Slovensko je krajina s nevyužitým potenciálom

Aká vlastnosť charakterizuje Slovákov? Aké sú jej pozitívne a negatívne stránky? Kde ju môžeme pozorovať dnes?

Jeden dobrý priateľ, ktorý žije na Slovensku, ale nie je Slovák, mi v rámci rozhovoru povedal myšlienku, ktorá mi zostala v pamäti dodnes. Spočíva v tom, že ako Slováci máme dobrú schopnosť prispôsobiť sa. Podľa neho k tomu prispela naša historická minulosť. Teda to, že sa na našom území menili a posúvali hranice, stále sme patrili pod niečiu „nadvládu“. To istým spôsobom vyformovalo našu schopnosť a potrebu neustále sa prispôsobovať rozličným politickým a spoločenským podmienkam. Keď som následne nad touto myšlienkou uvažoval, uvedomil som si, že na nej predsa len niečo bude.

Ak by sme sa chceli, pokiaľ je to možné, s nadhľadom pozrieť na dejiny Slovákov, tak je pozoruhodné, že sme takmer tisíc rokov nemali vlastný slovenský štátny útvar, ale ani nijakú autonómiu. Naše korene odvodzujeme od Samovej a hlavne Veľkomoravskej ríše. Samozrejme, formovanie národného povedomia je zložitý fenomén, ktorý prechádzal rôznymi fázami, preto nechcem zachádzať do debát o tom, či už o tých Slovanoch môžeme hovoriť ako o Slovákoch alebo nie. Zásadnou vecou je však to, že od tých čias sa tiahne akási niť, ktorá v sebe spája jazyk, tradície, kultúru a náboženstvo. Na základe toho môžeme povedať, že sme tu so svojou identitou (ktorá je dynamická a neustále sa vyvíja) aj napriek tomu, že politické a spoločenské pomery sa viackrát menili.

Schopnosť prispôsobiť sa je veľkou kvalitou v sociálnej a spoločenskej sfére.

Neostaňme len pri minulosti. Miestom, kde sa dá overiť táto naša schopnosť, je aj zahraničie. Vieme navonok splynúť s okolím (aspoň vo vzťahu ku krajinám západného sveta), prispôsobiť sa zvykom inej krajiny a kultúry bez toho, aby sme boli vnímaní ako neintegrovaní. V zahraničí som tiež veľakrát počul o pozitívnom vnímaní našej schopnosti učiť sa cudzie jazyky spojenej práve s adaptáciou.

Schopnosť prispôsobiť sa je teda veľkou kvalitou v sociálnej a spoločenskej sfére. Je tiež evolučnou schopnosťou potrebnou na prežitie. Poukazuje tiež na jednoduchosť v živote, umožňuje ľahšie prijímať ťažkosti, robí nás citlivými na to, čo sa deje.

No táto črta má u Slovákov aj svoje negatívne stránky. Je ňou pasivita a s ňou spojená nepriebojnosť, neangažovanosť a nezáujem o dianie. Túto pasívnosť národa môžeme pozorovať na politickej úrovni (v širšom zmysle slova pri správe vecí verejných a vplývaní na verejný a spoločenský život) alebo, lepšie povedané, našu pasívnosť odzrkadľuje politické dianie. Práve tu môžeme pozorovať slabý záujem o to, čo sa deje, či prítomnosť relatívne malého počtu zaangažovaných ľudí. Nechávame veci ísť, akceptujeme podmienky, ktoré nechceme. Uspokojíme sa s málom. Nemáme vysoké nároky. Nechali sme rozrásť a hlboko zakoreniť korupciu. To, ako Slovensko vyzerá z pohľadu estetiky, v akom stave je životné prostredie, naše školstvo, zdravotníctvo či vymáhateľnosť práva, je nám, zdá sa, ukradnuté. Ako keby nám smerovanie našej krajiny bolo ľahostajné.

Pasívnosť národa môžeme pozorovať na politickej úrovni alebo, lepšie povedané, našu pasívnosť odzrkadľuje politické dianie.

Je to práve skôr pasívnosť než konformizmus či ľahostajnosť, ktorá sa prejavuje v tom, že pri mnohých veciach, ktoré sa dejú, sa správame rezignovane a čakáme, kým to prejde. Zašomreme si a povieme, že tak to je, my s tým nemôžeme nič urobiť, a ideme ďalej. Dobrým príkladom je aj to, ako vnímame parlamentné návrhy a konanie politikov. Pokiaľ sa to netýka tých oblastí, ktoré nazývame hodnotovými, tak ostaneme len pri tom, že si o nich pomyslíme svoje a pokračujeme v živote, ako keby sa nič nedialo. Veď za takmer tridsaťpäť rokov sme masívne vyšli do ulíc len zopárkrát a v ostatných prípadoch to bolo práve v spojení s takzvanými hodnotovými otázkami.

Slovensko je krajina s potenciálom, ktorý sa nevyužíva aj vinou našej pasívnosti. Vzhľadom na veľké výzvy dnešnej doby je však tento postoj problematický. Preto je potrebné začať premieňať túto pasívnosť postupne na angažovanosť tam, kde sa nachádzame, a v tom, čo robíme. Zaujímať sa o dôsledky našich činov, o to, čo sa deje okolo nás. V politike mať vyššie nároky na našich reprezentantov. Konfrontovať sa v dialógu s inými.

Zmena spoločenskej situácie sa totiž začína zmenou v každom jednom z nás.