápanie viery a jej prehlbovanie nemôže byť jednorazovou záležitosťou, ale musí rásť a byť prispôsobené veku a stavu. Tu máme jednoznačný deficit. Práve deficit teologického poznania má za následok to, že „ľudia sa boja hovoriť o viere, lebo majú chabé znalosti, boja sa posudzovania a zlyhania (b. 39).“

Rozvíjať dialóg

Prekonanie formačného deficitu a posilnenie rastu slobody (ku ktorej vyzýval pápež František v Bratislave) je predpokladom k tomu, aby sme boli schopní „rozvíjať systematický dialóg cirkvi so spoločnosťou (b. 40).“ Práve dialóg sa dnes javí ako veľmi potrebný v našej polarizovanej spoločnosti, pred ktorou ani cirkev nie je imúnna (porov. b. 10).

Body 16 a 40 jasne opisujú tieto potreby a očakávania: potreba rozvíjať schopnosť aktívneho počúvania a kritického myslenia, schopnosť prijímať konštruktívnu kritiku, formulovať svoje túžby a vyjadriť svoj názor, nevidieť v druhom nepriateľa, nenárokovať si patent na pravdu. A to všetko bez toho, aby sme nezabudli na to, že do dialógu je potrebné vstupovať s pokorou, bez strachu a s úctou voči inému. Iba takto sa môžeme navzájom obohatiť.

Práve dialóg sa dnes javí ako veľmi potrebný v našej polarizovanej spoločnosti, pred ktorou ani cirkev nie je imúnna.

Pritom schopnosť viesť dialóg nie je špecifickou vlastnosťou kresťanov. No ak by sa práve kresťania stali ľuďmi dialógu, ak by bol dialóg naším životným štýlom, toto by malo obrovský prínos pre celú spoločnosť. To je presne to, k čomu nás vyzýval pápež František na Slovensku: aby sme boli „kresťanmi, (…) ktorí nastoľujú dialóg, kde sú odlišné postoje, ktorí zjavujú bratský život, kde v spoločnosti panuje rozdelenie a nesvornosť.“

Pokračujme v synodálnom kráčaní ďalej

Táto celoslovenská syntéza poukázala tiež na dôležitosť „pravdivo opisovať realitu, nezakrývať negatívne javy, nebyť farizejský a nezametať problémy pod koberec, ale ich riešiť. Vzdať sa prezentovania obrazu dokonalej cirkvi, ktorý stále živíme navonok i dovnútra (b. 43).“ A tu by sme sa mohli okamžite inšpirovať inými krajinami a „vyčistiť si vlastný dvor“ v prvom rade v oblasti zneužívania, lebo raz to všetko vyjde na povrch.

K tomu nás nabádajú výsledky týchto konzultácií: nebáť sa „otvárať aj ťažké a boľavé problémy a komunikovať o nich,“ lebo „zapojení účastníci synody sa neboja pravdy a chcú v nej žiť (b. 45).“ To je aj úloha pre médiá: nebáť sa chúlostivých tém a zároveň šíriť pozitívne svedectvá o kresťanskom živote s tým, aby sme si dali pozor a nevnášali rozdelenia (porov. b. 22).

Nechajme sa vyrušiť z nášho zabehnutého prežívania viery.

Naštartovali sme proces. Nezahasme teraz túžbu „hovoriť o živote cirkvi a o jej poslaní a vlastnej angažovanosti“, nechajme sa vyrušiť z nášho zabehnutého prežívania viery (porov. b. 46), pokračujme a rozvíjajme skúsenosť synodálneho kráčania, otvorme sa „voči podnetom Ducha Svätého“, spoliehajme sa na jeho vedenie a hlavne nebráňme jeho účinkovaniu (porov. b. 42).

Otvorme si myslenie, načúvajme a vstupujme do dialógu. Počúvať sa môžeme naučiť len počúvaním a viesť dialóg len jeho neustálym praktizovaním.

Ilustračné foto: unsplash.com/Xavier Coiffic

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články