Slovo života – marec 2022

„Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ (Mt 6, 12)

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

„Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ (Mt 6, 12)

Pre tento mesiac sme vybrali Slovo života z modlitby, ktorú naučil svojich učeníkov Ježiš, z Otčenáša. Táto modlitba vychádza z hĺbky židovskej tradície. Aj židia volali a volajú Boha „Otče náš“.

Po prvom prečítaní zostaneme pri týchto slovách doslova ako pribití: môžeme od Boha žiadať, aby, tak ako to stojí v gréckom texte, zotrel naše hriechy, tak isto, ako sme my schopní odpúšťať previnenia voči nám? Naša schopnosť odpúšťať je vždy obmedzená, povrchná a podmienečná.

Keby sa k nám Boh správal podľa toho, aká je naša miera voči druhým, skončili by sme ako odsúdenci.

Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“

Sú to však dôležité slová a v prvom rade vyjadrujú vedomie potreby Božieho odpustenia. Učeníci, a teda aj všetci pokrstení, ich dostali priamo od Ježiša preto, aby sa s nimi mohli v prostote srdca obracať k Otcovi.

Všetko vychádza z nášho zistenia, že sme v Synovi deťmi a bratmi a napodobňujeme Ježiša, ktorý ako prvý urobil zo svojho života cestu čoraz úplnejšieho priľnutia k milujúcej vôli Otca.

Až potom, keď prijmeme Boží dar, čiže jeho bezmedznú lásku, môžeme žiadať od Otca všetko, aj to, aby nás pretváral na stále viac podobných jemu, dokonca aj v schopnosti deň čo deň s veľkodušným srdcom odpúšťať našim bratom a sestrám.

Každé odpustenie je slobodným a vedomým rozhodnutím a musíme ho s pokorou stále obnovovať. Nikdy sa z neho nestane zvyk, je to náročná cesta a Ježiš chce, aby sme sa o ňu každý deň modlili takisto ako o chlieb.

„Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“

Koľko ráz sa stane, že nám osoby, s ktorými žijeme v rodine, v práci alebo v škole, krivdia a nie je ľahké obnoviť si kladný postoj k nim. Čo robiť? Práve tu je na mieste prosiť o milosť dokázať napodobňovať Ježiša.

„(…) Ráno vstaňme tak, aby v našom srdci vládla úplná ,amnestia‘, láska, ktorá všetko prikryje a dokáže prijať druhého takého, aký je, i s jeho nedokonalosťami a obmedzeniami. Zachovajme sa ako matka k synovi, ktorý pochybil: zakaždým mu prepáči, odpustí a naďalej mu dôveruje. Hľaďme na každého, ku komu pristupujeme, novými očami, akoby sa nikdy nedopustil nijakej chyby. Zakaždým myslime na to, že Boh nielen odpúšťa, ale i zabúda. A túto mieru žiada aj od nás.“1

Je to vysoká méta, môžeme však ku nej kráčať pomocou modlitby plnej dôvery.

„Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“

V celej modlitbe Otčenáš vystupujeme ako „my“, v bratskom vzťahu: neprosím len za seba, ale aj za druhých a spolu s nimi. Moju schopnosť odpúšťať podporuje láska ostatných a na druhej strane moja láska môže určitým spôsobom prijímať bratov nedostatok, pociťovať ho ako vlastný: možno závisí aj odo mňa, možno som neurobil všetko preto, aby sa cítil prijatý, pochopený…

V talianskom Palerme prežívajú kresťanské spoločenstvá intenzívnu skúsenosť s dialógom, ktorý si vyžaduje zvládnutie viacerých úskalí. Biagio a Zina hovoria: „Jedného dňa nás náš priateľ pastor pozval k niekoľkým rodinám z jeho cirkvi, ktoré nás predtým nepoznali. Priniesli sme niečo do spoločného na obed, no prítomné rodiny nám dali pocítiť, že toto stretnutie si veľmi neželali. Zina im veľmi láskavo ponúkla na ochutnanie niektoré špeciality, čo pripravila, a nakoniec sme sa spolu naobedovali. Po obede začali poukazovať na nedostatky, ktoré videli na našej cirkvi. S úmyslom vyhnúť sa slovnej prestrelke sme povedali, či nám nejaký nedostatok alebo rozdiel medzi našimi cirkvami môže brániť, aby sme sa mali radi? Zvyknutí na ostré výpady zostali prekvapení a odzbrojení takouto odpoveďou. Potom sme začali hovoriť o evanjeliu a o tom, čo nás spája, čoho je rozhodne omnoho viac než toho, čo nás rozdeľuje. Keď prišiel čas rozlúčiť sa, nechceli, aby sme už odchádzali. Navrhli sme ešte sa pomodliť Otčenáš a počas modlitby sme si uvedomili silnú Božiu prítomnosť. Vyžiadali si náš prísľub, že ešte prídeme, lebo nás chceli zoznámiť aj s ostatnými členmi komunity, a takto spolu pokračujeme už niekoľko rokov.

1 Chiara Lubichová, Parola di Vita, dicembre 2004, tamtiež, Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Rím 2017), s. 739.

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články